Počúvať Stanove fabulácie bolo nezabudnuteľné

Počúvať Stanove fabulácie bolo nezabudnuteľné

Stano Dančiak (1942-2018) zomrel 4. augusta, jeho pohreb sa koná dnes. Foto: archív TASR

Rozhovor so Štefanom Bučkom o herectve a živote Stana Dančiaka.

Slovenská kultúrna a spoločenská verejnosť sa dnes naposledy rozlúči so zosnulým Stanom Dančiakom. Čím bol pre slovenské herectvo a divadelníctvo, ako si ho pamätáte vy osobne, ktoré jeho roly považujete za najsilnejšie?

Pamätám si ho ako kolegu, s ktorým bolo veselo, aj keď bolo vážne. Jeho kreativita a autenticita bola postavená, domnievam sa, aj na tom, že svoj spôsob javiskového sebavyjadrenia pestoval v súkromí. Byť s ním a počúvať fabulácie príbehov, ktoré sa mu akože stali, bolo nezabudnuteľným zážitkom. Rovnako ako glosy trebárs k politickej situácii. Jeho myslenie bolo postavené na paradoxoch. Vedel z protirečení vytiahnuť uveriteľnú a teda aj presvedčivú argumentáciu. Taký spôsob myslenia potom vedel dostať aj do svojich javiskových alebo televíznych i filmových kreácií napríklad v televíznom filme Martina Hollého Kráľovská hra podľa novely Stefana Zweiga.

Stano Dančiak bol nezabudnuteľným komikom, dnes ide o žáner, ktorý akoby ani nemal tvár, čo bolo čaro Dančiakovho komického talentu, vďaka čomu bol tak presvedčivý?

Asi rozhodujúce bolo, že sa stretol už v mladosti s generáciou ľudí so spoločným pohľadom na umeleckú reflexiu sveta a to v Divadle na Korze. Áno, v totalitnom systéme sa paradoxne dalo najlepšie „cvičiť“ v myslení, v ktorom sa mohla pôsobivo reflektovať absurdita toho systému prostredníctvom nielen ruskej klasiky, ale aj pomocou tzv. absurdnej drámy Becketa, či Mrožka. Boli tam kľúčoví režiséri, Pietor, Strnisko, Roháč, Mikulík, ktorí vedeli rozvíjať takýto pohľad na svet prostredníctvom tzv. groteskného realizmu a v Stanovi, ale i v jeho najčastejšom spoluhráčovi Mariánovi Labudovi vedeli nájsť výborných predstaviteľov tejto divadelnej poetiky napr. v Čakaní na Godota Samuela Becketa.

K Dančiakovi patrí aj politika, angažovanie na strane pravice, čo ho na slovenskej politike znepokojovalo, prečo mal potrebu sa k nej vyjadriť?

Stano sa angažoval veľmi výrazne. V revolučných časoch i za mečiarizmu dával o sebe vedieť a kým Mariána Labudu to tiahlo viac ku vyhranenejšej kresťanskej politike, ktorú reprezentovalo KDH, tak Stanko bol, mám pocit, skôr pri SDKÚ. Veľmi mu záležalo na tom, aby Slovensko bola demokraticky fungujúca krajina bez zlodejov a mafiánov.

K životnému príbehu patrí smutný koniec Stana Dančiaka, choroba a azda ešte viac pociťovaná samota, osamelosť. V niečom to bola azda najťažšia životná skúška zosnulého herca, vedeli by ste sformulovať nejaké poučenie, odkaz, ktorý z toho pre slovenskú kultúru a herectvo plynie?

Áno, bolo to pre neho, ale i pre jeho rodinu ťažké obdobie. Dokiaľ dokázal stáť na javisku, tak hrával pomocou kolegov aj s jeho hendikepom nevidiaceho človeka. Manželka Darinka ho sprevádzala a rovnako statočne sa starala i neskôr, keď už bol na vozíčku. Sem tam sme sa stretávali na fare v Čunove, kam nás pozýval správca tamojšej farnosti Marián Červený, a tam sme mohli ešte prehodiť zopár slov, ale bolo to už ťažšie. Môj dojem bol, že sa vedel a chcel odovzdať do Božej vôle a spolupracovať s ňou, ale o tom by vedeli najlepšie vydať svedectvo jeho najbližší.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo