Inscenácia Činohry Slovenského národného divadla v Modrom salóne Časy, časy, mrcha časy... stavia svoju silu a prepracovanú štruktúru na základe kompozície Hviezdoslavovej poézie. Všetkých nás učili, že jeho poézia patrí k našim národným skvostom a ojedinelým poetickým veličinám. Len sa nám asi všetkým stalo, že vo chvíli, keď sme sa stali jej čitateľmi alebo zažili jej interpretáciu, zväčša sme veľkému básnikovi vôbec nerozumeli. V javiskovom zhmotnení neraz zložitých myšlienok i obrazov sa však udial divadelný zázrak a tvorcom sa nepochybne darilo odkrývať v divákovej fantázii neobyčajné pradivo o nadčasovom stave ľudského jestvovania. Predstavovalo sa to všetko s ľahkosťou, no pritom s výsostnou naliehavosťou.

Slová tu vytvárali spolu s hereckou akciou ľudsky podmanivé podobenstvo o našich skrytých démonoch, ktorí prahnú neodbytnou túžbou mať, vlastniť za každú cenu.

Javiskový minimalizmus sa postupne viacnásobne rozrastal, silnel, ba pripomínal zavše silu rieky v jej delte. Svet neobyčajnej obraznosti sa vytváral z mála rekvizít, z intenzívneho dramatického napätia, prepracovanou mimikou, gestom či vnútorne sýtym javiskovým pohybom. Pred divákom sa vynárajú opravdivé javiskové metafory i oslovenia prostredníctvom zdanlivého príbehu z minulosti, ktorý má v sebe pečať nadčasovosti.

V hereckom prejave rezonovala disciplinovaná, koncentrovaná, sugestívne presvedčivá javisková výpoveď. Nič zbytočné ani nadbytočné, takmer každý herecký výrazový prostriedok „dávkovaný“ až minuciózne, aby nenútene stimuloval divákovu obrazotvornosť.

Inscenácia režiséra Petra Weincillera (známeho o. i. aj ako režiséra hry Karola Wojtylu Lúče otcovstva) je v pravom zmysle slova artistná, fascinuje jednoduchým, no v skutočnosti zložitým systémom vrstvenia znakového jazyka a zmnožovaním významov. Nevtieravo a prirodzene sa divadelne prihovára obecenstvu až tak, akoby pripomínala jedinečnú skladbu. Každý jej neopakovateľný tón akoby prinášal nejedno neočakávané objasnenie, ba až presilu významu.

Nápadito režisér v inscenácii skombinoval mladých hercov študentov Vysokej školy múzických umení – Petra Pavlíka a Andreja Remeníka s hereckým prejavom staršieho skúsenejšieho herca, člena Činohry SND a vysokoškolského pedagóga Štefana Bučka. V javiskovej výpovedi sme badali súzvuk, nie opozíciu či nebodaj nejednotnosť. Zaiste do formovania tvárnych výrazových prostriedkov herectva vstupoval režisér inscenácie. Sústredil sa na podstatné a ostatné akoby prirodzene okresával, máme na mysli stereotypy v hereckom prejave. Na začiatku inscenácie mladým hercom v niektorých momentoch čiastočne chýbala zrelosť pohybovej kultúry. Prejavilo sa to v akejsi ťažkopádnosti pri prednášaní veršov v prvej časti. Výrazové prostriedky pri interpretácii sa nadmieru koncentrovali do výrazného pohybu rúk. Pôsobil neprirodzene, nadmieru expresívne.

Celá inscenácia ma sugestívne vybudovaný temporytmus. Takmer všetko až na niekoľko malých nedôsledností je vnútorne vybudované, kreované v kompozične vystavaných detailoch a neraz aj pointované s presahmi. Dynamická javisková výpoveď netrvá viac ako 45 minút, ale v divadelne a významovo koncentrovanom tvare sa všetko potrebné vypovie, všetko má svoje primerané miesto i dĺžku a ponúka obecenstvu tiež vtipný aj dôrazne vážny záverečný apel.

Divadelná inscenácia režiséra Petra Weincillera je strhujúca jedinečnou na divadelnosť nerezignujúcou radosťou z hry. Silná je v uchopení témy, ktorá sa predstavuje v sugestívne naplnenom okamihu sýtych tónov divadelnosti. Slovo, herec, pohyb, rekvizita, svetlo, hudba a najmä mizanscéna majú v hierarchii javiskovej výpovede náležité miesto, variujú sa do obrazného zvuku jedinečnej divadelnej symfónie. To, čo zjavujú a tvoria v našej obrazotvornosti, je síce očiam neviditeľné, ale pre dušu nesmierne blahodarné.

Pavol Országh Hviezdoslav: Časy, časy, mrcha časy...

Činohra SND

Réžia: Peter Weinciller 
Účinkujú: Štefan Bučko, Peter Pavlík, Andrej Remeník 
Dramaturgia: Miriam Kičiňová 
Pohybová spolupráca: Michal Dudáš
Úprava textu: Juraj Fotul
Scéna a kostýmy: Markéta Plachá
Hudobná spolupráca: Vladimíra Široká

Najbližšie predstavenia: 27. 9. 2017 o 19.30 / 22. 10. 2017 o 18.30
Nová budova SND, Modrý salón

Foto: Koba Tuniev Photography, pre potreby recenzie poskytnuté režisérom hry