Nikdy necúvnuť, nikdy sa nedať znechutiť, nikdy nezúfať

V sobotu sme si pripomenuli päťdesiate výročie smrti Winstona Churchilla – prozreteľného muža, ktorý viac ako ktokoľvek iný zabránil Hitlerovej Tretej ríši pokračovať v jej dlhom a vražednom ťažení. Okrem toho vo svojej slávnej reči vo Fultone v štáte Missouri prvýkrát pomenoval železnú oponu a studenú vojnu. Už dlho nám chýbajú lídri s takou odvahou a jasnozrivosťou.

Máme však aj hlbšie dôvody spomínať na Churchilla. Stačí si prečítať napríklad túto prednášku, ktorú minulý štvrtok predniesol môj priateľ Leon Kass. Tento lekár a etik (bývalý predseda Prezidentovej komisie pre bioetiku) a dlhoročný profesor na Chicagskej univerzite ponúka úchvatné čítanie Aristotelovej Etiky Nikomachovej, pričom tvrdí, že ak hľadáme kandidáta na Aristotelovho „veľkodušného človeka”, mali by sme sa obzrieť po Churchillovi.

Samozrejme, celková predstava, že by niekto mal byť „veľkodušný“, sa v našej kultúre stretáva so značným odporom, lebo len málo veríme v dušu a možno ešte menej, že by niekto mohol byť veľký. Jedno z ústredných Kassových tvrdení je, že demokracie sú možno niekedy hodnotné, no majú sklon odmietať, že by niekto bol lepší než ktokoľvek iný. A táto demokratická závisť, aby sme ju nazvali jej pravým menom, nám ochromuje dušu.

"V sobotu sme si pripomenuli päťdesiate výročie smrti Winstona Churchilla. Už dlho nám chýbajú lídri s takou odvahou a jasnozrivosťou."

Zdieľať

Aristotelova Etika spolu s tradíciou cnosti, ktorú pomohla rozvinúť, dlho utvárala morálnu diskusiu v Cirkvi i na západe (a prostredníctvom Maimonida a al-Farábího aj medzi Židmi a moslimami). Akvinského komentár k Etike uvádza pohanskú a kresťanskú tradíciu do krásneho súladu. Dnes ho však pozná len málokto. Preto niet divu, že kresťania aj nekresťania sa dnes už len zriedka snažia spolu s Aristotelom – a Churchillom – o veľkosť.

Práve naopak, kresťania sa často pozerajú na takéto snahy s podozrením. Niektorí si z falošnej skromnosti (ktorú už pohan Aristoteles chápal ako neresť) myslia, že robenie veľkých vecí by nemalo byť cieľom pre tých, čo nasledujú Ježiša (hoci on sám robil mnoho veľkého). Preto sa stretávame s takmer automatickým odmietaním ľudí, čo sa snažia o veľké veci, či už v politike, podnikaní alebo umení.

Toto odmietanie vychádza z takmer nepostrehnuteľného nedorozumenia: že kresťanstvo je nad takéto veci povznesené v podobnom zmysle, akože kresťania by mali zostať ponížene pod nimi, akoby v kresťanskom živote nebolo miesta pre svet. Je pravda, že kresťan by sa nemal snažiť len o slávu a uznanie. Takúto snahu o chválu Ježiš odsudzuje.

Každý kresťan by sa však mal snažiť robiť veľké veci, lebo sme povolaní nasledovať veľkú Cestu. Bol to práve sv. Ján Pavol II. – tiež veľkodušný muž –, ktorý často vyzýval mladých ľudí, aby sa neuspokojili s priemernosťou. Vyjadrené pozitívne: kresťan sa musí snažiť nie o nízku pasivitu, ale o vyššie veci než ostatní, dokonca aj v tomto svete.

"Každý kresťan by sa mal snažiť robiť veľké veci, lebo sme povolaní nasledovať veľkú Cestu. Bol to sv. Ján Pavol II. – tiež veľkodušný muž –, ktorý často vyzýval mladých ľudí, aby sa neuspokojili s priemernosťou."

Zdieľať

Dnes často počúvame, žiaľ, dokonca aj z kazateľníc, že „Boh nás miluje takých, akí sme“. Keď sa táto veta chápe správne, je to ústredná kresťanská pravda, a znamená, že Kristus nás prišiel zachrániť, aj keď sme (boli) vo svojich hriechoch.

Zjavne to však neznamená, že Boh miluje to, akí sme. To vie každý, kto má čo i len štipku sebapoznania a schopnosti rozmýšľať. No vďaka akejsi diabolskej sofistickej škole tu máme učenie, nevídané počas celých svetových dejín: že každý je v poriadku taký, aký je (možno s výnimkou podnikateľov a neokonzervatívcov).

Tu nám môžu pomôcť postavy, ako bol Churchill – nehovoriac už o svätcoch a mudrcoch. Takmer všetci boli mužmi a ženami schopnými nielen kontemplácie, ale aj veľkých praktických činov. Ako hovorí Chesterton o sv. Františkovi z Assisi:

Ak pod praktickosťou chápeme to, čo je okamžite uskutočniteľné, vlastne ide o len to, čo je najľahšie. V tomto zmysle bol sv. František veľmi nepraktický a jeho konečné ciele ani zďaleka nepatrili do tohto sveta. No ak pod praktickosťou chápeme, že dával prednosť rýchlej a energickej činnosti pred pochybnosťami a váhaním, v skutočnosti to bol veľmi praktický človek.

Napriek všetkej našej povrchnej činnosti sa zdá, že veľkodušnejšie chápanie praktickej potreby nám dnes predsa len trochu chýba.

Churchill bol veľký muž činu. Prv než sa stal premiérom, zastával niekoľko vysokých funkcií v britskej vláde. Svojou usilovnou prácou a pozornosťou k detailu takmer v každej chvíli zápasil s lenivou byrokraciou a nútil ju slúžiť veľkým cieľom. To, ako viedol krajinu počas vojny, nemá v moderných časoch obdobu. Čiastočne preto, že tak vášnivo veril v to, čo robí, a tiež, že je potrebná ľudská snaha a odvaha, aby sa to mohlo uskutočniť.

Winston Churchill: „Pustime sa teda do plnenia svojich povinností a držme sa tak, že keby Britské impérium a jeho Spoločenstvo trvali tisíc rokov, ľudia by stále povedali: ‘Toto bola ich najlepšia hodina.’”

Zdieľať

To bolo vidieť aj na jeho prejavoch, z ktorých dnes poznáme slávne citáty. Koho by nedojali slová, ktoré povedal po páde Francúzska: „Pustime sa teda do plnenia svojich povinností a držme sa tak, že keby Britské impérium a jeho Spoločenstvo trvali tisíc rokov, ľudia by stále povedali: ‘Toto bola ich najlepšia hodina.’” Anglický jazyk nepozná nič heroickejšie od dôb Dňa sv. Krišpína v Shakespearovom Henrichovi V.

Churchill bol však aj plodný mysliteľ a spisovateľ: jeho veľkolepé dejiny 2. svetovej vojny sú takmer dvakrát také dlhé ako Gibbonov Úpadok a zánik Rímskej ríše. A okrem tisícov článkov a 500 rečí v parlamente napísal viac než štyridsať kníh. Dobrých kníh. Celkom slušný výkon na jedného človeka, ktorý navyše venoval toľko času a energie vojenskej a verejnej službe.

Pri všetkých svojich činnostiach Churchill pracoval vytrvalo a neúnavne, a to aj napriek záchvatom depresie – zvláštna kombinácia, ktorú, zdá sa, mal spoločnú s Matkou Terezou. Mal mimoriadnu schopnosť prijať svoje vlastné chyby, zlyhania a neúspechy a netrápiť sa nimi. Naopak, s dobrou náladou a s veľkým zmyslom pre humor rýchlo prešiel na ďalšiu výzvu. Podľa rozprávaní odišiel pokojne, ako je to len človeku možné. Ako raz povedal, „nikdy necúvnuť, nikdy sa nedať znechutiť, nikdy nezúfať“.

Samozrejme, sú aj iné, dokonca vyššie cnosti. Veľkodušnosť vysoko presahuje tieto svetské krútňavy, ako by povedal Hamlet. No väčšina z nás by sa predsa len mohla zobudiť a snažiť sa aspoň o trochu viac.

Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone D. C. Jeho najnovšia kniha je
The God That Did Not Fail: How Religion Bult and Sustains the West (Boh, ktorý nezlyhal: Ako náboženstvo vybudovalo a udržiava západ), ktorú teraz možno dostať vo vreckovom formáte v Encounter Books.

Pôvodný text: Excelsior, Brothers and Sisters, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo