Ako som prežil snehovú kalamitu

Ako som prežil snehovú kalamitu

Kalamita v Ždiari. Zdroj: facebooková stránka Ždiar – Mountain resort.

Médiá prinášali správy o snehovej katastrofe v Ždiari, odrezanom od sveta. Tamojší kňaz Miroslav Lettrich píše, prečo sa na mediálnom obraze bavil.

Predpokladám, že pozorným čitateľom neunikla informácia, že v niekoľkých obciach severného Slovenska bola v prvých dňoch nového roku vyhlásená mimoriadna situácia kvôli výdatnej snehovej nádielke.

Mám to šťastie, že v jednej z nich pôsobím ako správca farnosti. Ždiar sa v cestovateľských príručkách nazýva „rázovitou goralskou obcou“ a o goraloch sa hovorí, že sú to tvrdí ľudia. Často mi to o sebe hovorili, najmä v prvých týždňoch po mojom príchode do tejto farnosti, čo už bolo dávno.

Snehová kalamita dedinu neuveriteľne zomkla. Mali sme možnosť prežiť na vlastnej koži nadšenie kancelárky Merkelovej vyjadrené známym: Wir schaffen das – Zvládneme to. S pribúdajúcim snehom a najmä mrazom mäkli srdcia tvrdých goralov. Sused odkydával sneh susedovi a gazdiné varili vo veľkých hrncoch horúci punč a zadarmo ním núkali všetkých dookola: od domácich, turistov až po nedospelú mládež.

To sa však z pochopiteľných príčin nemohlo dostať do televíznych záberov. Veľkú reportáž zo situácie v Ždiari počas kalamity už dokonca pripravuje známy nemecký novinár Claas Relotius z nemeckého Spieglu...

A teraz vážne: keď som dostal ponuku napísať pár riadkov o tom, ako Ždiar zvládol kalamitu, ako to zmenilo obec a či ju to zomklo, schuti som sa rozosmial. Iste, nasnežilo nám viac než po minulé roky, bolo treba zabezpečiť dostatok mechanizmov na úpravu obecných ciest, ktorých má obec naozaj požehnane.

V obci máme niekoľko pacientov, ktorí sa trikrát do týždňa potrebujú v akomkoľvek počasí dostať na dialýzu, a keďže boli vianočné prázdniny, obec bola plná turistov, ktorí parkovali popri krajnici (a komplikovali údržbu ciest), ale to je asi tak všetko. Domáci o žiadnej kalamite naozaj nič nevedia a hoci sme si od toľkého šufľovania už odvykli, skôr badám nostalgiu za spomienkami z detstva.

Pre mňa sa obrazom kalamity stal pohľad na traktor, ktorý k nám prišiel na pomoc od hasičského zboru odkiaľsi z Humenného. Po pár minútach práce uprostred Tatranskej Javoriny chudák traktor zapadol a musel ho vyťahovať ten starý, obecný...

Pri tejto retrospektíve som si uvedomil oveľa dôležitejšiu vec: žijeme vo svete, keď sa len s pársekundovým odstupom dokážeme dozvedieť o čomkoľvek na druhom konci sveta. Ale obraz, ktorý sa nám ponúka, môže byť dosť skreslený.

Zo snehom zaviateho Ždiaru všetkým želám obraz, ktorý bude čo najviac odrážať realitu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo