KÁZEŇ PETRA FOGAŠA: Aké veľké je srdce?

riky.jpg

Pri amatérskych teologických debatách niekedy zaznie otázka: Môže Boh zdvihnúť kameň ťažší, než je on sám? Ak nie, tak nie je všemohúci. Ak áno, potom ten kameň je od neho ľahší.

Ľudský jazyk nám umožňuje rozprávať o neviditeľných veciach výrazmi zo sveta hmotného. Nevznikajú tým len chytáky pre špekulantov, ale aj hlboké duchovné metafory. Biblia je baňou na takéto obrazy. Ježiš hovorí o svojej túžbe vniesť medzi ľudí pokoj ako o sliepke, ktorá zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla (por. Mt 23,37). Jeho slová sú semenom, ktoré padá na mnohorakú pôdu (por. Lk 8,11). Kto ich počúva, má mať vieru veľkosti horčičného zrnka a bude i vrchy prenášať (por. Mt 17,20), ale len ak zostane zaštepený ako ratolesť na viniči, ktorým je sám Ježiš. Nebeský Otec je zase vinohradník, ktorý plánky orezáva (por. Jn 15,1). Takto sa človek stáva soľou zeme (por. Mt 5,13) a Božie kráľovstvo cez neho rastie ako prekvasené cesto (por. Mt 13,33)... Sotva by sme boli schopní poznávať nadprirodzenú skutočnosť bez tejto jazykovej kreatívnosti.

Veľké, väčšie, najväčšie

Namieste je potom aj otázka: Aké sú rozmery ľudského srdca? Nemyslíme na tristo gramov vážiaci orgán umiestnený v hrudi, z ktorého pumpuje do celého organizmu krv. Srdcom v náboženskom jazyku rozumieme stred človeka, to podstatné v celej jeho bytosti. Je to miesto, kde sídli nesmrteľná duša. Doň mu Boh vpísal zákon prístupný len svedomiu, ktoré je „najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri“ (Gaudium et Spes, 16). Šalamún nás poučuje, že „tak ako výšku nebies a hĺbku zeme ani srdce kráľov nemožno preskúmať“ (Prís 25,3) a Dávid o ňom spieva slovami „hlbočina je človek a jeho srdce priepasť“ (Ž 64,7). Teda, akú hĺbku má táto priepasť?

Vladimír Holan v básni Ale naznačuje odpoveď: „Bůh smíchu a písní už dávno / zavřel za sebou věčnost. / Od těch dob jenom někdy / zazní v nás ubývající vzpomínka. / Ale jenom bolest od těch dob / nikdy nepřichází v životní velikosti, / je vždycky větší člověka, / a přece se musí vejít do jeho srdce…“ Český básnik nám neudáva presné miery, ale pomenúva schopnosť, vďaka ktorej srdce prevyšuje všetky ostatné ľudské možnosti. Je tak veľké, že pojme aj utrpenie väčšie, než je človek sám. Nie až toto si zaslúži pomenovanie bolesť – ťažoba, čo nás svojimi rozmermi presahuje, a predsa sa nám tlačí do vnútra, zatiaľ čo my by sme ju najradšej nechali vonku? Nekričíme práve vtedy do nebies Ježišovou modlitbou z Getsemanskej záhrady „Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich!“ (Mk 14,36), ale jej druhá časť nám už na pery nejde?

Prvý list Jánov nás z pesimizmu vyvádza. Áno, ľudská bytosť je obrovská, a aj bolesť srdca môže byť väčšia. Prejavuje sa napríklad neschopnosťou vysporiadať sa s odlúčením od milovanej osoby, nenaplnenou túžbou nájsť niekoho na zdieľanie svojich ťažkostí (i radostí), mučivými pocitmi viny, či dokonca „tŕňmi“, ktorých pôvod ani nepoznáme. Avšak k tomuto všetkému je potrebné dodať: „keby nám srdce niečo vyčítalo, Boh je väčší ako naše srdce“ (1 Jn 3,19). Keby čokoľvek nezvládalo, Boh je vždy viac. Rozbúrené vnútro možno utišovať dôverou v neho a láskou prejavenou slovami, skutkami a pravdou. To tretie znamená radikálnu úprimnosť a transparentnosť pred Božou tvárou. „Dúfajte v neho, ľudia, v každom čase, pred ním si srdce otvorte, Boh je naše útočište“ (Ž 62,9).

Advokát srdca

Opravdivým tešiteľom ľudských sŕdc je sám Duch Svätý, po grécky Parakletos, teda obhájca. Mýlil by som sa, ak by som si ho predstavoval ako právnika, ktorý sedí na súde vedľa obžalovaného, teda mňa, a obhajuje ma pred Nebeským Otcom či Ježišom Kristom ako najvyšším sudcom. Ako by Najsvätejšia Trojica, dokonalý Boh, mohla zápasiť sama proti sebe, či ma má uznať za hodného svojej lásky alebo nie? Pre ňu som stále hodný. Duch Svätý ma obraňuje pred iným sudcom, a tým som ja sám. Prichádza na pomoc mojej slabosti (por. Rim 8,26), keď sa sám nedokážem prijať a cítiť hodným, keď oná väčšia bolesť sa mi snaží usídliť v srdci...

V týždňoch blížiacich sa k Turíciam zvolávajme práve k nemu: „Tešiteľ si najlepší, ó, hosť duše najsladší, ty sladké občerstvenie... Svetlo oblažujúce, naplň myseľ aj srdce, ľudu tebe verného... Očisť, čo je skalené, zavlaž, čo je znavené, uzdrav, čo je ranené.“ A prehodnoťme jednu zo slabín našej duchovnosti – preceňovanie váhy bolesti ako aj podceňovanie veľkosti svojho srdca a moci Ducha Svätého v ňom. Ináč povedané, nedovoľme, aby sme my boli tým kameňom, ktorý Boh nedokáže zdvihnúť.

Peter Fogaš
Autor je kňaz Košickej arcidiecézy, momentálne na štúdiách v Ríme.

Foto: Flickr.com