KÁZEŇ PAVLA HRABOVECKÉHO: Vzdávame sa pre vieru rozumu?

Nedávno sa objavil v našom denníku článok o ateizme, kde sa okrem iného opýtaný vyjadril, že na vážne témy treba diskutovať na základe faktov. Potom dodal: „Akákoľvek viera takýmto faktom nie je.“

Neradostne vyzerajúci pohľad na nás kresťanov tvrdí, že naša viera je len o citoch, láske a falošnom uspokojení prirodzených túžob nahradením nadprirodzenom. Prečo taký skreslený pohľad? Veď práve v dnešnom evanjeliu znie do éteru výzva milovať Boha komplexne z celého srdca, z celej svojej duše, mysle a sily (Mk 12, 30).

Shema Israel!

Keď Pán začína odpoveď na zákonníkovu otázku, ktoré zo 613 prikázaní zákona je to hlavné, povie to, čo každý Žid dobre poznal: „Počuj, Izrael...“ (Mk 12, 29) Izrael bol dennodenne vyzývaný, aby vystúpil z priestoru seba samého, zo svojho uzavretého univerza do otvoreného priestoru reality vzťahov s druhými aj so svojím Bohom. Je kresťan, ktorý sa snaží žiť v realite vychádzajúc zo seba a počúvať nielen svoj rozum, ale všetky svoje osobnostné dispozície (dušu, myseľ i silu) odsúdený na smiech? Nie je naopak život v realite bez akceptovania „počúvania“ čohokoľvek iného okrem rozumu (napr. takej intuície) limitujúcim?

Čoho sa zriekame a čo získavame

Nadprirodzeno neexistuje, lebo kresťania sa zriekajú rozumu a prirodzenosti. Zaujímavý myšlienkový postup. Spolu s Chestertonom sa môžeme pýtať, či nikoho nenapadlo, že práve táto čudáckosť zrieknutia sa úplne všetkého (teda aj svojho vlastného uzavretého rozumu) nepoukazuje na možnosť existencie čohosi solídneho, čo stojí za predanie seba samého (Porov. G. K. Chesterton, The Blatchford controversies). Možnože láska stojí za to, aby človek do nej vložil svoj rozum a nechal ho rozšíriť.

Nie-jednoduchosť lásky

Akokoľvek ale človek bude nad láskou a nad tým, čo je pre ňu obetované, filozofovať, ostane tu ešte jeden veľký otáznik: Je tá naša láska skutočne komplexná? Je ešte kresťanom ten, kto tvrdí, že miluje, ale nevie? Nemyslíme toho, kto nerozumie láske, lebo láske sa úplne ani rozumieť nedá. Myslí sa skôr ten, kto nevie, prečo a ako milovať, lebo sa do lásky nevloží kompletne aj so svojou dušou a mysľou. Nepozná dôvody, lebo ešte nevyšiel úplne zo seba. Jeho duša sa nepokúša preniknúť do porozumenia reality, do ktorej ho Pán pozýva. Kto vie, či potom právom nevyjde na smiech, že ani nevie, čo verí...

Pavol Hrabovecký
Autor je kňazom Košickej arcidiecézy.

Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo