Trasu Vrbu a Wetzlera zabehli za 30 hodín. Na štarte neudržali slzy

Trasu Vrbu a Wetzlera zabehli za 30 hodín. Na štarte neudržali slzy

Šiesti bežci, ktorí sa vydali po stopách Vrbu a Wetzlera. Zľava: Peter Brestovanský, Martin Sekér, Marián Kamendy, Martin Urbaník, Daniel Blonski, Marcel Jedlička

Rozhovor s režisérom filmu, v ktorom sa beh spojil s históriou.

Šestica ultrabežcov zabehla v apríli za približne tridsať hodín 170-kilometrovú trasu, ktorou v roku 1944 utiekli dvaja slovenskí Židia Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler z koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau do Žiliny. Natočili z toho emotívny dokument s názvom Kroky na hrane, ktorý mal v uplynulých týždňoch premiéru na viacerých filmových festivaloch. Režisér Viliam Bendík hovorí, že tento projekt ultrabežcom i jemu samému zmenil život.

Ako prišiel nápad spojiť historický príbeh slovenských utečencov z koncentračného tábora Auschwitz so športom?

Raz za mnou prišiel kamarát Martin Urbaník, spoločne s ktorým sme už predtým spolupracovali na filme 12CH Vysoké Tatry Trail. Martin je ultrabežec a má zaujímavú vlastnosť – vyhľadáva príbehy, ktoré sa dajú zabehnúť. Keďže mňa baví filmovanie, rozhodol som sa ísť do toho s ním. Inšpiroval nás tiež pochod Vrba Wetzler Memorial, na ktorom spolupracuje Fedor Gál. Martin mal nápad, že by chcel túto trasu s niekým zabehnúť. Zhodou okolností sme sa dozvedeli, že je ešte jeden ultrabežec – Martin Sekér, ktorý plánuje to isté, len sme o sebe spočiatku nevedeli. Dali sme sa dokopy a neskôr sa pridali ďalší štyria ultrabežci. A mne povedali – urob film!

Kedy ste vy osobne prišli prvý raz do kontaktu s príbehom Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera?

Dovtedy som o nich vôbec nepočul, nikdy som sa tým nezaoberal. Ako prvé som si začal zháňať knihy, ktoré Vrba s Wetzlerom napísali. Vzal som si ich na letnú dovolenku a pri mori ich prečítal. Začal som si robiť poznámky a koncipoval, ako by sa dal prepojiť historický a bežecký príbeh.

Čo vás z ich príbehu zasiahlo najviac?

Najmä to, že neušli z tábora preto, aby si zachránili holý život, ale preto, lebo chceli pomôcť maďarským židom určeným na deportáciu a smrť. Túto správu chceli za každú cenu dostať do sveta a zabrániť deportácii. To bola ich hlavná motivácia. Pre nás je to dnes nepredstaviteľná vec.

Aký bol spočiatku motív pre tento projekt?

Na začiatku to bola túžba šiestich ultrabežcov zabehnúť si túto trasu a vcítiť sa do kože Vrbu a Wetzlera. Nevedeli sme presne, do čoho ideme. Stosedemdesiatkilometrový beh v neznámom teréne nie je ľahké logisticky zorganizovať. No keď ma oslovili, aby som z toho natočil film, tak som chcel, aby sa jeho posolstvo dostalo čo najviac k ľuďom.

V čom spočívala príprava?

Pracovali sme na nej od jari minulého roka. Jednou z vecí bolo premyslieť natáčanie. Zo skúsenosti po prvom filme som si uvedomil, že nie sme schopní natáčať viac skupín bežcov v neznámom teréne a že na to budeme potrebovať pre každú dvojicu jeden filmársky tím. Oslovil som teda ďalších filmárov a predstavil im koncept. Všetci do toho išli bez nároku na honorár. Bol som v Auschwitzi, nafotil si potrebné veci a spracoval príbeh. V konečnom dôsledku nás bolo osemnásť ľudí vrátane filmárov, strihačov a realizačného tímu. Najzákladnejším bodom v rámci prípravy bolo nakresliť autentickú trasu. Ak by sa nám to nepodarilo, museli by sme bežať po turistických chodníkoch, čo by podstatne príbeh ochudobnilo.

Nakoľko presne ste vedeli určiť trasu, ktorou Vrba s Wetzlerom išli?

Spojili sme sa s Robertom Schmidtom, ktorý je turistický sprievodca a tejto téme sa venuje niekoľko rokov. Podľa kníh a historických dokumentov si robil poznámky a detailne zisťoval, kadiaľ presne sa Vrba s Wetzlerom mohli pohybovať. Najprv som si myslel, že dokážem trasu jednoducho nakresliť na mape, lenže na nej nevidno rôzne nečakané prekážky, ako napríklad to, že niekde musíte prejsť cez päťmetrový vodný kanál alebo cez súkromný pozemok. Zároveň sme sa však týmto komplikovaným úsekom nechceli vyhýbať.

Ako ste to teda riešili?

K téme:
Žid, na ktorého by mal byť hrdý každý Slovák Zdieľať

Na začiatku roka sme spolu s Robertom Schmidtom išli do Auschwitzu a odtiaľ sme si za tri dni prešli bod po bode celú trasu. Viem povedať, v ktorých častiach sme sa možno trochu odchýlili, pretože niektoré úseky už vyzerajú inak ako v roku 1944. Sú zalesnené alebo sú na nich súkromné pozemky. Bol som však prísny v tom, aby sme cez miesta, ktoré spomínajú Vrba s Wetzlerom v knihách, išli vždy čo najpresnejšie. Dovolím si povedať, že na základe vedomostí Roberta Schmidta sa nám podarilo zrekonštruovať trasu veľmi blízko tej, ktorou išli Vrba s Wezlerom pred vyše sedemdesiatimi rokmi.

Prejdime k samotnej realizácii. Začali ste priamo v Auschwitzi?

Nie, najprv sme sa stretli v Múzeu holokaustu v Seredi, odkiaľ v roku 1942 deportovali Alfreda Wetzlera. Zo Serede sme sa presunuli vlakom do Poľska, presne po koľajniciach, po ktorých vtedy smerovali deportácie. Na druhý deň sme prišli do Auschwitzu, kde sme spoločne celý tím absolvovali prehliadku koncentračného tábora.

Aký to malo na vás účinok?

Viacerí z bežcov priznali, že noc pred začiatkom behu nemohli zaspať. Keď sme sa na ďalší deň ráno pri východe slnka stretli na štarte, všetci plakali. Neskôr mi vraveli, že mali silné emócie a že odtiaľ museli čím skôr vypadnúť.


Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler

Rudolf Vrba (1924 – 2006) sa narodil ako Walter Rosenberg v Topoľčanoch. V pätnástich rokoch bol podľa slovenskej verzie nacistických Norimberských zákonov, ktoré tvrdo obmedzili ľudské práva židov, vylúčený z bratislavského gymnázia a odišiel pracovať ako robotník do Trnavy. 14. júna 1942 bol deportovaný z pracovného tábora v Novákoch do koncentračného tábora Majdanek, neskôr prevezený do Auschwitz-Birkenau v Osvienčime.

Alfréd Israel Wetzler (1918 – 1988) sa narodil v robotníckej rodine v Trnave. V roku 1942 bol deportovaný zo Serede do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau v Osvienčime. Patril medzi niekoľko väzňov, ktorým sa za celé obdobie existencie koncentračného tábora v Osvienčime podaril úspešný útek z tábora. Jedenásť dní po strastiplnom putovaní spolu s Vrbom prekročili blízko Skalitého vtedajšiu hranicu Veľkonemeckej ríše a Slovenskej republiky. S pomocou statočných ľudí sa napokon dostali až do Žiliny, kde spísali Správu Vrbu a Wetzlera o hrôzach Osvienčimu.

zdroj: bendik.sk


Odštartovali ste z presného miesta, z ktorého začali svoj útek aj Vrba s Wetzlerom?

Približne áno. Vrba s Wetzlerom sa pred útekom schovávali tri dni pod doskami, úplne detailne však nevieme ukázať na miesto, kde to bolo. Vieme však, že sa ukrývali v časti tábora, ktorá sa volá Mexico (Birkenau III.) a odtiaľ naši bežci odštartovali. Úvodnú časť, po hranice tábora, však išli chôdzou, pretože tábor je miestom piety.

Aké boli podmienky?

Dostali sme v tom akoby dar autentickosti, pretože počasie bolo úplne identické ako v čase ich úteku – sneh a mráz. Profil trate bol rôzny – lesné cesty, lúky, časť prechádzali bežci v horách.

Čo všetko musel počas behu robiť realizačný tím?

Okrem filmárskeho štábu mala každá dvojica bežcov svoj podporný tím, ktorý chodil autami a zabezpečoval im približne každých 25 až 30 kilometrov na občerstvovacích staniciach stravu alebo veci na prezlečenie.

Ktorý úsek trasy bol pre bežcov najťažší?

Paradoxne prišiel na Slovensku. Vrba s Wetzlerom už išli z Čadce do Žiliny vlakom, naši bežci išli túto časť po turistických chodníkoch. Kvôli počasiu však boli úplne rozbahnené, po členky so brodili v blate. To bol pre nich najnáročnejší úsek.

Všetci šiesti sú už skúsení ultrabežci, majú za sebou viacero náročných pretekov. Bol pre nich tento beh ťažší po psychickej alebo fyzickej stránke?

Skôr psychicky. Stokilometrové behy zažívajú bežne, sú zvyknutí na ťažké terény a trasy. Zážitok z Auschwitzu deň pred štartom ich však absolútne uzemnil, prenasledoval ich celú cestu. Jeden z nich na konci povedal, že to bol najťažší beh, aký doteraz zažil.



Čo bol pre vás osobne najsilnejší moment projektu?

Na záver, keď sme sa všetci po stretnutí v Žiline rozišli, prišla pre mňa nečakaná vec. Mali sme spoločnú online komunikačnú skupinu. Po príchode domov tam všetci posielali spoločné fotky so svojimi deťmi a so slovami vďaky, že žijú v súčasnom svete. Aj mne osobne tento projekt zmenil život.

V akom zmysle?

V prvom rade som si doplnil obrovskú medzeru vo vedomostiach. Prečítal som počas toho obdobia kopu kníh a vytvoril si na veľa vecí názor. Pochopil som, že bojovať proti zlu nie je klišé, ale každodenná realita. To som si predtým dostatočne neuvedomoval. Chcel som, aby sa ľudia prostredníctvom tohto projektu dozvedeli viac o tom, že tu boli dvaja Slováci, ktorí utiekli z koncentračného tábora a zachránili množstvo životov. Druhá vec je, ako tento náš projekt dopadol. Vychádzali sme z príbehu Vrbu a Wetzlera, no nakoniec sme dospeli k inému príbehu.

K akému?

Spočiatku to vôbec nebol zámer, chceli sme ukázať hrdinstvo dvoch slovenských utečencov, ale keď sme sa do toho ponorili, zistili sme, že hrdinstvo obyčajných ľudí, ktorí im cestou pomohli, bolo v istom zmysle ešte väčšie. Vrba s Wetzlerom „nemali čo stratiť“, ale slobodný človek sa nemusel dobrovoľne vystavovať nebezpečenstvu smrti a pomáhať im. Napriek tomu sa tak stalo v troch prípadoch a ľudí, ktorí to boli ochotní urobiť, nebolo v tom čase v slovensko-poľskom pohraničí málo. Toto posolstvo bolo pre nás nečakané až šokujúce.

Vedeli by ste povedať o niektorom z týchto hrdinov?

„Je to jednoduchý odkaz, ktorý túžime cez tento film priniesť: Nezatvárať si oči pred zlom, ale otvorene a aktívne bojovať za dobro.“ Zdieľať

Určite treba spomenúť Ondreja Čaneckého. Bol to jednoduchý roľník, veriaci človek zo Skalitého, ktorého Vrba s Wetzlerom úplnou náhodou stretli na poli, keď prekročili hranice so Slovenskom. Požiadali ho, či by im vedel poradiť, akým spôsobom sa dostanú do Žiliny. Pozrel sa na nich a napriek tomu, že vedel, že ide o ľudí utekajúcich z koncentračného tábora, vzal ich k sebe domov. Riskoval, že keby mu vtedy na to prišli, zastrelili by ho aj s celou rodinou. Dokonca mohol získať odmenu, ak by ich prezradil a vydal. Napriek tomu sa im rozhodol pomôcť. Postaral sa o nich a neskôr im sprostredkoval stretnutie so židovským doktorom Polákom v Čadci. Ten ich zase dostal k Židovskej rade v Žiline, ktorej Vrba s Wetzlerom nadiktovali správu.

Na konci projektu ste povedali, že týmto sa jeho príbeh nekončí. Ako plánujete pokračovať?

Chceme využiť, že samotní bežci aj ľudia z realizačného tímu sa pre projekt nadchli a považujú za dôležité šíriť jeho posolstvo ďalej. Pripravujeme premietanie filmu na základných a stredných školách a plánujeme o tejto téme hovoriť. Nechceme však rozprávať o holokauste, ale o osobnej odvahe, ktorá bola hlavnou myšlienkou filmu.

Chceme im hovoriť o tom, že keď majú spolužiaka, ktorý je slabší a niekto mu ubližuje, treba sa ho zastať a pomôcť. Že sa voči akejkoľvek, aj malej neprávosti musia ohradiť. Je to jednoduchý odkaz, ktorý túžime cez tento film priniesť: Nezatvárať si oči pred zlom, ale otvorene a aktívne bojovať za dobro. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo