Ako si Jordan Peterson a Slavoj Žižek navzájom skladali poklony

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ako si Jordan Peterson a Slavoj Žižek navzájom skladali poklony

Slavoj Žižek (vľavo) a Jordan Peterson (vpravo) strávili časť svojej debaty vzájomným uisťovaním, ako jeden druhého rešpektujú. FOTO YouTube screenshot

Priateľská debatná exhibícia dvoch intelektuálnych celebrít ukázala, ako by sme mali zaobchádzať s našimi svetonázorovými rozdielmi.

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom na slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu.

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja


Mala to byť „debata storočia“. Slovinský filozof Slavoj Žižek i kanadský profesor psychológie Jordan Peterson sú intelektuálnymi celebritami našej doby. Sledujú ich milióny ľudí po celom svete.

Sála v Toronte, kde sa konala ich minulotýždňová debata, vraj bola vypredaná. Téma? „Šťastie: kapitalizmus verzus marxizmus.“ Napokon to bolo také milé posedenie.

Ak chceli usporiadatelia debatný masaker, mali tému i účastníkov zvoliť inak. O klasický marxizmus dnes nemá veľký zmysel sa prieť. Veď ani Žižek nemal prílišnú chuť obhajovať toto učenie a v žiadnom prípade nie je slepý voči zločinom, ktoré sa v jeho mene popáchali.

Slovinský filozof povedal, že sa mu páčia niektoré jemnejšie Marxove myšlienky v rámci jeho politickej ekonómie, no sám sa viac považuje za hegelovca. Peterson si to tiež všimol, keď v jednom momente povedal Žižekovi, že počul u neho pomenovanie problémov kapitalizmu, no málo obhajoby marxizmu.     

Dynamickejší konflikt by sa dal vytvoriť, keby sa téma sústredila na „kultúrny marxizmus“, z ktorého podľa kritikov vychádza súčasná politická korektnosť a politika identity. Jediný moment, keď sa zdalo, že medzi Petersonom a Žižekom to trochu zaiskrí, bolo, keď sa slovinský filozof začal kanadského psychológa pýtať na konkrétne mená tých kultúrnych marxistov.

Je to častá výčitka voči Petersonovi, že zmiešava postmodernistov a marxistov. Podľa Žižeka marxizmus neústi nevyhnutne do politickej korektnosti. Ako príklad uviedol Bernieho Sandersa, ktorého americká pravica atakuje ako dobre že nie komunistu, kým liberálna ľavica zase v duchu politickej korektnosti a politiky identity z neho robí „starého bieleho muža“. Teda niekoho, kto nemôže z definície rozumieť ženám a farebným minoritám. A on je pritom v skutočnosti len zástanca tradičnej sociálnej demokracie.

V každom prípade, Žižek vidí v politickej korektnosti len akési „impotentné hypermoralizovanie“. Na začiatku svojho príhovoru poukázal na to, že on i Peterson sú obaja marginalizovaní oficiálnou akademickou komunitou: „Mám tu obhajovať ľavicovo-liberálnu líniu proti neokonzervatívcom. Naozaj? Väčšina útokov na mňa pochádza od ľavicových liberálov. Spomeňte si len na pokrik kvôli mojej kritike ideológie LGBT.“

Žižek i Peterson si počas svojej diskusie viackrát skladali komplimenty. Obaja sú totiž kritikmi politickej korektnosti a politiky identity – aj keď z odlišných východísk. Toto tiež spôsobilo, že sľubovaný debatný konflikt sa z veľkej časti nekonal.

No napriek tomu nešlo o zbytočné podujatie. Dôležitejší než obsah debaty bol spôsob, akým Žižek a Peterson spolu diskutovali.

Išiel z toho dojem slobody ducha a nespútanosti intelektuálneho uvažovania pri súčasnom rešpekte pre pohľad toho druhého. Napríklad Žižek viac ráz zopakoval svoju skepsu týkajúcu sa budúcnosti.

Kapitalizmus podľa neho zo súťaže systémov vyšiel víťazne. No zároveň Žižek tvrdí, že nás čakajú vážne výzvy, ktoré kapitalizmus nedokáže riešiť alebo priamo spôsobí a tak môže tento systém stroskotať na vlastnej protirečivosti. Či už v podobe ekologických výziev alebo nových objavov v oblasti genetiky, prípadne na úrovni prepojenia človeka a stroja.

Je napríklad zaujímavé, že Žižek, aj keď sa obáva dôsledkov globálnych klimatických zmien, priznáva, že má pochopenie pre kritikov konceptu ľuďmi spôsobeného otepľovania. Niektoré priamočiare extrapolácie dnešných údajov sa totiž nemusia naplniť.

Ako príklad uviedol slovinský filozof nemeckú hystériu z vymierania lesov spred niekoľkých desaťročí, keď vznikali predpovede o odlesnení veľkej časti Európy približne v našej dnešnej dobe. Namiesto toho podľa Žižeka dnes máme hustejšie zalesnenie než pred sto rokmi.

Je neuveriteľné, že takýto argument zaznie od ľavicového mysliteľa. Pretože mnohí ľavičiari so zeleným náterom sú schopní na akékoľvek pochybnosti o človekom spôsobenom globálnom otepľovaní reagovať s hystériou.

Spor o šťastie

Mimochodom, došlo aj na normalizačné Československo. Žižek jeho príkladom problematizoval koncept šťastia.

Na jednej strane ľudia v ČSSR boli šťastnejší, lebo sa mali na koho vyhovoriť. Totiž na sovietsku okupáciu a komunistickú stranu.

Potom boli situácie, keď v obchodoch chýbal tovar. No ľudia si vďaka tomu uvedomovali, akí sú šťastní, keď nedostatkový tovar náhodou v obchodoch bol.

Raj v podobe Západného Nemecka bol blízko a predsa vzdialený. Čo je presne tá vzdialenosť, ktorú by raj mal mať, aby bol človek šťastný.

A napokon, deľba medzi vládnucou stranou a obyvateľstvom, keď vládnuci odkazovali ľuďom, že „nám nechajte moc a my vám garantujeme súkromné istoty“. Podľa Žižeka to nie je argument za komunizmus, ale proti šťastiu.

Iste, dá sa to odbaviť ako bonmoty. A Žižekova charizma spočíva aj v jeho humore a prekvapujúcom spôsobe, akým dokáže kombinovať rôzne postrehy. No v niečom dôležitom má pravdu.  

Podľa Žižeka šťastie by nemalo byť nasledované priamo, ale malo by sa pokladať za vedľajší produkt úsilia o nejaký cieľ. Čo je, mimochodom, myšlienka psychiatra Viktora Frankla, ktorého uznáva aj Jordan Peterson.

Kanadský psychológ na to nadviazal. Podľa neho ľudia by sa mali usilovať nie o šťastie, ale o zmysel a predpokladom toho je prijať zodpovednosť za vlastný život.

Ak sa debata volala „Šťastie: Kapitalizmus verzus marxizmus“, diskutujúci ho napokon našli mimo týchto veľkých systémov.

Proti zužovaniu verejnej debaty

Na konci moderátor vyzval diskutujúcich, aby povedali, v čo dúfajú, že si diváci vezmú z tejto debaty. „Vieru v silu komunikácie medzi ľuďmi s odlišnými pohľadmi,“ odpovedal Jordan Peterson.  

Slovinský filozof bol obšírnejší: „Dnes sa zdá, že existuje konflikt medzi postmodernizmom a tým, čo sa zvykne označovať ako alternatívna pravica. Naozaj dúfam, že sme ľudí priviedli k zamysleniu, aby odmietli túto dichotómiu. (...) Prosím, ak ste ľavičiar, necíťte sa nútený byť politicky korektný. Nebojte sa premýšľať.“

Podľa Žižeka jedným z veľkých druhov ne-myslenia je onálepkovať druhého ako „fašistu“ len preto, že s ním nesúhlasíte. Ak nič iné, je to intelektuálne lenivé. Ani Trump, ktorého Žižek kritizuje, nie je fašista a kto to tvrdí, si veci zámerne zjednodušuje...

Jordan Peterson ani Slavoj Žižek nepovedali v Toronte nič objavné. No vo svete, kde sa názorové stránky médií sústreďujú hlavne na dobromyseľné poučovanie čitateľov alebo karhanie politikov či ostatných osobností vo verejnom priestore, lebo vybočili z úzko definovaného rámca prípustných názorov, pôsobila ich debata ako osviežujúce otvorenie okna. 

Prečo ste mohli čítať tento článok zadarmo?

Články na Postoji nie sú spoplatnené ani uzamknuté, aby k nim malo prístup čo najviac ľudí. Ich tvorba ale stojí značné úsilie, čas a peniaze. Práca našej profesionálnej redakcie je financovaná z pravidelnej podpory mnohých našich čitateľov. Budeme si veľmi vážiť, ak nás aj vy TERAZ PODPORÍTE, aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe hodnotného obsahu. Ďakujeme!


Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo