Treba zachrániť NATO pred Tureckom

Treba zachrániť NATO pred Tureckom

Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan. Foto: TASR/AP

NATO čelí existenciálnemu problému.

Nejde teraz o to, aby členské štáty plnili dohodnutú úroveň výdavkov na obranu. Ani o to, aby organizácia našla svoju úlohu po kolapse Sovietskeho zväzu. Ani o to, aby sa postavila Vladimírovi Putinovi. Týka sa to Recepa Tayyipa Erdogana, islamistu, tureckého diktátora, ktorého politika môže ohroziť túto unikátnu alianciu 29 štátov trvajúcu takmer 70 rokov.

Keď NATO vzniklo v roku 1949, zakladajúce princípy ambiciózne stanovili cieľ Aliancie ako „obrana slobody, spoločného dedičstva a civilizácie národov [členských štátov], založených na princípoch demokracie, slobody jednotlivca a vlády práva“. Inými slovami, Aliancia existuje preto, aby bránila západnú civilizáciu.

Počas prvých 42 rokov, kým nedošlo ku kolapsu Sovietskeho zväzu, to znamenalo zadržiavať a poraziť Varšavskú zmluvu. Dnes to znamená zadržiavať a poraziť Rusko a islamizmus. Z tých dvoch je islamizmus hlbšou a dlhodobejšou hrozbou. Nie je založený na osobnosti jedného lídra, ale na veľmi silnej ideológii, ktorá je nástupcom fašizmu a komunizmu a je ďalšou veľkou a radikálnou utopickou výzvou pre Západ.

Oproti Rusku je islamizmus hlbšou a dlhodobejšou hrozbou. Nie je založený na osobnosti jedného lídra, ale na veľmi silnej ideológii, ktorá je nástupcom fašizmu a komunizmu. Zdieľať

Niekoľko významných predstaviteľov NATO tento posun uznalo už krátko po sovietskom kolapse. Už v roku 1995 generálny tajomník Willy Claes jasnozrivo poznamenal, že „fundamentalizmus je aspoň taký nebezpečný, ako bol komunizmus“. Povedal, že po skončení studenej vojny „ako pravdepodobne najväčšie ohrozenie NATO a západnej bezpečnosti vyrastá islamistická militantnosť“.

Bývalý španielsky premiér José Maria Aznar v roku 2004 varoval, že „islamský terorizmus je novou spoločnou hrozbou globálnej povahy, ktorá ohrozuje samotnú existenciu členov NATO“. Zasadzoval sa o to, aby sa NATO zameralo na boj „proti islamskému džihádizmu a šíreniu zbraní hromadného ničenia“ a vyzýval k tomu, aby „sa vojna proti islamskému džihádizmu dostala do centra stratégie Aliancie“.

No namiesto toho, aby silné NATO podľa modelu Claes-Aznar viedlo zápas s islamizmom, bolo zvnútra ochromené Erdoganovou opozíciou. Namiesto zavádzania boja proti islamizmu ostatní 28 členovia vystrašene ustupujú islamistovi vo svojich vlastných radoch.

Willy Claes a Jose Maria Aznar. Foto: wikimedia.org

Tých 28 štátov mlčí ako hrob pri takmer občianskej vojne, ktorú turecký režim rozpútal v juhovýchodnej Anatólii proti vlastným kurským občanom. Vznik súkromnej armády (nazývanej SADAT) pod výlučnou kontrolou Erdogana ich zjavne neznepokojuje.

Podobne sa zdá, že si nevšímajú nepredvídateľný obmedzujúci prístup Ankary k základni NATO v Incirliku, obštrukčné vzťahy s priateľskými štátmi ako Rakúsko, Cyprus a Izrael ani otvorený antiamerikanizmus symbolizovaný primátorom Ankary, ktorý dúfa, že hurikány spôsobia USA viac škôd.

Namiesto toho, aby silné NATO viedlo zápas s islamizmom, bolo zvnútra ochromené Erdoganovou opozíciou. Namiesto zavádzania boja proti islamizmu ostatní 28 členovia vystrašene ustupujú islamistovi vo vlastných radoch. Zdieľať

Zlé správanie sa voči občanom členských štátov NATO vedenie týchto krajín sotva znepokojuje. Ani zatknutie 12 Nemcov (ako Deniz Yücel a Peter Steudtner), ani pokus o atentát na Turkov v Nemecku (ako Yüksel Koç), ani zadržiavanie Američanov v Turecku ako rukojemníkov (ako Andrew Brunson a Serkan Gölge), ani opakované fyzické násilie voči Američanom v USA (napr. v Brookings Institute alebo na Sheridan Circle).

Zdá sa, že NATO si nerobí starosti z toho, že Ankara pomáha iránskemu nukleárnemu programu, rozvíja iránske ropné polia a prepravuje iránske zbrane Hizballáhu. Nehnevá ich ani Erdoganovo rozprávanie o tom, že sa pripája k Šanghajskej organizácii spolupráce, ktorú ovláda Moskva a Peking, ani že podniká spoločné cvičenia s ruskou a čínskou armádou. Turecký nákup ruského systému protiraketovej obrany S-400 skôr iba irituje, ako by mal byť vyhlásený za porušenie dohody. Nikoho neznepokojuje ani obojstranný americko-turecký zákaz vydávania cestovných víz.

NATO stojí pred voľbou. Môže pokračovať v doterajšej politike a dúfať, že Erdogan je len kolikovou epizódou, pričom Turecko sa na Západ vráti. Alebo môže považovať prospech NATO za príliš dôležitý, aby bol obetovaný pri tejto špekulatívnej možnosti, a prijme kroky na zmrazenie tureckého prístupu k aktivitám NATO, až dokým sa znovu nebude správať ako spojenec. Môže to zahŕňať tieto kroky:

- odsunúť nukleárne zbrane zo základne Incirlik,
- ukončiť operácie NATO v Incirliku,
- zrušiť predaj zbraní vrátane stíhačky F-35,
- vylúčiť tureckú účasť na vývoji zbraní,
- ukončiť zdieľanie spravodajských informácií,
- zrušiť školenie tureckých vojakov a námorníkov,
- odmietnuť turecký personál pre pozície v NATO.

Jednotný postoj proti nepriateľskej Erdoganovej diktatúre umožní NATO znovu objaviť svoj ušľachtilý cieľ v „obrane slobody, spoločného dedičstva a civilizácie“ svojich členov. Tým, že sa NATO postaví proti islamizmu, znovu prevezme zanedbanú funkciu, ktorá neznamená nič menšie ako obranu západnej civilizácie.

Pôvodný text Saving NATO from Turkey vyšiel v denníku Washington Times. Uverejnené so súhlasom autora, preložil L. Obšitník.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo