Po konferencii Jordana Petersona Ubráni sa konzervatívne hnutie novodobej ére národného socializmu vo vlastných radoch?

Minulý týždeň sa v Londýne konal druhý trojdňový konzervatívny summit Alliance for Responsible Citizenship (ARC). Túto platformu pred dvoma rokmi spoluzakladal Jordan Peterson a jej ambíciou je byť akousi konzervatívnou odpoveďou na Svetové ekonomické fórum, ktoré sa každoročne stretáva v Davose.

Prvou vecou, ktorá mohla účastníkov ohromiť, bola veľkosť vypredaného podujatia. Štyritisíc účastníkov z celého sveta, presúvajúcich sa od hlavného pódia k postranným podujatiam, miestami pripomínalo atmosféru letného festivalu.

Ďalším neprehliadnuteľným faktorom bola zjavná dominancia anglosaského prostredia. Väčšinu účastníkov aj rečníkov tvorili Američania, Briti a Austrálčania – nielen v hľadisku, ale aj na pódiu. A samozrejme, neprehliadnuteľný Kanaďan Peterson.

Nedalo sa ubrániť paradoxnému pocitu. Kongresová hala situovaná v sterilnom, dystopicky pôsobiacom prostredí priemyselnej časti východného Londýna s účastníkmi z takmer stovky krajín bola v istom zmysle úplným opakom konzervatívnej mentality. Mentality, ktorá hľadá lokálne riešenia šité na mieru konkrétnym okolnostiam, ľuďom a regiónom. Nuž, globalizovaný svet s globálnymi výzvami si možno vyžaduje aj globálne podujatia – bez ohľadu na farbu politického trička.

Konferencia ponúkla viacero tematických panelov, ktoré sa opakovali aj nasledujúci deň v rovnakom čase. Vždy s novými rečníkmi, ktorí tému uchopili z iného uhla. Témy panelov sa sústredili na „civilizačný moment“ odkazujúci na zlomové obdobie, v ktorom sa nachádza západný svet, na slobodné podnikanie a dobrú správu vecí verejných, na energetiku a na výzvy spojené s digitálnym vekom a umelou inteligenciou.

Vo večerných hodinách sa konali recepcie a menšie diskusie, počas prestávok na hlavnom pódiu prebiehali aj diskusie s ďalšími rečníkmi v postranných priestoroch kongresového centra.

Podnetov a aktivít teda bolo počas troch dní ponúknutých naozaj dosť. Vzhľadom na veľké množstvo účastníkov sa však vytrácal neformálny pocit súdržnosti, v ktorom by sa ľudia ľahšie spoznávali.

Čo nás spája a čo nás rozdeľuje

Konzervatívne prostredie stále zjednocuje dôraz na rodinu a osobnú zodpovednosť, ako aj odpor voči progresívnym ideologickým excesom, nelegálnej migrácii a zideologizovaným zeleným politikám. Tie najmä v Európe viedli k rastúcim cenám energií, deindustrializácii, hospodárskej stagnácii, strate konkurencieschopnosti a poklesu energetickej bezpečnosti – čím zvýšili zraniteľnosť najmä voči štátom, ako je Rusko.

No stredoeurópskeho účastníka mohli najviac zaujať skôr rozdiely medzi prítomnými – najmä názory na Ukrajinu, Trumpa a na ústup slobodného medzinárodného obchodu v prospech novej vlny protekcionizmu.

Chvenie tejto citlivej struny bolo cítiť pri vystúpeniach americko-kanadského spisovateľa Davida Brooksa a britského historika Nialla Fergusona (ich prejavy na ARC sú prístupné na Youtube tu a tu).

Vystúpenie britského historika Nialla Fergusona na summite ARC v Londýne.

Ferguson upozornil na historickú súvislosť medzi neudržateľnosťou verejných financií a kolapsom veľmocenských impérií. Podľa jeho pozorovania k tomu dochádza vtedy, keď náklady na obsluhu verejného dlhu začnú prevyšovať výdavky na obranu, ktoré v praxi udržiavajú autoritu a dominanciu veľmoci vo svojej sfére vplyvu. Práve minulý rok sa USA prvýkrát od povojnového obdobia ocitli v tomto rizikovom pásme – a s veľmi negatívnou fiškálnou prognózou do ďalších rokov.

Na jednej strane tu máme zreteľnú alianciu autoritatívnych či totalitných štátov – Ruska, Číny, Iránu a Severnej Kórey. A na druhej strane rúcajúci sa povojnový svetový poriadok udržiavaný morálne a fiškálne vyčerpanými Spojenými štátmi. Ferguson preto varuje, že svet môže byť na prahu veľkej globálnej vojny.

Vystúpenie amerického spisovateľa a publicistu Davida Brooksa na summite ARC v Londýne.

Ešte viac zaťal do živého David Brooks, ktorý sa ostro vyhranil voči novej administratíve Donalda Trumpa – za čo si z publika vyslúžil výkrik „zradca“. Jeho tézou je, že sa dnes zamieňa prokonzervatívne hnutie, ktoré je orientované pozitívne, s antiprogresívnym hnutím, ktoré je orientované negatívne. Kým ideový oponent oboch hnutí je rovnaký, ciele majú odlišné.

Zatiaľ čo prokonzervatívec chce verejné a občianske inštitúcie budovať a opravovať, aby slúžili spoločenskému dobru, antiprogresívec ich chce ničiť len preto, že im momentálne dominuje progresívna klika.

Kým prvý prístup si vyžaduje kompetentnosť a dlhodobé úsilie, druhý priťahuje nekompetenciu a bezhlavé ničenie. Optika načrtnutá Brooksom sa zdá príznačná nielen pre novú politickú realitu v USA, ale aj na Slovensku.

Jedným z účastníkov summitu ARC bol aj americký katolícky biskup Robert Barron, ktorý hovoril o tom, že politický a ekonomický rozvoj sa nezaobíde bez odkazu na najvyššie dobro a že príbeh západnej civilizácie nie je možné rozprávať bez odkazu na Boha.

Slobodný obchod vs. protekcionizmus

Medzi najzaujímavejšie momenty summitu patrila diskusia dvoch názorových táborov týkajúca sa medzinárodného obchodu. Jeho slobodnú podobu obhajovali bývalý britský europoslanec Daniel Hannan a bývalý austrálsky premiér Tony Abbott, zatiaľ čo novú vlnu protekcionizmu zastupovali dlhoročný prominentný člen britskej Konzervatívnej strany Michael Gove a americký politický analytik Oren Cass, ktorý má väzby na Trumpovu administratívu.

Tradične protrhová konzervatívna línia sa ocitla pod ostrou paľbou zástancov strategického protekcionizmu, ktorý akoby lepšie reagoval na výzvy rozpadajúceho sa svetového poriadku. Finálny výsledok online hlasovania publika bol prakticky vyrovnaný medzi free-tradermi a protekcionistami.

Strategický protekcionizmus môže byť teoreticky výhodný pre veľké neokoloniálne mocnosti ako Rusko a Čína – prípadne pre USA, ak prezident Trump dotiahne svoju vydieračsko-transakčnú politiku do dôsledkov.

No prosperita Slovenska je po roku 1989 – a ešte viac po vstupe do EÚ v roku 2004 – maximálne závislá od bezbariérového prístupu na trhy bohatších slobodných štátov na Západe vrátane USA.

Clá môžu byť primeranou nevojenskou odpoveďou na nepriateľské aktivity darebáckych štátov ako Čína a Rusko. Ich zavedenie voči spojeneckým krajinám však nemožno politicky interpretovať inak ako akt nepriateľstva.

A samozrejme, dosahy ciel nebudú zadarmo ani pre veľmoci, ktoré ich zavedú. Keďže v praxi predstavujú nové obchodné bariéry, a teda dodatočné náklady, geopolitické body, ktoré sa nimi dajú získať, budú zaplatené ekonomickým spomalením krajiny, ktorá ich uplatní.

Kým protekcionizmus môže byť lákavým pokušením pre veľké štáty, dá sa realizovať len na úkor malých otvorených ekonomík, ako je Slovensko. Prvým veľkým strestestom aj pre nás budú clá, ktoré sa Trumpova administratíva chystá uvaliť na EÚ už v najbližších týždňoch.

Hannan sám bol zástancom brexitu, od ktorého očakával aj flexibilnejšie a rýchlejšie uzatváranie obchodných dohôd Británie s tretími krajinami. Ale džin, ktorého brexit vypustil z fľaše, môže nakoniec viesť aj k opačnému efektu, a to k dopytu po zavedení nových obchodných bariér.

Douglas Murray počas príhovoru na summite ARC v Londýne. Foto: x.com/arc_forum

Spojencov vyberajme s rozvahou

V kontexte nehoráznych výrokov prezidenta Trumpa na adresu Ukrajiny a hajlujúceho Stevena Bannona na konferencii CPAC si človek pri spätnom pohľade na viac než tisícku amerických trumpistických účastníkov ARC kladie otázku: koľkí z nich by sa v kritickej chvíli zastali slobody a nezávislosti stredoeurópskych štátov? A koľkí by nás, ak to dajú Rusi na stôl na americko-ruských rokovaniach o novej bezpečnostnej architektúre v Európe, hodili cez palubu?

Dnes je už zjavné, že v poslednej dekáde prebehol tichý, nenápadný, no mimoriadne silný pochod konzervatívnym prostredím naprieč západným svetom, do ktorého sa infiltrovali nacionalisti, protekcionisti a postkomunisti.

A spolu s nimi prišiel do konzervatívneho spektra aj politický cynizmus a strata dlhodobej strategickej vízie opretej o morálny étos, ako to bolo počas studenej vojny.

Viditeľným symptómom tohto posunu je aj vystúpenie premiéra Fica na americkej konferencii CPAC. Nejeden slovenský účastník ARC mal nepríjemné pocity v dutine brušnej pri predstave, že by sa o rok s Jordanom Petersonom striedal na pódiu niekto z nacionalistických pohrobkov slovenského postkomunizmu.

Situácia je vážna, no konzervatívne prostredie zastúpené aj na ARC má stále silné osobnosti s jasným morálnym kompasom, silnou autoritou a pravicovou optikou – spomedzi mnohých Douglas Murray a Niall Ferguson. Práve Murray sa v uplynulých dňoch verejným apelom na Trumpa snažil zachraňovať situáciu týkajúcu sa Ukrajiny.

Na konferencii CPAC sa zúčastnil aj bývalý disident a český europoslanec za ODS Alexandr Vondra, cez telemost sa publiku prihovorila konzervatívna talianska premiérka Meloniová, na CPAC do Washingtonu letel aj poľský prezident Duda, ktorý sa tam stretol s Donaldom Trumpom.

S americkými republikánmi treba intenzívne komunikovať, lebo riziko zlyhania ich administratívy môže mať katastrofálny vplyv na celý slobodný svet po zvyšok storočia – vrátane USA. No nevyhnutným predpokladom nápravy je nenechať sa miasť cudzími elementmi vo vlastných radoch.