K VECI: Kultúra v „jadre slobody“

Čítať nasledujúce dve vyjadrenia jedno za druhým predstavuje filozofický zážitok.

Prvá pasáž je od sudcu Anthonyho Kennedyho z jeho rozhodnutia v prípade [Planned Parenthood verzus] Casey z roku 1992: „V jadre slobody tkvie právo určovať svoj koncept vlastnej existencie, zmyslu, vesmíru aj koncept tajomstva ľudského života ... Ľudia vytvárajú dôverné vzťahy a robia rozhodnutia, ktoré definujú ich vnímanie seba samých ako aj ich miesta v spoločnosti a pritom sa spoliehajú na dostupnosť potratov pre prípad, že by im zlyhala antikoncepcia.“

Kedysi nám hovorili, že antikoncepcia eliminuje potrebu potratov. Zvyčajne ju však zvyšuje. Zvláštna logika tohto stanoviska bola často podrobovaná analýzam. Čo ak je, ako v prípade potratu, súčasťou môjho chápania zmyslu života tvoje zničenie? Ako tento princíp pomáha tým, čo sú v mene môjho princípu zničení?

Následne čítame poznámky pápeža Františka v rozhovore s Eugeniom Scalfarim: „Každý z nás má víziu dobra a zla. Musíme povzbudzovať ľudí, aby smerovali k tomu, čo považujú za Dobro. Každý má svoje vlastné chápanie dobra a zla a musí sa rozhodnúť ísť za dobrom a bojovať proti zlu, ako ich chápe. Už to by stačilo, aby sa svet stal lepším miestom.“ Keď sa však tento princíp začne uplatňovať, stane sa svet lepším miestom?

"Pápež povedal, že hovorí o niekom, kto si úprimne myslí, že to, čo robí, je v poriadku, no rozhodol sa žiť 'dobrý' život. Koľko je však takých, ak vôbec niekto?"

Rozdiel nie je veľký

Úporne sa snažím vidieť nejaký podstatný rozdiel medzi týmito dvomi názormi, ako boli formulované. Obaja muži sú katolíci, ktorí vysvetľujú svoje presvedčenia. Zdá sa, že obaja hľadia na subjektívnu stránku vnútorných súdov osoby. Celý objektívny svet, ktorý tu je a ktorý je dôsledkami týchto pozícií ovplyvnený, sa obchádza ako irelevantný či nedôležitý. Nevidím žiaden dôvod, prečo by taký Mao či Hitler, nehovoriac o Hobbesovi, mali mať akýkoľvek problém s týmito názormi, ako boli formulované. Každý jeden z nich by tvrdil, že sa snažil uviesť do praxe svoje „chápanie existencie a dobra“. Tak kde je problém?

Problémom je, ako sa vnútorné fórum svedomia človeka vzťahuje k objektívnemu poriadku sveta, k tomu, čím ľudské bytosti v skutočnosti sú. Akvinský učil, že sa treba riadiť aj objektívne mylným svedomím. Keby Kennedy a pápež František hovorili toto, dala by sa táto pozícia obhájiť. Pápežovo „kto som ja, aby som súdil?“ z interview počas spiatočného letu z Ria vyjadrovalo našu nevedomosť ohľadom toho, ako iný človek vníma seba samého. Pápež povedal, že hovorí o niekom, kto si úprimne myslí, že to, čo robí, je v poriadku, no rozhodol sa žiť „dobrý“ život. Koľko je však takých, ak vôbec niekto? Nemáme tušenia.

Môžeme len špekulovať, či si niektorý napríklad doktor vykonávajúci potraty naozaj „nie je vedomý“ nezriadenosti svojich skutkov. To vie len Boh a príslušný človek. No ak niekto „úprimne verí“, že prikázania sa „mýlia“, aby mohol konať zlo, akoby bolo dobrom, tento fakt predsa len nezbavuje politických či náboženských predstaviteľov zodpovednosti namietať proti jeho chápaniu, jeho logike a zvlášť proti jeho škodlivosti voči iným. Hovoriť o potrate, a nehovoriť o potratenom, pozerať sa naň ako na čisto subjektívnu záležitosť je porušením noriem rozumu, ktoré máme zastávať.

Následkom subjektívnej kultúry môže byť čokoľvek

Základným problémom tu je, či je samotná moderná kultúra neutrálna. Hnutie za to, aby sa Cirkev stala „súčasnejšou“, sa evidentne zakladalo na presvedčení, že nič v súčasnej kultúre nebojuje proti akejkoľvek základnej náuke alebo praxi rozumu či viery. Preto sa nezdalo, že „adaptovanie sa“ na modernú kultúru môže byť nebezpečné.

"Keď sa reálny verejný poriadok stane úplne subjektívnym, každému sa dá 'právo' či 'sloboda' robiť alebo myslieť si, čo chce. Následkom môže byť čokoľvek."

Ak však už v rámci kultúry nachádzame chápanie „práv, slobôd a rovnosti“, ktoré svojou logikou podkopáva rozum a právo, prispôsobiť sa tejto kultúre znamená prijať ako dobré presvedčenia a praktiky, ktoré protirečia rozumu a zjaveniu. Keď potom prichádzame do styku s kultúrou podľa jej vlastných pravidiel, musíme hovoriť tak, akoby každý z nás mal svoje vlastné „chápanie“ existencie a dobra, bez ohľadu na to, aké je. Ustanovujeme vlády, aby nám umožňovali konať, čo chceme.

Keď sa stretneme s niekým, kto má takéto „moderné“ kultúrne zmýšľanie ospravedlňujúce konanie zla, akoby bolo dobrom, našou jedinou reakciou na základe tohto môže byť dať každému „právo“, „slobodu“ či dokonca „povinnosť“ robiť či rozhodnúť sa pre čokoľvek, čo chce. Reálny verejný poriadok sa stane úplne subjektívnym. Každému dá „právo“ či „slobodu“ robiť alebo myslieť si, čo chce.

Akonáhle sa dostaneme do tohto bodu, následkom môže byť čokoľvek. V subjektívnom verejnom poriadku nie sme schopní povedať o ňom nič, lebo na to nemáme iné prostriedky než „moderné chápanie“ práv, slobody a rovnosti, ktoré podľa svojej vnútornej filozofickej definície neumožňuje žiadnu kritiku z pozície poriadku, v klasickom myslení zvaného „objektívnym“.

James V. Schall SJ
Autor slúžil 35 rokov ako profesor na Georgetownskej univerzite a je jedným z najplodnejších katolíckych spisovateľov v Amerike. V poslednej dobe napísal knihy The Mind That Is Catholic (Myseľ, ktorá je katolícka) a The Modern Age (Moderná doba).

kan.jpg

Pôvodný text: Culture at the “Heart of Liberty”, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.