Na islamofóbnom karnevale (Expedícia Európa)

Na tento macedónsky karneval som sa dlho tešil. V roku 2016 vyvolal škandál, pretože dokonale napodobnenými komandami Islamského štátu potupil islam a urazil dvadsaťpäťpercentnú albánsku moslimskú menšinu žijúcu v Macedónsku. Keďže mladým štátom v roku 2001 otriasla malá občianska vojna s povstalými Albáncami, každý rok sa mnohí s obavou dívajú na Vevčanský karneval.

Uplynulý rok ponúkol karnevalu ešte hojnejšie predlohy: Zmena vlády z nacionalistickej VMRO-DPMNE na sociálnodemokratickú SDSM si vyžiadala 100 zranených v parlamente, obidve veľkostrany si pri tom vymieňali svoje tradične dedičné roly probulharských, respektíve prosrbských zradcovských svíň a nová vláda, ktorá prvý raz zahŕňa viaceré strany Albáncov, je obviňovaná z národného výpredaja Albáncom, Grékom a Amíkom.

Aj ja som terorista

To vyostruje fakt, že spor o názov krajiny s Gréckom, ktorý je taký starý ako tento krehký štát, by mohol byť zakrátko vyriešený – veľmi sporné kompromisné názvy znejú „Severna Makedonija“ alebo „Nova Makedonija“. Po tom, čo sa všetky strany jednomyseľne usilovali o prijatie do NATO, nedávno aj tu došlo k obvyklému geopolitickémo rozkolu. Práve vládnuci sociálni demokrati sú oddane proamerickí, zatiaľ čo opoziční nacionalisti začínajú koketovať s Ruskom.

Tak ako každý rok aj 13. a 14. januára bol opäť karneval vo Vevčani. Je to starý novoročný sviatok podľa juliánskeho kalendára. V tomto roku zhodou okolností pripadol na víkend. Prišiel som z hlavného mesta Skopje. Tých 200 kilometrov viedlo takmer bez výnimky cez albánske územie, ktoré je ľahko rozpoznateľné skrze minarety, albánske nápisy v latinke a občas červené albánske zástavy. Autobus z albánskeho mestečka Struga do hôr bol preplnený. Bez toho, aby som sa bál, ma jeden návštevník karnevalu upokojoval: „Nemajte žiadne obavy! V rokoch 2016 a 2017 síce došlo k dopravnej nehode, ale vám sa už nič nestane.“

Táto veľká dedina, položená strmo nad Ochridským jazerom, ma prijala ako šperkovnica kresťansko-pravoslávneho macedónstva. Aj keď Vevčani je krajšie, dá sa porovnať s Terchovou: kto je aspoň sčasti nacionálne uvedomelým Macedónčanom, bol tam aspoň raz v živote. Bolo tam mnoho penziónov a reštaurácií. Nákladne obložené bystriny prúdili medzi kamennými domami smerom do údolia.

Na hlavnom námestí sa zhromaždili tisíce divákov. Jeden muž mal na hlave červenú baretku kedysi revolučnej VMRO-DPMNE. Jeho transparent vpredu oznamoval: „Vevčania nie sú teroristi.“ Ale vzadu stálo: „Aj ja som terorista.“ „Minister, minister!“ šepkalo sa po hoteli, lebo nový minister kultúry bol tu. Mal motýlika a dlhé dready. Vo svojej krátkej reči žartoval: „Dnes mám masku ministra, služobníka ľudu.“ Napočudovanie len nesúhlasné volanie a žiaden potlesk.

V sobotu o pol tretej poskakovali šašovia hore hlavnou ulicou. Bolo tam veľa červených diablov so špicatými čapicami, stvárňovali „hlupáka“. Videl som na kôl napichnuté sliepky a mačky, patriarchov a prelátov, legionárov a križiakov, sťatých a sluhov katov. Mnohí maskovaní pestovali nevyberaný eklektizmus zombie klaunov.

Ihneď som pochopil, že to bola irónia na dúhové pochody: sporo odetí dedinskí chlapci skákali do studne, rozdúchavali odporne páchnuci ružový dym a ako jediný súbor ich už nikdy nebolo vidno. Veľmi pomaly som pochopil biele plášte s načerveno obodkovanou maskou na ústa, totiž ako reflexiu na znečistenie ovzdušia v Skopje. NATO, ktoré nie a nie prijať Macedónsko, jeden šašo vykresľoval ako upíra.

Macedónsky humor

Albáncov a moslimov si doberali celkom nevinne: albánsky stánok s rýchlym občerstvením, klišé Albánec s nákupným vozíkom a vlajkou USA, ako aj v bielom odetí púštni šejkovia, ktorí viedli svoje ženy zahalené v čiernom k voľbe „Miss Blízkeho Východu“. Skutočne zlé boli masky Donald Trump. Môže to byť pravda, že oranžová tvár skutočného Trumpa pôsobí komickejšie než tieto masky? Macedónsky humor narazil na svoje hranice. V publiku sa smiali len niekoľkí. Jediný, ktorý sa prehýbal smiechom, bol minister kultúry.

Od štvrtej sa dav vytratil na dlhší čas. Polonahí chlapci, natretí blatom a pieskom, zavesení na chodúľoch, pijúc z pivových plechoviek, hrali ešte niečo nepochopiteľné. Večer nasledoval koncert ľudovej hudby pod holým nebom. Ani tam postávajúci „jatkový mäsiar Macedónska“ so zakrvavenou zásterou nevyvolal žiadnu debatu.

Okolo polnoci som sa posadil do najveselšieho baru. Na Vevčanskom karnevale, ktorý má údajne 14 storočí, sa preobliekajú tradične iba muži. Mladé ženy lokálnej pôvabnosti to už viac nechceli akceptovať, šli spolu s nimi ako bojovníčky alebo zajkovia, zostávali však pekné a rozpoznateľné. Čo mi chýbalo, to som si uvedomil, keď vkročil umelecky opierkovaný Indián. Ale aj on mal extra doplnky v tvári. Indián už nestačí, v tomto prípade treba byť hneď aj nesmrteľným indiánom.

V nedeľné ráno, podľa juliánskeho kalendára to bol novoročný deň, som navštívil vo Vevčani pravoslávnu bohoslužbu. Ako ctiteľ solúnskych bratov som dúfal, že si tam urobím nejaký obraz o jazyku, akým mohli rozprávať Cyril a Metod. Dopredu poviem, že hrubosť a ľahostajnosť, ktorú som zažil v tomto chráme, ma priviedla k pochybnosti o duchovnom stave macedónskeho kresťanstva.

Z azda desiatich ľudí, ktorí boli na celej liturgii, sa na nej skutočne zúčastňovala iba jedna žena a jeden muž stredného veku. Vzhľadom na 2 400 výlučne pravoslávnych obyvateľov a stovky turistov bola návštevnosť jedinej liturgie slabá. Ďalších 20 až 30 osôb sa tu ocitlo len počas nejakej časti alebo tadeto krátko prebehlo. Keď pop predstúpil k prečítaniu evanjelia, prebehol jeden chlap v športovej súprave k zapáleniu sviečok a takmer predbehol popa.

Zamestnankyňa, ktorá pri vchode predávala suveníry a sviece, bola malou tetou stredného veku s červenou zásterou. Počas liturgie prešla štyri razy cez chrám, vytrhávala sviece zhorené do polovice, hasila ich v piesku a hádzala do plechovky s produktovými nápismi. Robila to veľmi nahlas a s kruto visiacou dolnou perou. Zvyšné sviece premiestňovala podľa ľubovôle. Ranilo ma to. Musel som sa prizerať, ako veľké sviece, ktoré som zapálil pre blízke duše, skončili po polhodine v odpade.

Vydržal som to, aby som aspoň raz počul Otčenáš v ich jazyku. No ani to mi nebolo dopriate. Jeden pán, ktorý mal na sebe niečo „veľkovážne“, začal počas Otčenáša nahlas nadávať a už jednoducho neprestal. Na konci som ho videl vychádzať z kostola. Pokojne ešte žuval prijímanie, nasadol do svojho malého voza s ochridskou poznávacou značkou, vyhnal okoloidúcich klaksónom a odišiel. Ako je to zvykom vo Vevčani, na záver karnevalu masky spálili.