Kultúra 18. marec 2018

Tri reči na Tatarku

Postoj
Postoj
Miloš Lichner, Miša Kapustin a Bohdan Hroboň o Žalmoch a Tatarkovi.
Miloš Lichner, Miša Kapustin a Bohdan Hroboň o Žalmoch a Tatarkovi.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Postoj

Tri reči na Tatarku
Na snímke laureáti Ceny Dominika Tatarku za rok 2017, zľava Miloš Lichter, Miša Kapustin a Bohdan Hroboň počas slávnostného udeľovania cien 13. marca 2018 v Bratislave. Foto: Pavol Zachar/TASR

Prinášame prepis troch tatarkovských rečí Bohdana Hroboňa, Mišu Kapustina a Miloša Lichnera, ktoré odzneli pri udelení Ceny Dominika Tatarku, ktorú získali ako editori knihy Žalmy 51 – 75. Komentáre k Starému zákonu. 5. zväzok (Trnava, 2017). Cenu tiež získal Milan Šimečka za knihu Medzi Slovákmi (Bratislava, 2017).

Miloš Lichner: Augustín aj Tatarka – na rovnakej strane civitas dei

Nanajvýš slávnu / spoločnosť Božiu / podujal som sa / obrániť týmto / dielom pred tými, / čo namiesto jej Stvoriteľa uctievajú iných bohov.

Gloriosissimam ciuitatem Dei... hoc opere instituto et mea ad te promissione debito defendere aduersus eos, qui conditori eius deos suos praeferunt ...

Vo svojich vedeckých štúdiách z oblasti ranocirkevnej latinskej literatúry som často uvažoval nad vyššie uvedenými slovami, ktorými sa otvára epochálne dielo Božie mesto, ktoré sa nesprávne prekladá ako Boží štát. Je to rozsiahle dielo, nečudo, veď dozrievalo v mysli Aurelia Augustína vyše 15 rokov. Tieto latinské slová som zarecitoval práve preto, že texty tohto typu nemožno čítať potichu, ako dnes čítame rozličné úvahy, eseje či iné texty, ale je potrebné ich čítať nahlas.

Keď učený Riman prečíta tento latinský text nahlas so správnym prízvukom, ako sa na vzdelanca patrí, okamžite zbadá, že v úvode je použitý krétik, teda typ verša s metrikou: − ∪ − dlhá, krátka, dlhá, a teda že toto dielo napísal tiež vzdelaný kresťan, intelektuál.

Dielo Božie mesto je adresované vzdelaným pohanom. Vôbec teda nejde o nejaký politický spis, ako sa o ňom často mieni. Augustín by totiž aj inak naformuloval prvé slová, ktoré by pri hlasnom čítaní navyše aj inak zneli.

V diele sa dobre rozlišuje medzi Božím mestom a pozemským mestom.

Akoby som započul kdesi nevypovedanú vetu o deliacej čiare medzi Cirkvou a pohanmi – neveriacimi. Vôbec tu však nejde o reč o Cirkvi a o tých, ktorí nie sú v nej; to by sme hlboko podcenili Augustínovho ducha a jeho myslenie. Dve mestá sú rozdelené deliacou čiarou, ktorou nie je ani krst, ani príslušnosť k Cirkvi, ale deliacu čiaru predstavuje pýcha. Táto však neprechádza nábrežím ani nerozdeľuje kostol na tých, čo sú vonku a dnu, ale prechádza srdcom človeka. Aj preto sa Augustín vo svojom ranom diele O krste vyjadril, že sú takí, ktorí sú navonok vo vnútri Cirkvi, ale v skutočnosti – v srdci sú vonku a sú takí, ktorí stoja navonok vonku, ale v skutočnosti tvoria jeho vnútro. Jeho často neukončené a neuchopiteľné myslenie – či ho vôbec môžeme niekedy uchopiť do kategórií nášho myslenia? – zmiatlo viacerých z jeho neskorších čitateľov, ktorí z hypotéz tvorili nemenné dogmatické závery.

Práve s týmito dvomi témami zápasil celý svoj intelektuálny život náš staroveký majster slova Augustín: pýcha a pokora. Nejde však o nietzscheovskú pokoru, ale o takú pokoru, ktorú v latinčine označujeme termínom humilitas, ktorý je odvodený od slova humus – zem. V jednom meste vládne pýcha a túžba po moci a v druhom zas humilitas – zemská pokora, a práve vtedy si uvedomujeme, že sme zo zeme, že sme koneční, že potrebujeme societas, spoločnosť zmýšľajúcich, ktorí sú zo zeme.

Prečo tu spomínam autora, od ktorého nás delí 1500 rokov? Nuž, nedávno som si opätovne prečítal Tatarkovo dielo Démon súhlasu a uvedomil som si jasnejšie ako inokedy, že hoci píše v inom čase, iným jazykom a iným štýlom, predsa píše o tom istom, o čom písal práve Augustín.

Je to zdrvujúca túžba po moci, po ovládnutí toho druhého, ktorý už nemá slobodu: „Odpornou pýchou páchne náročivosť spisovateľa, ktorý si osobuje byť projektantom vzorných duší. Stačilo by, keby spisovateľ bol znateľom ľudských duší, keby spisovatelia boli orgánom verejnej kontroly alebo, ako sa vyjadrovali naši otcovia, keby boli svedomím ľudu, obrancami jeho záujmov alebo aspoň sami sebou: naplno ľuďmi nášho veku...“

Augustín v Božom meste píše podobne, a predsa inak. Dokonca Augustín ide vo svojich úvahách tak úchvatne hlboko, že v závere tohto svojho monumentálneho diela porovnáva rôzne libidá a žiadostivosti, napríklad žiadostivosť po peniazoch, po pomste, po sexe, po víťazstve, po sláve..., pričom zdôrazňuje, že tvoria iba potôčik plynúci popri vodopáde žiadostivosti po moci.

Pohľad na dejiny ako aj na súčasnosť je veľmi výrečný a jasný, aby sme jednoducho uznali, že je to tak.

Ako veľmi dokáže túžba po moci – Augustínovo libido dominandi – zvrátiť človeka, zničiť ho zvnútra, lebo tak koná proti zásadám, proti sebe a len preto, aby ostal na vrchole potravinového reťazca. Je to otroctvo chcenia! Človek si chce privlastniť všetko, čo ho obklopuje. Je to rozdelenie človeka v ňom samotnom. Človek je ovládaný temnou hnacou silou, ktorá ho zvádza k túžbe ovládať, manipulovať i vlastniť a používať na subjektívne ciele všetky dobrá, ktoré sú na svete IBA preto, aby ich človek s vďakou prijímal a podelil sa o ne s ostatnými.

Pri opätovnom čítaní tohto latinského citátu si i napriek všetkému, čo mi odborníci tatarkológovia po prejave povedia, uvedomujem, že Augustín a Tatarka stoja na rovnakej strane toho, čo po latinsky znie civitas dei (zámerne nepoužijem preklad do slovenčiny, aby som tu nevložil čosi, čo tam nie je). Obaja sa totiž nachádzajú na strane tých, ktorí si uvedomujú svoju pozemskosť a slabosť, ktorí citlivo vnímajú ničiace nebezpečenstvo – túžbu po moci. Uvedomujú si obsah, dosah i rozsah pravého humilitas: teda, že človek je iba zo zeme, že každý v sebe nesieme existenčnú štrbinu, ktorou do nás môže dennodenne vtekať zlo, hoci len malým jarčekom či potôčikom, no tak vedome chcené, ako je často skrývaná aj nevera slobodne si zvoliť dobro.

Keď sa pred pár rokmi začal tvoriť projekt komentárov ku Knihe žalmov, uvedomil som si rôznorodú pestrosť vzdelaných vo viere: katolík, protestant a žid.

Práve táto Kniha žalmov, ktorá je najčastejšie čítaným a prepisovaným dielom v dejinách európskej kultúry – pravda, po Augustínovom Božom štáte –, varuje pred takými, ktorí sa chcú stať človekom-bohom, aby iba zotročujúco ovládali iných. Hľadáme ľudí dobrej vôle, ktorí si v dnešnom turbulentnom čase uvedomujú poslanie pripomínať nebezpečenstvo nezriadenej túžby po moci.

Aj preto s pokorou pripomíname našu vlastnú náboženskú históriu, lebo aj sami zo skúseností vieme, ako sa navyše aj vraví – historia magistra vitae est – ako chuť po nadvláde nivočí človeka.

Hovorme o tom augustínovským alebo hoci aj tatarkovským spôsobom, ale rozprávajme o tom preto, že za nás tu svedčí najmä nádej spočívajúca v slobodnom rozhodnutí, že vieme spojiť sily v zápase o lepší a čistejší svet.

Miloš Lichner je dekanom Teologickej fakulty Trnavskej univerzity.

Kniha Žalmy 51-75 Komentáre k Starému zákonu 5. zväzok, za ktorú si autori Miloš Lichter, Miša Kapustin a Bohdan Hroboň prebrali Cenu Dominika Tatarku za rok 2017 počas slávnostného udeľovania cien 13. marca 2018 v Bratislave. Foto: Pavol Zachar/TASR

Miša Kapustin: Múdrosť žalmov a spolupráca židov a kresťanov

Šimon spravodlivý bol jedným z posledných členov Veľkého Zhromaždenia. Hovoril: „Svet spočíva na troch veciach: na Tóre, na bohoslužbe a na konaní skutkov milosrdenstva.

Aký svet podľa ľudí spočíva na Božích zákonoch zapísaných v biblických textoch, na slúžení Bohu a na dobrých skutkoch? Dnes je výzvou pre rôzne náboženstvá nájsť cestu k srdciam ľudí, lebo v dnešnej dobe je zjavná kríza identity, ktorá spája rôzne náboženstvá. Myslím si, že to nie je problém modernity alebo rozvoja civilizácie. Je to skôr strata tradície, strata kontinuity s minulými generáciami, strata záujmu o problémy, ktoré sa ľudí osobne nedotýkajú. Dnes je svet veľmi individualistický a málokedy môžeme vidieť prejavy solidarity. Čo sa stalo? Ľudstvo potrebuje a používa stále viac a viac energie, ale nedokáže si nájsť cestu v tme. Alebo vôbec nehľadá cestu, ktorá vedie k Zákonu, k rozmanitému slúženiu Bohu a skutkom milosrdenstva?

Napriek všetkému, čo som povedal, som optimista. Ako povedala známa izraelská premiérka Golda Mayerová, „pesimizmus je luxus, ktorý si my nemôžeme dovoliť“.

Ja naďalej verím v ľudskú múdrosť, v ochotu sa zlepšiť, v schopnosť každého človeka správne využiť slobodu výberu, verím v potenciál každej osobnosti. Môj národ sa zachránil počas tisícov rokov mimo vlastnej krajiny a pre ďalšie generácie zanechal veľké dedičstvo. Ale svet je väčší ako jeden národ alebo jedno náboženstvo. Nemôžeme si dovoliť neučiť sa a neučiť sa jeden od druhého, spolu nekomunikovať, nerozmýšľať a neanalyzovať. Keď hovorím „my“, znamená to všetci a každý človek dobrej vôle. Sú to naše privilégiá, naša zodpovednosť.

Ľudstvo pozná múdrosť, ktorú zahŕňajú Žalmy. V nich možno nájsť lásku a bolesť, vďačnosť, nádej, ale i neporozumenie a trápenie. Ale do akej miery ľudstvo pozná to množstvo múdrych komentárov a analýz, ktoré zanechali židovskí a kresťanskí mudrci v minulosti aj dnes?

Táto kniha žalmov je unikátnou a zahŕňa prácu celého tímu odborníkov. Kniha je bránou do kráľovstva myslenia kresťanstva a judaizmu, je možným zdrojom inšpirácií aj pre ľudí nenábožensky orientovaných. Táto kniha je dôkazom, že židia a kresťania sú schopní spolu zlepšovať náš svet vďaka múdrosti minulých generácií.

Miša Kapustin je liberálny rabín Židovskej náboženskej obce, predtým pôsobil na Kryme a v Charkove.

Na snímke laureáti Ceny Dominika Tatarku za rok 2017 zľava Martin Milan Šimečka, Miloš Lichter, Miša Kapustin a Bohdan Hroboň počas slávnostného udeľovania cien 13. marca 2018 v Bratislave. Foto: Pavol Zachar/TASR

Bohdan Hroboň: Trpaslíci na pleciach obrov

V mene autorského kolektívu komentárov k Starému zákonu chcem veľmi pekne poďakovať za toto uznanie. Možno ho chápať ho ako ocenenie kvalitnej práce a poctivého výskumu vyše dvadsaťčlenného tímu, ktorý sa svojimi výstupmi snaží dnešnému čitateľovi priblížiť význam a zmysel starodávnych biblických textov. Ako spoluautor, ale najmä ako editor veľmi dobre viem, koľko sa každý člen autorského kolektívu na týchto komentároch nadrel, väčšinou za pánboh zaplať a až príliš často na úkor svojho voľného času či rodiny. Môžem vás uistiť, že keby sme to nerobili pre Boha a z lásky k jeho slovu, tak by sme to nerobili.

Keď hovoríme o autoroch a autorstve, môžem vás zároveň uistiť o silnom vedomí, že ak je nami ponúkaný pohľad na Sväté písmo v niečom prínosom, tak len preto, lebo sme (slovami klasika) trpaslíci stojaci na pleciach obrov. Stovky zdrojov, z ktorých sme čerpali, pochádzajú od tých najlepších svetových bádateľov v tejto oblasti za posledné desaťročia. No aj oni sa nepochybne považujú za maličkých oproti velikánom uplynulých storočí, akými boli kresťanskí učenci Erazmus či Luther, alebo židovský rabín Chatam Sofer, ktorí zasvätili svoj život poznávaniu Božieho slova. Avšak, kde by bol Erazmus či Luther bez Augustína a kde Chatam Sofer bez Rašiho, týchto veľduchov tisícročí kresťanstva a judaizmu? No aj Augustín a ostatní cirkevní otcovia boli tiež len učňami svojich majstrov, akými boli apoštoli Peter a Pavol, podobne ako Raši a ostatní rabíni boli len žiakmi svojich učiteľov, akými boli učenci Hillel a Šamaj. A všetci títo majstri a učitelia s posvätnou úctou skúmali slová biblických prorokov ako Mojžiš či Dávid. No a títo proroci neochvejne verili, že autorom ich výrokov nie je nikto iný ako Boh.

Práve načrtnutý obraz autorstva ako obrátenej pyramídy pôsobí značne nestabilným dojmom. Navyše, táto pyramída je plná pnutí a rozporov na všetkých úrovniach: od kritického postoja dedičov osvietenstva voči stredovekým klasikom spirituality cez priepastné rozdiely medzi židovskými rabínmi a cirkevnými otcami až po polemiky prorokov so samotným Bohom. Nachádza sa v nej skutočne všeličo, len nie jednohlasný súhlas. Ocenená komentárová rada tieto pnutia zachytáva mapovaním rôznych kresťanských a židovských výkladov biblického textu aj paralelnými prekladmi z hebrejskej pôvodiny a jej gréckeho variantu s nemalými rozdielmi. Preto tento druh literatúry nesie prívlastok kritický, a kritika (ako nás v týchto dňoch presviedčajú najmä naši mocipáni) vraj stabilitu narúša.

Čas však ukázal, že táto obrátená pyramída autorstva je napriek svojmu tvaru a rozporov-plnosti až neskutočne stabilná, ba dokonca má potenciál prežiť aj pyramídy klasické či iné ľudské veľdiela a veľštruktúry. Je to tak sčasti preto, že svojím charakterom a zložením odpudzuje démona súhlasu a podnecuje ducha pokory, sčasti preto, že autorom kritických postojov v nej ide nie tak o veci svoje ako o veci Božie, ale najmä preto, že táto pyramída je vystavaná duchom Božím a stojí na Božom slove. A čokoľvek Božie je stabilnejšie ako čokoľvek ľudské.

V tejto viere a v mene celého autorského kolektívu preto prosím, skúsme chápať toto ocenenie nie ako chválu všetkých ľudí, čo do tohto diela prispeli, ani nie ako chválu kritického myslenia a ducha pokory, ktoré toto dielo podnecuje, ale ako chválu všetkého Božieho, čo toto dielo predstavuje. Čokoľvek iné v ňom totiž nie je chvály hodné.

Soli Deo gloria (jedine Bohu sláva)!

Bohdan Hroboň je riaditeľom Biblickej školy.

 



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0