KÁZEŇ PETRA FOGAŠA: Keď sa Ježiš lúči

Z času na čas prídem na pár dní na Slovensko. Najčastejšia prvá otázka, ktorú dostávam, je: „Kedy odchádzaš?“ Takto sa moji príbuzní a známi tešia môjmu príchodu, že hneď sa pýtajú na môj odchod?

Skôr to dáva zmysel, keď človek cestuje preč. Blízki chcú vedieť, na ako dlho, kedy sa zasa uvidíme. Lúčenie totiž vždy uľahčuje nádej na budúce stretnutie. Rovnaká otázka visí aj nad Ježišovým vystúpením do neba: Dokedy, Pane? Na ako dlho si odišiel? A keďže nám nedal žiadny itinerár svojho nebeského výletu, môžeme a musíme volať: „Príď!“ Toto slovíčko stelesňuje jednu z prosieb základnej modlitby kresťana: „príď tvoje kráľovstvo“ (Lk 11,2). Sväté písmo končí naliehavým zvolaním: „Amen. Príď, Pane Ježišu!“ (Zjv 22,20).

Žehná Ježiš

Lúčiaci sa Ježiš namiesto oznámenia presného dátumu svojho návratu robí čosi iné. V celom texte Lukášovho evanjelia nenájdeme žehnajúceho Ježiša. Až na samý záver, po umučení a ukrižovaní, po vzkriesení a opakovaných zjaveniach „zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba“ (Lk 24,50-51). Až na túto chvíľu si rezervoval tento špeciálny skutok. Jeho požehnanie znamená: „Ja som s vami až do skončenia sveta,“ (Mt 28,20) a „Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám“ (Jn 16,7). Požehnanie odchádzajúceho Krista znamená, že jeho odchod vlastne nie je odchodom. Jeho odchod je prítomnosťou - prítomnosťou neobmedzenou na jedno ľudské telo, ale siahajúcou všade a do všetkých sŕdc, ktoré vzývajú jeho meno.

"Požehnanie odchádzajúceho Krista znamená, že jeho odchod vlastne nie je odchodom."

Zdieľať

Žehná starý otec

Veľmi rád som navštevoval svojho starého otca. V posledných mesiacoch života mi pri rozlúčke už iba kýval z postele, premožený starobou a bolesťou. No kým ešte trochu vládal, docupkal ku vchodovým dverám a na môj pozdrav „S Pánom Bohom“ ma požehnal krížom, tak ako kňaz na záver svätej omše. V tomto geste som videl plnosť jeho lásky a priania dobrého. Akoby mi povedal: „máš moju plnú podporu, myslím a modlím sa za teba“. Preto som jeho požehnanie vždy bral ako záväzok k zodpovednosti a vernosti. A vôbec som si nekládol otázku, či ma vôbec môže takto žehnať, keď nemá kňazskú vysviacku.

Žehnajme

Ježiš nás žehná nepodmienene. Kňazi nám sprostredkúvajú božie požehnanie na konci liturgických slávení. Nezaškodí, keď sa aj my navzájom budeme viac žehnať - či milým slovom, či strelnou modlitbou, či krížikom na čelo, ale vždy úprimným prianím všetkého dobrého. „Žehnajte a nepreklínajte,“ povzbudzuje Apoštol Pavol (Rím 12,14). A Ježišove prikázanie žehnať ide do krajnosti: „Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú!“ (Lk 6,27-28) Zvlášť je vhodné pri rozlúčkach. Nech Boh sprevádza a chráni našich blízkych tam, kde sú už mimo nášho dosahu. Naše drobné žehnania sa stávajú rozšírením toho božieho a zem sa tak užšie spája s nebom.

Peter Fogaš
Autor je kňaz Košickej arcidiecézy, momentálne na štúdiách v Ríme.

Foto: wikimedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo