Pokušenie zmeniť kultúru

Prišlo to ako výkrik srdca či výkrik morálneho zúfalstva u jednej mojej milej priateľky, ktorá veľmi prispela k obrane manželstva v Kalifornii. Všetku tú námahu a vynaložené prostriedky rozprášil jeden federálny sudca, a potom Najvyšší súd, ktorý toto rozhodnutie nezrušil.

Federálni sudcovia sa jeden po druhom začali venovať tejto téme a v jednotlivých štátoch rušili zákony o manželstve, zákony, ktoré ohraničovali manželstvo len na jedného muža a jednu ženu. Naši priatelia zatínali päste a dúfali, že Najvyšší súd by tento pohyb na nižších súdoch ešte mohol zvrátiť. No niektorí z nás sú presvedčení, že vo veci musí ešte trochu zostať prítomný aj Kongres – že sú ešte prostriedky, ktoré sa dajú vyložiť na stôl, a tak súdy trochu pribrzdiť.

Moja priateľka si však vtedy zúfala nad stavom našej politiky a nad „kultúrou“, ktorá sa obrátila naruby. Kto by jej toto zúfalstvo mohol vyčítať? No v hlbinách svojho sklamania sa u nej začal vynárať pocit, že morálna argumentácia založená na prirodzenom zákone „tento spor v našej kultúre nevyhrá. Našu kultúru rozumná argumentácia nezmení. Musíme začať bojovať inak.“ Videla, aká kampaň sa robí proti zástancom manželstva: nie výmena argumentov, ale brutálne nactiutŕhanie a zastrašovanie, síce bez sylogizmov, no pokiaľ ide o výsledky, účinné. 

Moju priateľku to určite neťahalo k tomu, aby začala viesť protikampaň v tomto duchu politického teroru. Zúfala si nad morálnou plytkosťou našej politiky. Bolo však priveľkým pokušením hovoriť o „zmene kultúry“, akoby existovala možnosť zmeniť morálku mimo života polis, mimo života politickej angažovanosti. Stáva sa to príliš ľahkou výhovorkou pre politikov, čo sa tvária, akoby zmena kultúry v týchto veciach mala byť úlohou pre niekoho iného.

Ako som napísal svojej priateľke, protipríkladom pre mňa bola nasledujúca situácia: v marci som šiel na Najvyšší súd vypočuť si ústnu argumentáciu v prípade Hobby Lobby [prípad niekoľkých firiem, ktoré po Obamovej reforme odmietali platiť zamestnancom zdravotné poistenie povinne kryjúce antikoncepciu, pozn. prekl.], a pred súdom sa schádzali mladé ženy asi vo vysokoškolskom veku. Niesli transparenty, kde sa písalo, že antikoncepcia je ich súkromným právom a ich zamestnávateľa do toho nič nie je.

Akoby týmto ženám uniklo, že ich zamestnávatelia si myslia presne to isté. Ani oni nechcú mať s ich antikoncepciou nič spoločné, nechcú ju mať na starosti. Otázka potom bola, ako sme sa dostali od práva nakupovať antikoncepciu bez zákonného obmedzenia – ako sme sa dostali od prípadu Griswoldová verzus Connecticut (v roku 1965) - do dnešného stavu, keď si mladé ženy asi naozaj myslia, že keď zamestnávateľa nemožno prinútiť, aby im kupoval antikoncepciu, porušujú sa ich práva.

V ten deň bolo na ulici pred súdom vidieť dôkaz najradikálnejšej „kultúrnej“ zmeny. A kto by mohol pochybovať, že pri utváraní tohto povedomia hral dôležitú úlohu samotný Najvyšší súd, keď z najvyšších úrovní autority učil, že antikoncepcia a potrat sú úplne v poriadku?

Je zaujímavé, že na oboch stranách, konzervatívnej i liberálnej, sa zabúda na klasické chápanie vzťahu medzi „logikou morálky“ a „logikou zákona“. Morálny súd sa nezaoberá výrokmi o osobných preferenciách, ale hovorí, čo je správne a nesprávne nielen pre nás, ale aj pre iných. A zákon potláča osobné rozhodovanie v prospech pravidla, ktoré si robí nárok na spravodlivosť a oprávnenosť pre všetkých.

Keď sa v minulosti položila otázka, ako sa politická sféra podieľa na vyučovaní morálky, odpovedalo sa, že vyučuje prostredníctvom zákonov. Keď bol v roku 1964 prijatý zákon o ľudských právach, sloboda rozlišovať ľudí na základe rasy bola v niektorých odvetviach ekonomiky zo sféry osobného rozhodovania odstránená. Už to bolo chápané ako niečo nesprávne; bolo to zakázané, v morálnom zmysle slova, každému, kto mal dočinenia so zákonmi.

Pred prijatím zákona proti sebe stáli väčšiny na severe i na juhu, jedna zákon podporovala, druhá odmietala. Po troch rokoch však boli v oboch častiach silné väčšiny, čo zákon podporovali. Vari sa za ten čas kultúra na juhu tak dramaticky zmenila? Alebo to všetko trochu súvisí s tým, že sa z najvyšších pozícií v štáte začala vyučovať odlišná morálka, a to prostredníctvom zákonov?

A tiež, ako vysvetlíme rastúcu podporu pre pro life opatrenia, ak nie samotnými týmito opatreniami, že neustále prichádzajú a neustále, znovu a znovu kladú túto otázku na stôl?

V prípade manželstva sa v našej politike znovu môže ozvať nesúhlas, keď sa niečo „položí na stôl“ – niečo, čo túto otázku vezme z priestoru, kde sa ňou zaoberajú len sudcovia, a vráti ju do oblasti, kam je možné dostať obyčajných ľudí, aby znovu argumentovali, hlasovali a rozmýšľali, akoby o niečo išlo – akoby výsledok znovu závisel od ich úsudku.

Hadley Arkes
Autor je profesorom právnej vedy na Amherst College. Je tiež zakladateľom a riaditeľom James Wilson Institute on Natural Rights and the American Founding (Inštitút Jamesa Wilsona pre prirodzené práva a amerických zakladateľov) so sídlom vo Washingtone. Jeho posledná kniha je Constitutional Illusions & Anchoring Truths: The Touchstone of the Natural Law (Ústavné ilúzie a základné pravdy: Kritérium prirodzeného zákona). V súčasnosti je možné stiahnuť si druhý diel jeho audioprednášok z The Modern Scholar: First Principles and Natural Law (Prvé princípy a prirodzený zákon).

Pôvodný text: The Seduction of Changing the Culture, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo