S arcibiskupom Cyrilom Vasiľom o Cirkvi: Nie je to pyramída

Jezuita a arcibiskup Cyril Vasiľ patrí v súčasnosti medzi jedného z najvýznamnejších cirkevných predstaviteľov zo Slovenska pracujúcich vo Vatikáne. Je sekretárom Kongregácie pre východné cirkvi. Rozhovor s ním sme rozdelili do dvoch častí. V prvej hovoríme o Cirkvi v dnešnej dobe, v druhej sme sa zamerali viac na slovenské reálie.

Pôsobíte vo Vatikáne. Ako ste spokojný s vašim zamestnávateľom?

Nikdy doteraz som sa necítil byť „zamestnancom“  a tak k tomu nemám dôvod ani teraz, keď pôsobím vo Vatikáne. Nepracujem totiž „pre Vatikán“, ale pre Pána Boha – a to je ten najlepší „zamestnávateľ“, ktorý poskytuje garancie a benefity, v porovnaní s ktorými si iní „zamestnávatelia“ ani neškrtnú a o ktorých ich  „zamestnanci“ nemôžu ani snívať. Tí sa maximálne zmôžu na dobrý plat, bohaté prémie a výročné odmeny, prípadne veľmi slušný výsluhový dôchodok, ale nie sú schopní nič garantovať „naveky“ – na rozdiel od Pána Boha.

Ste jezuita, teraz vo vysokých cirkevných štruktúrach. Necítite konflikt medzi jezuitskou formáciou či rehoľným životom a povinnosťami vyplývajúcimi z vášho úradu sekretára Kongregácie pre východné cirkvi?

"Verím, že práve prostredníctvom jezuitskej formácie mi Pán Boh chce ponúknuť viac prostriedkov k tomu, aby som sa čo najviac snažil dobre plniť povinnosti vyplývajúce z úradu sekretára Kongregácie."

Zdieľať

Nie, necítim tu nijaký konflikt. Skôr by sme mohli hovoriť o novom, netradičnom rozmere. Je pravdou, že jezuiti sú všeobecne známi tým, že sa principiálne, dalo by sa povedať, že priam inštinktívne, ba niekedy dokonca s istou štipkou ťažko skrývanej „duchovnej hrdosti“, vyhýbajú čomukoľvek, čo by sa mohlo chápať ako túžba po „kariére“ a po vyhľadávaní osobitných inštitucionálnych pozícií v hierarchickej štruktúre Cirkvi. Ale nemyslím si, že by to bolo, alebo malo byť, jezuitskou výsadou či špecialitou. V podstate je to skôr všeobecným postojom každého „normálneho“ kresťana, hoci je pravdou, že ako jezuiti sa k takémuto správaniu zaväzujeme osobitným sľubom.

Jedna vec je ale „nevyhľadávanie“, či „vyhýbanie sa“, iná vec je poslušné prijatie misie, pozvania, či povolania k osobitnej službe v Cirkvi. Verím, že práve prostredníctvom jezuitskej formácie mi Pán Boh chce ponúknuť viac prostriedkov k tomu, aby som sa čo najviac snažil dobre plniť povinnosti vyplývajúce z úradu sekretára Kongregácie, a že – ak sa mi to aspoň trochu darí - tak je to práve vďaka tejto formácii.

Ako sa chápe povolanie jezuitu?

Nejde o akýsi subjektívny emocionálny interpretačný prístup, ale o tom, ako naše povolanie videl zakladateľ, sv. Ignác v tzv. Formule Inštitútu: „Ten, kto chce v našej Spoločnosti, ktorú si želáme označiť Ježišovým menom, bojovať za Boha pod zástavou kríža a slúžiť samému Pánovi a Cirkvi, jeho Neveste, pod Rímskym veľkňazom Vikárom Krista na zemi, nech si po zložení slávnostného sľubu trvalej čistoty, chudoby a poslušnosti uvedomuje, že patrí do Spoločnosti založenej predovšetkým na to, aby sa venovala najmä obrane a šíreniu viery, duchovnému pokroku ľudí v kresťanskom živote a náuke verejnými kázňami, prednáškami a akoukoľvek inou službou Božieho slova, duchovnými cvičeniami, vyučovaním detí a ľudí nevzdelaných v kresťanskej náuke, ako aj poskytovaním duchovnej útechy veriacim v Krista pomocou spovedania a vysluhovania iných sviatostí.“

Čo znamenajú tieto slová sv. Ignáca v praxi?

Jezuita má byť užitočný zmierovaním rozvadených, poskytovaním duchovnej pomoci a služieb tým, čo sa nachádzajú vo väzniciach alebo v nemocniciach, a vykonávaním iných dobročinných skutkov, aké bude pokladať za vhodné na oslávenie Boha a pre všeobecné dobro, a to celkom zadarmo, bez prijímania akejkoľvek odmeny za prácu v službách, ktoré sa tu spomenuli. A nech sa stará, aby mal počas svojho života vždy pred očami na prvom mieste Boha a potom spôsob tohto svojho rehoľného zriadenia, ktoré je akousi cestou k Bohu a nech sa usiluje  zo všetkých síl dosiahnuť tento cieľ, ktorý mu predložil Boh.“

Ak by sme chceli z tejto formulácie vybrať jadro, ktoré si vo svojom povolaní volím ako určujúce a smerodatné pre svoj kresťanský, rehoľný, kňazský a biskupský život, pravdepodobne by se ho mohli identifikovať v slovách: chcem bojovať za Boha pod zástavou kríža a slúžiť samému Pánovi a Cirkvi, jeho Neveste, pod Rímskym veľkňazom Vikárom Krista na zemi.  Túto úlohu môžem rovnako dobre plniť ako jednoduchý rehoľný kňaz, alebo ako rehoľník povolaný pápežom k plnosti kňazstva v biskupstve a k priamej službe v Rímskej kúrii. Menia sa niektoré formy, ale podstata ostáva tá istá, teda každý ...nech sa stará, aby mal počas svojho života vždy pred očami na prvom mieste Boha.

"Keď už chceme silou-mocou hovoriť o niečom stupňovitom a vyvýšenom, čo môže byť obrazom Cirkvi a nášho 'postavenia' v nej, tak hovorme skôr o Golgote."

Zdieľať

V čom spočíva vaša práca? Čo sa od vás očakáva ako od sekretára?

Sekretár pomáha Prefektovi Kongregácie pri riadení tohto dikastéria Rímskej kúrie. Jeho úlohou je predovšetkým koordinácia vnútornej činnosti Kongregácie, rozdeľovanie úloh medzi jednotlivých oficiálov a kontrola ich činnosti, starostlivosť o formačné centrá a kolégiá zavisiace od Kongregácie, pripravovanie podkladov pre stretnutia Prefekta so Svätým Otcom, kontakty s jednotlivými cirkvami, koordinácia prípravných prác pre voľby, alebo menovania biskupov, dohľad nad formulovaním partikulárnych práv jednotlivých cirkví, organizácia materiálnej pomoci pre cirkevné spoločenstvá v núdzi, organizovanie cirekvných štruktúr v tzv. diaspore, teda pre východných kresťanov, ktorí dnes opúšťajú svoje tradičné územia, atď., atď.

Každý dokument, ktorý prichádza na Kongregáciu a ktorý ju opúšťa, prechádza s podpisom sekretára. Nechýbajú početné stretnutia s jednotlivými predstaviteľmi východných cirkví, ale aj s politickými predstaviteľmi zaoberajúcimi sa otázkami súvisiacimi s oblasťami, kde žijú východní katolíci, s predstaviteľmi reholí, s organizátormi charitatívnej činnosti, s duchovnými i laikmi, ktorí považujú za potrebné predostrieť svoje požiadavky a očakávania priamo Svätej Stolici, atď.

Sekretár, po dohode s Prefektom, zastupuje Kongregáciu na tzv. interdikasteriálnych stretnutiach, teda na stretnutiach s inými predstaviteľmi rímskej kúrie, pri ktorých sa koordinuje vzájomná činnosť, navštevuje jednotlivé východné cirkvi pri rôznych príležitostiach, atď. V podstate by sa dalo povedať, že na vzájomnej spolupráci Prefekta a Sekretára stojí riadny chod tohto úradu Svätej Stolice, ktorý má na starosti východných katolíkov rôznych východných cirkví na celom svete.

Keďže je Cirkev hierarchická, cítite sa aj vy byť kdesi blízko pri vrchole pyramídy?

Je pravdou, že Cirkev je z Božieho ustanovenia zriadená hierarchicky. Nezabúdajme však na etymológiu slova – „hieros“, znamená „posvätný“, zatiaľčo „arché“ znamená „predsedať, vládnuť, usporiadať“ – ide teda o predsedanie, riadenie, usporiadanie niečoho posvätného.

Takže ste pri vrchole posvätnej pyramídy? (Úsmev.)

Slovo „pyramída“ vo mne vyvoláva skôr spomienku na Egypt, na egyptské otroctvo izraelského národa, a teda viac na predstavu faraóna, jeho satrapov, dozorcov a na masu nevoľníkov, a teda je obrazom, či predstavou niečoho mohutného, ale statického, veď pyrmída je predsa hrobom, a v podstate je náhrobným pomníkom pominuteľnosti človeka a „nepominuteľnosti“ ľudskej pýchy. Pyramída teda nie je ani adekvátny, ani pekný obraz a nezodpovedá obrazu Cirkvi, toho „posvätného,  hieratického a hierarchického“ živého a dynamického spoločenstva ktoré založil Ježiš Kristus a ktoré zveril Apoštolom pod vedením sv. Petra a ich nástupcov.

"Vrcholom všetkého v Cirkvi je Ježiš Kristus. K tomuto vrcholu sa cítim blízko celý svoj život, vďaka tým, ktorí ma k nemu priviedli, ktorí mi ho dali spoznať svojim slovom i osobným príkladom."

Zdieľať

Ako je to teda s tou hierarchiou?

Keď už chceme silou-mocou hovoriť o niečom stupňovitom a vyvýšenom, čo môže byť obrazom Cirkvi a nášho „postavenia“ v nej, tak hovorme skôr o Golgote – na jej vrchole je Kristus na kríži a pod jeho krížom, tí, ktorí sú mu najbližšie, jeho Matka a učeník, ktorého zveril svojej matke za syna, ten Ján, ktorého Ježiš osobitne miloval, alebo hovorme o „odvrátenej strane mince“ o Olivovej hore, na ktorej ho jeho najbližsí nechali samotného v agónii úzkosti a jeden z nich ho bozkom plným falše zradil a vydal katom. Rovnako však môžeme vidieť aj Horu Tábor, na ktorej učeníci spoznávajú Krista v novom svetle a svorne hovoria –„dobre je nám tu s tebou“, alebo ešte lepšie o Hore Blahoslavenstiev – na ktorej sa zhromažďujú zástupy, aby počuli toto nové učenie, a na ktorej Ježiš stavia svojich učeníkov pred ľudsky neriešiteľnú úlohu – tak a teraz nasýťte tento ľud – a po priznaní si neschopnosti zo strany apoštolov požehnáva pár úbohých kúskov chleba, ktoré sa však v rukách udivených učeníkov akosi vôbec nemíňajú, až kým nie sú všetci najedení.

Takéto pohľady na prítomnosť Ježiša a jeho apoštolov i ďalších predstaviteľov Božieho ľudu na vyvýšených miestach nám dávajú lepše spoznať, čo znamená prijať do svojho života naše miesto v hierarchickej Cirkvi, čo znamená prijať predovšetkým do nášho života istú „hierarchiu“ hodnôt i úloh a zodpovednosti.

Aký je to pocit byť na tomto vyvýšenom mieste?

Cítim sa byť naozaj blízko k vrcholu Cirkvi a cítim sa pritom veľmi dobre. Vrcholom všetkého v Cirkvi je totiž Ježiš Kristus. K tomuto vrcholu sa cítim blízko celý svoj život, vďaka tým, ktorí ma k nemu priviedli, ktorí mi ho dali spoznať svojim slovom i osobným príkladom, vďaka mojim rodičom, príbuzným, priateľom, kňazom, rehoľným spolubratom, vďaka všetkým, ktorých som stretal na svojej životnej ceste a ktorí mi pomohli spoznávať veľkolepú krásu života s Kristom. K tomuto vrcholu smerujem celým svojím životom a spolu so mnou tak robili a robia milióny a miliardy tých, ktorí do svojho života prijali Krista a uznali, že on je Pán, že on je Cesta, Pravda a Život. K nemu sa cítim blízko teraz a chcem mu byť blízko – v oveľa plnšej, v dokonalej forme - naveky.

Ako je to s vaším postavením voči obyčajným laickým veriacim?

Osobne nerozlišujem „obyčajných“ laických veriacich od „neobyčajných“  laických veriacich. V latinskej cirkvi hovoríme – od čias kanonistu Graciána - o tom, že Cirkev sa delí na laikov a klerikov. Východné ponímanie, zakotvené aj v Kódexe kánonov východných cirkví, hovorí o trichotomickom delení Cirkvi: laici, klerici a rehoľníci. Obe tieto rozdelenia opisujú a zohľadňujú existujúci stav služieb a záväzkov, ktoré každému z týchto stavov zopovedajú.

Je potrebné ale mať vždy na pamäti, že keď niekto vierou a krstom vstupuje do spoločenstva Božieho ľudu, dostáva účasť na jedinečnom povolaní tohto ľudu: na jeho kňazskom povolaní: „Kristus Pán, Veľkňaz vybratý spomedzi ľudí, ,urobil‘ nový ľud ,kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi‘. Pokrstení sú totiž znovuzrodením v krste a pomazaním Ducha Svätého posvätení na duchovný dom a sväté kňazstvo."

Pre dobro spoločenstva, pre jeho riadny vnútorný chod, pre osobitné sprítomnenie Kristovej prítomnosti cez sviatosti, zvlášť Eucharistiu, niektorí členovia tohto spoločenstva na seba prijímajú aj úlohu tzv. služobného kňazstva. Túto úlohu som na seba prijal aj ja, ba bola mi dokonca zverená v plnosti kňazskej služby, v tej postupnosti služby, ktorá je v Cirkvi odovzdávaná od čias apoštolov prostredníctvom chirotonie, teda vkladania rúk zo strany nástupcov Apoštolov.

A to je teda moje postavenie voči ostatným „neklerickým“ členom Cirkvi – navzájom si pomáhame na ceste ku Kristovi, prostredníctvom tej formy služby, ktorou nás Cirkev poverila.

Použil som slovo „laik“: Na Slovensku sa zdá neprekonateľnou priepasť medzi klérom a laikmi. Veľa sa hovorí o úlohe laikov v Cirkvi, ale asi sa len „hovorí“. Skúsme byť praktickí: Ako konkrétne môže prebiehať „úloha laikov v Cirkvi“?

Necítim sa dostatočne kompetentný, aby som vynášal súdy o tom, ako fungujú vzťahy medzi klérom a laikmi na Slovensku, pretože – hoci som s ním neustále duchovne spojený, a často na Slovensko prichádzam – predsa už viac ako 27 rokov žijem v Taliansku. Môžem ale hovoriť za seba.

Osobne som sa naposledy vo svojom živote stretol s priepasťou medzi mnou a  laikmi, keď sme počas skautského výletu museli preliezať formou  tzv. kanadského lanového mostíka takú menšiu roklinu a po tom, čo som pomohol preliezť ostatným, som ostal na jednej strane rokliny sám, aby som odmontoval jednu časť mostíka. Vtedy bolo „úlohou laikov“ zabezpečiť ma, aby som šťastne preliezol na druhú stranu priepasti – teda k nim – a musím povedať, že to urobili ochotne a brilantne.

"Pamätajme na to, že sláva stúpa do hlavy najmä vtedy, keď je na to vytvorený priestor, teda keď je hlava dostatočne prázdna."

Zdieľať

Čo je to priepasť medzi klérom a laikmi?

Predpokladám, že myslíte skôr na nevhodné správanie niektorých členov Cirkvi – možno aj laikov, ale asi najmä klerikov, ktorí sú zdrojom rozdelenia, izolujú sa, nekomunikujú, nepomáhajú si navzájom, žijú, akoby ich oddeľovala od ostatných akási priepasť a vytvárajú tak dojem, že takáto priepasť je čosi bežné, neprekonateľné, že je to priam inštitucionálne. Väčšinou ide v tomto prípade o neprimerané preceňovanie vlastej osobnej a „úradnej“ dôležitosti. Niekedy sa hovorí, že človeku „stúpne sláva do hlavy“. To sa môže prejaviť u úspešného podnikateľa, u vedca, u politika – i u kňaza. Pamätajme ale na to, že sláva stúpa do hlavy najmä vtedy, keď je na to vytvorený priestor, teda keď je hlava dostatočne prázdna. 

Je ale vôbec možná „priepasť“ medzi klérom a laikmi? Každý klerik sa narodil ako „laik“, narodil sa rodičom „laikom“, (teda minimálne „laičke“, keďže niekto môže mať otca, „klerika“ – lebo napríklad aj môj otec je gréckokatolíckym kňazom). Môj brat je ženatým gréckokatolíckam kňazom a nebadám priepasť medzi ním a jeho manželkou, jeho šiestimi deťmi a štyrmi vnúčatami (piate je na ceste). Ale ani medzi ním, jeho rodinou a jeho farníkmi. A rovnako poznám desiatky neženatých, rímskokatolíckych i gréckokatolíckch kňazov, ktorých by som hlboko urazil, keby som o nich povedal, že sa oddeľujú od  laikov akousi priepasťou. Každý dnešný „klerik“ prežil časť života ako „laik“ a keby mal pokušenie správať sa k laikom akosi „priepastne“, tak by si mal spomenúť na to, že je tu vďaka nim, kvôli nim a pre nich.

Možno tak netradične by sme mohli povedať že „klerik“ je laik, ktorému bola v rámci Cirkvi trvalým, sviatostným spôsobom zverená osobitná služba, s osobitnými právami a povinnosťami a predovšetkým s osobitnou zodpovednosťou. Toto ho má teda napĺňať „posvätnou bázňou“, aby tak „s bázňou a chvením“ pracoval nielen na svojej osobnej spáse, ale aj  na spáse tých, ktorí mu boli zverení, ktorí sa mu zverujú a za ktorých je pred celým spoločenstvom laikov, ale predovšetkým pred Bohom, zodpovedný.

Podľa vás je teda na Slovensku medzi klerickým a laickým stavom všetko v poriadku?

"V každom živom organizme alebo v jeho jednotlivých častiach sa môžu prejaviť deformácie a patologické javy – ale nie sú to tieto patologické javy, ktoré definujú organizmus."

Zdieľať

Je pravdou, že v každom živom organizme, alebo v jeho jednotlivých častiach sa môžu prejaviť deformácie a patologické javy – ale nie sú to tieto patologické javy, ktoré definujú organizmus. Na tieto javy treba byť citlivý, poznať ich, odsúdiť ich, vyzvať k ich náprave, liečiť ich. Tieto jednotlivé smutné prejavy sú viditeľné práve preto, že sa vymykajú poriadku vecí. Všimnime si, ako často, s akou otvorenou láskavosťou i naliehavou nástojčivosťou o nich v poslednej dobe hovorí pápež František.

„Úlohe laikov v Cirkvi“ sa  venovali celé synody, koncilové dokumenty pastoračné plány a programy a preto  tu nechcem nič z toho opakovať. Máte pravdu – veľa sa hovorí o úlohe laikov. Prestaňme teda hovoriť a začnime konať. Alebo je vari jednoduchšie hovoriť, teda skôr „šomrať“ a ostať pritom neproduktívni?

Nezabúdajme ešte na jeden aspekt problematiky. V minulom režime a prakticky vo všetkých režimoch, aj tých dnešných, ktoré sú nepriateľsky zamerané proti, teda primárne - proti Bohu a sekundárne - voči Cirkvi, bolo vynakladané nesmierne úsilie naozaj vytvoriť, alebo prehĺbiť priepasť medzi laikmi a klerikmi, v duchu hesla: rozdeľ a panuj. Ciele sa nemenia ani dnes, menia sa metódy, stávajú sa subtílnejšími a vtieravo podsúvajú všetký pocit nedôvery, podozrievania, nelásky.

Stretáte sa často s pápežom Františkom? Aký je?

Napriek tomu, že pracujem vo Vatikáne, moje stretnutia s pápežom sú viac-menej sporadické. Pravidelné pracovné stretnutia sú v kompetencii prefekta našej kongregácie. Pripravujem pre ne materiály a spracúvavam ich výsledky – a teda sa ich zúčastňujem „na diaľku“. Samozrejme, mal som viacero stretnutí – aj takých osobnejších – s pápežom Františkom. Pri prvom som sa mu prihovoril ako rehoľný spolubrat a pritom som mu predstavil aj otca - kňaza. Na margo našej spoločnej rehoľnej príslušnosti  vtedy žartovne prehodil – aha, tak ty si ten sekretár, ktorý ma ten náš spoločný „jezuitský vírus“?!  Na to som mu povedal: „Je to veľmi dobrý „vírus“. Kiežby sa šíril...“

Dá sa predpokladať, že po takýchto slovách na vás pápež František nezabudol ...

Pápež stretáva tisíce ľudí. Preto ma milo prekvapilo, keď po mesiacoch, pri ďašom stretnutí, sa ma spýtal, ako sa má otec, ako mu slúži zdravie a požiadal ma, aby som ho pozdravil a poprosil o modlitby. Tento argument takmer nikdy neobišiel ani pri ďaších stretnutiach.

"Pápež František mi žartovne povedal – aha, tak ty si ten sekretár, ktorý ma ten náš spoločný 'jezuitský vírus'?! Na to som mu povedal: 'Je to veľmi dobrý 'vírus'. Kiežby sa šíril...'"

Zdieľať

Čo sa vám na ňom najviac pozdáva?

Spomedzi mnohých  oficiálnych vyhlásení, vystúpení a stretnutí na mňa najviac zapôsobil pápež František počas stretnutia so seminaristami a kňazmi rímskych študijných domov. Nemal naň pripravený žiaden dopredu naformulovaný prejav, či text – jednoducho odpovedal na otázky zástupcov jednotlivých kolégií. Vtedy som z jeho reči, vystupovania a presvedčivosti i z jednoduchosti jeho prejavu cítil naozaj vyžarovať charizmu „otca“, či dokonca skôr akéhosi „staršieho brata“, ktorý mladým kňazom, študentom dáva dobré rady do študentského a kňazského života, dary duchovné, ale aj výsostne praktické, overené jeho osobnou životnou skúsenosťou.

Pápež František dnes oslovuje mnoho ľudí aj mimo Cirkvi. Čím to je?

Pápež František často prekvapuje netradičným, inovátorským slovníkom, používa obrazy a slovné zvraty, ktoré zaujmú – či už počas jeho ranných kázní v kaplnke Domu sv. Marty, či pri stretnutiach s novinármi alebo pri osobných stretnutiach s rôznymi skupinami veriacich – i neveriacich. Niekomu možno tento jeho spôsob prejavu trochu prekáža, alebo ho zneisťuje, pretože v ňom vidí riziko, že nejaké obrazné vyjadrenie bude vnímané a rozpitvávané a interpretované inak a v inom kontexte ako boli myslené a povedané. Väčšina veriacich ale oceňuje práve neformálnosť a sviežosť mnohých jeho vystúpení. Zaiste ale existuje aj početná skupina tých, ktorí naozaj striehnu, kde by mohli pritiahnuť za vlasy niektoré vyjadrenia pápeža Františka, aby nimi potvrdili, či ospravedlnili svoje osobné predstavy, ktoré nemajú s pápežovými úmyslami nič spoločné.

V posledných rokoch cítiť veľkú dynamiku vo svete – zmeny v politike na národných či nadnárodných úrovniach, technologické inovácie, neustály rozvoj internetu, zmeny v Cirkvi... Žijeme v čomsi skutočne inú, dynamickejšiu dobu oproti iným obdobiam alebo je to len zdanie, ktoré klame? Čo sa v tejto meniacej sa dobe očakáva od kresťanov?

Rýchlosť kultúrnych, politických a technických zmien je dnes priam závratná a keby sme náš život žili len v tejto dimenzii, tak sa nám z tej rýchlosti naozaj môže zakrútiť hlava a môžeme byť cekom dezorientovaní. 

Skutočný život ale prebieha aj v iných, rovnako dôležitých, ba ešte dôležitejších rovinách. Ide o známu trojicu vzťahov: vzťah k sebe samému, vzťah k blížnym, vzťah k Bohu. Tieto tri dimenzie našej existencie boli a sú stále prítomné v živote  každého jednotlivca, odkedy je človek človekom. Sme stvorení k tejto trojrozmernosti, definuje nás – sme takpoveiac 3D bytosti. Narušenie, či nebodaj strata jedného z týchto rozmerov,  znerovnovážnenie  ktoréhokoľvek z nich vedie k destabilizácii, ku „splošteniu“ našej osobnosti, ku skresleniu vnímania, k strate súradnicového systému hodnôt.

"Existuje početná skupina tých, ktorí naozaj striehnu, kde by mohli pritiahnuť za vlasy niektoré vyjadrenia pápeža Františka, aby nimi potvrdili, či ospravedlnili svoje osobné predstavy, ktoré nemajú s pápežovými úmyslami nič spoločné."

Zdieľať

Čím väčšou rýchosťou sa pohybuje tento svet a my v ňom, tým dôležitejšie je mať správne nastavený navigačno-orientačný systém, systém súradníc daný spomenutými troma dimenziami. Čím vyššia je rýchlosť, tým nebezpečnejšia, ba priam katastrofická môže byť aj zdanlivo nepatrná odchýlka.

Dnes môžeme mať neraz pociť, že vo svete zdanlivo silnie hnutie, ktoré tvrdí, že systém súradníc je relatívny, že sa dá žiť aj celkom bez neho, že jeho nastavenie je vecou dohody. Ako na to môžeme, či musíme reagovať?

Vaša odpoveď?

Čo môže robiť človek, pasažier v dopravnom lietadle, či dokonca v obrovskej kozmickej lodi - akou je táto naša zem, náš život ako jednotlivcov, tak i celej spoločnosti -, keď vidí ako sa niekto  snaží o demontáž radarov a iných navigačných zariadení z palubných dosiek v mene väčšej slobody lietania, vyhlasujúc, že súradnicový systém, gyroskop, výškomer i kompas si každý môže upraviť podľa svojich predstáv?!

Môže povedať – dovoľte mi vystúpiť, radšej pôjdem peši, alebo si objednám bezpečné osobné lietadlo. To by bol postoj kresťanov, ktorí by rezignovali na svoju úlohu byť svetlom sveta a soľou zeme a povedali by si, že sú už týmto svetom znechutení a odteraz sa budú starať o svoju osobnú spásu, uzavrúc sa do seba, do svojich malých spoločenstiev, o ktorých si povedia – po nemecky, „klein, aber fein“. K takémuto ich počínaniu by ich možno povzbudzovali aj slová ostatných cestujúcich – no tak už vypadnite,  choďte si do svojich  starobylých dvojplošníkov, či parných rušňov a pásových traktorov a neotravujte nás – aspoň budemem mať viac miesta na príjemný a zábavný let.

Kresťania teda nemajú rezignovať?

Nie je však skôr úlohou kresťanov kričať: „Ľudia, nebláznite, čo sa chcete pozabíjať, veď tak sa lietať nedá?!“ Možno sa budeme musieť hádať s ostatnými pasažiermi, ktorí hovoria: „Tíško si seďte a žmoľte si zrnká toho vášho ruženca, ak sa bojíte lietania. Nevyrušujte nás ale svojim krikom, veď tí technici a piloti nám sľúbili zľavu na letenkách a nezabudnuteľné zážitky z letu!“

"Odmietam predstavu podsúvanú predstaviteľmi všetkých protikresťanských '-izmov“ dvadsiateho storočia, ktorí chceli vytvoriť dojem, že práve im a nikomu inému ide o 'bežných ľudí', a že 'Cirkev' je vlastne len akási banda pokryteckých farárov."

Zdieľať

Možno, keď nebude stačiť varovný krik, nakoniec, naveľa-naveľa, budeme konečne musieť vstať z našich pohodlných kresiel a napriek nevraživosti ostatných spolu-cestujúcich, ktorý už vypili predletový drink a sú teda primerane rozjarení, ba až agresívni, či napriek ľahostajnosti prizerajúcej sa posádky, ktorá sa prestala starať o bezpečnosť cestujúcich a podľahla tlaku a prehováraniu, či vydieraniu oných šialených inžinierov – demontátorov, ktorých by sme rovnako mohli nazvať aj teroristami, nakoniec, pohnutí pudom sebazáchovy a právom i povinnosťou na účinnú sebaobranu, budeme musieť týchto teroristov a manipulátorov vyhodiť z pilotnej kabíny, vyťahať za uši, klepnúť im po prstoch a zastaviť ich deštrukčnú činnosť, posadiac ich do kresiel s bezpečnostným pásom alebo – v prípade  potreby a pre bezpečnosť všetkých  - kazajkou.

Dokáže sa Cirkev na Slovensku adaptovať aktuálnej dobe tak, aby nestratila na hodnotách viery a náboženstva, no na druhej strane aby sa stále dokázala prihovárať bežnému človeku?

Vo vašej otázke cítim trochu nesprávne východisko akejsi bipolarity, akoby existovala na jednej strane „Cirkev“ a na druhej akýsi fantómový „bežný človek“. Cirkev je predsa spoločenstvo veriacich, tvoria ho všetci, ktorí zdieľajú tú istú vieru, tie isté sviatosti to isté riadenie spoločenstva. Zjednodušene a štatisticky by sa dalo dokonca povedať, že ju tvoria predovšetkým tí, ktorí sú niektorými obyvateľmi intelektuálsko-elitárskeho Olympu označovaní ako tzv. „bežní ľudia“. Odmietam prijať onú karikatúrno-zdeformovanú predstavu podsúvanú od čias Kulturkampfu, predstaviteľmi všetkých proticirkevných a protikresťanských „-izmov“ dvadsiateho storočia, ktorí chceli vytvoriť dojem, že práve im a nikomu inému ide o „bežných ľudí“, teda o proletárov, o národ, o robotnícku triedu, o mladú generáciu a že  „Cirkev“  je vlastne len akási banda  pokryteckých farárov, obmedzených starodievockých mníšok a vypasených biskupov, ktorá sa nedokáže a vlastne ani nechce prihovoriť „bežnému človeku“.

Cirkev je organizmus, je to živé mystické telo Kristovo, ktoré žije v tomto svete, je to Boží ľud, ktorý putuje – uprostred námah, starostí a ťažkostí, ktoré sú s touto púťou spojené. Možno ako starozákonný Izrael, neraz sa prejavuje ako ľud tvrdej šije, možno niekedy repce na svojho Mojžiša a Árona a ich pomocníkov, možno niekedy Mojžiš, Áron i leviti sú znechutení ťažkosťami, zastrašení množstvom nebezpečenstiev a protivníkov. Záchrana ale spočíva v jednote, v sústredení sa okolo Archy zmluvy, v dôvere, že Pán vedie svoj ľud na cestách, že je to On, čo mu dáva zvíťaziť nad mocnými kráľmi Amalekitov, že On ho sýti mannou, že On rozborí nedobytné hradby Jericha.

Boží ľud je tvorcom dejín, nie čímsi, čo sa má „adaptovať aktuálnej dobe“ akoby „dobu“ mal namiesto nás vytvárať niekto iný. Cirkev, tento Boží ľud, je kvasom, ktorý má prekvasiť celé cesto, je horčičným zrnkom, ktoré má vyrásť vo veľký strom poskytujúci útulok nebeským vtákom a tieň unavenému pútnikovi.

"Boli to 'bežní ľudia Cirkvi', ktorí v roku 1985 na Velehrade vypískali ministra Klusáka a začali skutočný dialóg, prerušiac tak 40-ročný komunistický monológ?"

Zdieľať

Čiže „bežný človek“ neexistuje?

Boli to „bežní ľudia Cirkvi“, ktorí v roku 1985 na Velehrade vypískali ministra Klusáka a začali skutočný dialóg, prerušiac tak 40-ročný komunistický monológ? Boli to bežní ľudia Cirkvi, ktorí v Bratislave počas sviečkovej manifestácie chránili plamienok sviec pred hydrantmi, ktorí s ružencom v ruke znášali údery obuškami, do ktorých vrážali policajné  žigulíky? Boli to bežní ľudia, ktorí pred rokom v Košiciach vyslali Slovensku signál, že život považujú za neoddiskutovateľnú hodnotu, na ochranu ktorej sú hotoví znovu vyjsť do ulíc? Dnes sú to „bežní ľudia“ Cirkvi a nielen Cirkvi, ktorí svojim podpisom pod referendovými otázkami a verím, že aj účasťou na ňom, chcú postaviť hrádzu proti šíriacemu sa zvrátenému sociálnemu inžinierstvu obracajúcemu naruby základné antropologické definície manželstva, rodiny a s nimi spojených ľudských práv.

Na druhej strane treba ale vidieť aj to, že sú to neraz aj „bežní ľudia Cirkvi“, teda pokrstení, a možno  aj „viac-či-menej praktizujúci“ kresťania, ktorí, aj takí ktorí majú aj svätý krst, aj prvé sväté prijímania aj birmovku a predsa sa spolupodieľajú v našej spoločnosti na vytváraní tej „blbej nálady“, tých prejavov, ktoré nemajú s duchom zásad Evanjelia nič spoločného. Prejavy arogancie, neúcty voči iným, egoizmu, praktického materializmu, zneužívania svojho postavenia (v akejkoľvek podobe a na akomkoľvek stupni) nie sú, žiaľ, vyhradenou výsadou nekatolíkov, či neveriacich.

Vari všetci títo „bežní ľudia“ netvorili a netvoria „aktuálnu dobu“?! Cirkev na Slovensku, práve preto, že ju tvoria „bežní ľudia“, má spolu so všetkými ostatnými ľuďmi dobrej vôle, ktorí nie sú jej členmi, vytvárať aktuálnu dobu, je za ňu spoluzodpovedná a preto má robiť všetko, čo je v jej silách, aby to bola doba poznačená Kristovým duchom a nie duchom „vládcu tohto sveta“.

Matúš Demko

Foto: Martin Buzna

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo