Ležatá osmička

Ležatá osmička

Foto: Krzysztof Aaran/flickr.com

Esej o štáte.

V monarchii, ktorá sa skončila pred sto rokmi, sme boli v pozícii ľudu, emancipovali sme sa a stali národom. Získali sme hranice a učili sa definovať identitu. V republike, ktorá sa skončila pred dvadsiatimi piatimi rokmi, sme boli mladším bratom, vyrástli sme a zistili, čo je puberta. Prežili sme dve totality, aby sme v posledných dvoch dekádach obhájili miesto na mape ako súčasť Západu.

Keď sme boli súčasťou nadnárodných štátov, vymedzovali sme sa a inštinktívne nacionalizovali. Naopak, rozdelením Československa sme nezanevreli na českú kultúru a politický odkaz spoločného štátu. Boli sme hospodársky zaostalejší, zato naše reformy boli v mnohom liberálnejšie ako tie z liberálneho Česka. S našimi Maďarmi dnes žijeme tak, že to pôsobí uhorskejšie ako Maďarsko, nadväzujeme na najlepšie obdobia monarchie.

Ak v niečom zaostávame, je to naša historická skúsenosť s dvomi totalitami a ich porážkou, na ktorej sme sa sami pričinili a na čom stále nevieme stavať. Osmičkový rok Tatarka kedysi opísal spojením „zúfalstvo-optimizmus“, osmičkové roky sú rokmi formovania našej modernej identity. Uplynulých sto rokov sme sa naučili, že sloboda nie je len nezávislosť, ale aj hodnota sama osebe.

Perspektíva sa zmenila so vznikom samostatného štátu. Vlastný štát je iná paradigma. Čo nám uplynulých dvadsaťpäť rokov povedalo o nás samých?

Natočme zrkadlo spätne a spomeňme si, čím sme chceli byť a čoho sme sa báli pred 25 rokmi. Keď vznikal štát, niektorí snívali o moste medzi východom a západom, o ekumenickej misii, na ktorú sme vnútorne predurčení. Nič pozoruhodné sa v tej oblasti s naším prispením nestalo. Pápež s moskovským patriarchom sa napokon stretli ďaleko na Kube, pár jednotlivcov, ktorí chceli k tomuto historickému okamihu prispieť, nič nedosiahlo, nič nezmenilo. Samotné stretnutie bolo skôr rozpačité a zo Slovenska nezaznel jediný komentár, ktorý by prekročil naše hranice. Buď na most nemáme alebo sme oň nestáli.

Boli takí, ktorí zmysel našich dejín videli v politickom splynutí so Západom, aby sme „neboli vyplazeným ruským jazykom," ako to vtedy ktosi vyjadril. Obhájiť našu príslušnosť k Európe bol ťažký politický zápas, dnes sme členmi všetkých mysliteľných organizácií, ktoré existujú na Západe. So Západom sme však nesplynuli, nie tak, aby v nás Západ nevidel východ. Tých pár proamerických rokov, ktoré vyvrcholili našou podporou vojny v Iraku a návštevou amerického prezidenta u nás, sa tiež skončilo nezáujmom Ameriky o náš priestor.

Našli sa odvážlivci, ktorí pestovali odkaz poľského svätca, ktorý hovoril o zvláštnom poslaní slovenského národa v dejinách Západu, kde prebieha úpadok, ku ktorému sme mali priniesť svoju skúsenosť. V tej misii nebolo pochybnosti o našej identite, naopak, mali sme brániť to, čo Západu už za to nestojí. Najväčší nepriatelia tohto uvažovania boli u nás doma, pár postojmi sa odlišujeme, občas aj zásadnejšie, na západ od nás to málokoho vzrušuje. Čo je najhoršie, s odchodom disidentov z politiky misionársky duch vyprchal.

Najsmutnejší pohľad mali tí, čo sa báli nás samých. Všetko malo ísť zle alebo horšie, ekonomicky, politicky, duchovne. Organizmus sa ukázal byť silnejší ako časť jeho elity. Nuž a potom tu boli „šušťákoví“ iluzionisti, ktorí verili, že môžeme byť ostrovom, pred dvadsiatimi piatimi rokmi mali moc, apetít, ale žiadnu predstavu. Tak aj dopadli. Radi by videli svoje pomníky a sochy na námestiach, ale nebude im ich mať kto postaviť.

Sudičky budúcnosť nevideli. V zlom ani v dobrom. Pre Rusko sme nepodstatní, najviac na to nechtiac upozorňuje každý liberál, ktorý živí hrozbu ruskej propagandy. Pre Západ sme nezaujímaví. Poväčšine nám nerozumie, nechápajúc ako môže definíciu manželstva presadzovať bývalý komunista a ako môžu mať liberáli nostalgiu po silnej Amerike. O dôvod navyše byť sám sebou, a to je najťažšie.

Napriek tomu sa za uplynulých 25 rokov odohrala zmena, akú naše dejiny nepoznajú. Je to štát, čo rámcuje náš úspech aj zlyhanie. Už to nie je jednotlivec, ktorý sa presadí v Prahe, Budapešti, Viedni alebo zaujme inde vo svete. Nestačí spomienka na Dubčekov úsmev ani čudáckeho Warhola a modré oči Paľka Newmana. Politické myslenie našich elít bez štátu bolo iné, muselo byť, ako je to dnes. Táto zmena sa pritom odohrala dlho pred vznikom štátu v roku 1993, ešte pred Povstaním, keď všetky politicky vážne prúdy rozmýšľali samostatne, po ľudákoch aj komunisti a liberáli, nečakali na Prahu, nekonali dva dni po Prahe ako v roku 1918, už mysleli a rozhodovali nielen autonómne, už tvorili dejiny a určovali ich smer. Vtedy sa dotvoril slovenský politický národ.

Ján Halaša: Vysoká politika (1942), zbierka SNG. Foto: webumenia.sk

A teraz namierme zrkadlo na seba a súčasnosť. Vládnu nám ľudia, ktorí buď vstúpili, alebo chceli vstúpiť do komunistickej strany krátko pred rokom 1989. Bola to generácia, ktorá už neverila ideológii ani strane, verila len v seba a svoje kariéry. Sú to ľudia, čo mali mladosť bez ideálov v hlave a s cynizmom v duši. O pár mesiacov, v marci 2018, si pripomenieme 30. výročie Sviečkovej demonštrácie, čo bol veľký moment úplne inej generácie a iných ľudí, ktorí verili svojim snom, stavali na sile charakteru a viery, dôležitejšie ako kariéra a strana bola integrita a rodina. Dnes títo ľudia nemajú lídra, sú politickými bezdomovcami. Aj keď občas počuť ich hlas, vidieť ich pochod a charitu, napokon sú to len roztrúsené hlasy.

Zrkadlo vie obraz skriviť. Aký je výsledok demonštrácií proti oligarchizácii politiky, ktoré spôsobil zverejnený spis Gorila? Pred šiestimi rokmi to bola vlna pohoršenia a odporu nad tým, komu patrí tento štát. A dnes? Priamou reakciou bola transformácia pravice, dnes je vulgárnejšia a prázdnejšia, menej rozmýšľa o štáte a ešte menej o svete. Je v nej prítomných viac kresťanov, ale menej ich tém. A médiá ovládli oligarchovia, pričom prím hrá hlavný aktér Gorily. Taký je výsledok najväčšej vzbury proti úpadku politiky od konca Mečiara. Ten spor nám hovorí čosi o tom, kto je reálnym víťazom transformácie a kto lúzrom.

Naivita alebo narcisizmus tých, ktorí sa postavili v posledných rokoch moci, upozorňujú na ďalšiu vec. Vo verejnom živote zúfalo chýbajú osobnosti a príklady morálnej integrity. Naplno to uvidíme najbližší rok, keď sa nám budú predstavovať kandidáti na prezidenta. Čím možno vysvetliť tento triumf priemeru, aby som si požičal termín Ryszarda Legutka? Naozaj z nás komerčné televízie urobili iba národ divákov?

Priemer bol odjakživa prekliatím demokracie, preto treba vedieť, ako mu čeliť. Platón, Tocqueville, Burke a mnohí ďalší hľadali spoločenskú silu, ktorá sa dokáže priemeru postaviť, dvíhať ho a formovať. Väčšina môže byť démonom, preto potrebujeme niečo, o čom väčšina nemôže rozhodovať. Akú má ale dnes autoritu tradícia, morálka či skutočné vzdelanie? A ako  to zmeniť?

Kolakovič, keď prišiel v najhoršom roku vojny na Slovensko, nechcel zachrániť seba ani Slovensko. Hovoril o záchrane Ruska, o vyššom cieli, ktorý je hodný vyššej obety. Vrba s Wetzlerom a Rosinom, keď utekali z Auschwitzu, nechceli len prežiť a zachrániť seba, chceli zachrániť státisíce maďarských Židov. A potom, dlho po vojne, Vrba chcel, aby Židia nehovorili len o vine nacistov, ale aj o vine niektorých Židov, napríklad tých, ktorí odmietli jeho správu zverejniť v Budapešti. Biskup Hnilica, keď ušiel na Západ, nehľadal azyl a ústranie, naopak bál sa o slobodu iných, preto chcel svedčiť o komunizme a jeho zločinoch, stálo mu to za konflikt vo Vatikáne aj po celom Taliansku.

Každý z vyššie menovaných viedol duchovný zápas. Každý z nich veril v niečo väčšie, čo ho presahovalo. Najlepšie texty disidentov nie sú tie o komunizme, ale tie, ktoré sa zamýšľajú aj nad úpadkom Západu. Vrba svoj zápas nevyhral, po Kolakovičovi či Krčmérym sa stále nevolá žiadne väčšie námestie a Hnilica je pre mnohých príliš kontroverzný. Priemer je vždy pohodlnejší, ale oni pohli dejinami.

Nová generácia, ktorá sa hlási o slovo v politike a čaká na koniec Roberta Fica, chce zmeniť pomery a dosiahnuť to, čo funguje v Nemecku, Škandinávii či inde. Lenže to je cieľ bez otlačku nášho prsta. Musíme chcieť viac. Povedať Bruselu, ako nás naša skúsenosť s dvomi totalitami núti kritizovať súčasný liberalizmus, pretože poznáme sladkasto-horkú chuť ideologického pokušenia. Tá istá skúsenosť nás núti všímať si, ako sa v Nemecku či Rakúsku zosmiešňuje a postupne aj obmedzuje sloboda zástancov práva na život a definíciu manželstva. A rovnako si všímať situáciu v Maďarsku, kde síce zaznievajú veľké reči, ale potratovosť je tam vyššia ako na Západe. Nesmieme sa báť hovoriť o islame, o tom, ako mu chýba kategória svedomia a princíp náboženskej slobody, a vytvárať priestor pre svedectvo kresťanov, ktorí žijú v moslimských krajinách. Je to to isté, ako sme kedysi chceli, aby o komunizme nehovorili len západní intelektuáli, ale aj ľudia z komunistických krajín. Rozdiel bol, ako vieme, priepastný.

Osmičková satira podľa Petra Stacha.

Sme národom, ktorý prežil dve totality, našim dedičstvom – Tisom a Husákom - sa líšime aj od Poliakov, Čechov a ďalších. A nevieme si s tým rady. Veď kedy naposledy v slovenskej televízii alebo v parlamente vystúpil človek, ktorý hovorí o neslobode a perzekúcii? Kedy náš politik alebo biskup upozornil na spochybnenie slobody za hranicami nášho štátu?

Je niečo horšie ako periféria na mape - periférnosť v duchu. Osmička nám pripomína, ako zúfalo nám chýba politická tradícia štátu, ako ju nemožno postaviť na politikoch, ktorí myslia najmä na seba. Ako naše inštitúcie potrebujú osobnosti, ktoré cítia zodpovednosť za iných, za celok. Až vtedy začneme napĺňať štátnosť.

Pred nami leží osmička a to znamená príležitosť.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo