Mečiarizmus, go!

Takmer celá zahraničná kritika zloženia vládnej koalície sa v ostatnom čase zužuje len na Slotov nacionálny folklór. V chrabrom hodnotovom zápase nezaostáva ani domáca „ľavicová inteligencia“, čoho dobrým dôkazom sú mnohé články a diskusné príspevky na Novom Slove. A aby to nebolo málo, do protisocialistickho tendra sa celkom oprávnene štylizuje široká paleta pravicových publicistov či analytikov. Akosi sa popritom pozabúda, že v trojici SMER-SNS-HZDS sa vymyká z radu existenčnej politickej chrbtice predovšetkým Mečiarova partaj.

Ústupčivá tolerancia voči HZDS sa prejavila už pred definitívnou stavbou politického pomníka posledným „ostrovčekom slušnosti“. Dzurinda a Mikloš sa netajili možnosťou pripraviť blamáž slovenskej pravici zostavením „stredopravej vlády“ s Mečiarovym HZDS. Kresťansko-demokratické hnutie ako jedna jediná relevantná strana vyslovila vyhranené námietky proti spolupráci s HZDS.

Samozrejme, aj SNS nebolo v osudnom období 1994-1998 bez viny. Pečať štátneho teroru však so sebou nesie asi „najústretovejší privatizér“, ktorého kroky minulé nemožno odovzdať do rúk „ústretového revizionizmu“ ani pri neúcte k deontologickým zásadám selekcie „vhodného partnera“. Ak by pokušenie k revízii zvádzalo, stačí si pozrieť repertoár všetkých činov HZDS od genézy tejto deštruktívnej koalície. Obsadenie kresla ministerstva spravodlivosti s ostrými výpadmi proti špeciálnemu súdu či SISke a odvolávanie nepohodlných vo vedení polície cez marketingového Kaliňáka mi pripomína „noc dlhých nožov“, len v subtílnejšom podaní.

Je to stále ten istý Vladimír Mečiar, ktorý z titulu svojej funkcie v októbri 1995 na verejnom mítingu v Banskej Bystrici vyhlásil, že bude mariť a zasahovať do vyšetrovania únosu prezidentovho syna, čo sa aj realizovalo výmenou vyšetrovateľov a neskorším šetrením do stratena. Výroky vtedy prešli u generálnej prokuratúry a ministerstvom vnútra bezbrehým mlčaním. Nezávislé periodiká boli bezmocné. Týmto sa odštartovalo predurčenie vraždy Róberta Remiáša a zároveň predpoveď toho, že páchateľ unikne spravodlivosti z jej potajme odťatých rúk.

Vladimír Mečiar chce teraz očistiť meno toho Ivana Lexu, ktorý nevyhovel žiadosti vyšetrovateľa, aby zbavil mlčanlivosti niektorých členov tajnej služby a zároveň vyhlásil, že SIS s únosom nemá nič spoločné. Toho Ivana Lexu, pod ktorého vedením Slovenská informačná služba neustále sledovala Róberta Remiáša. Tej SIS, ktorá pri jeho sledovaní si zrazu nepovšimla, že mu niekto ukladá do auta nástražný výbušný systém.

Róbert Remiáš bol spojkou Oskara Fegyveresa, ktorý krátko po únose M. Kováča ml. vyhlásil, že únos osobne riadil šéf tajnej služby Lexa. Národná rada SR však Mečiarovi umožnila stať sa zastupujúcim prezidentom a amnestovať zločiny spojené s únosom prezidentovho syna. Teda de facto aj seba.

Až keď prezidenta zastupoval Mikuláš Dzurinda (predstaviteľ najoportunistickejšej pravicovej strany voči HZDS) a zrušil niektoré Mečiarove amnestie, tak mohlo vyšetrovanie postupne prebehnúť. Spojitosť Ivana Lexu s únosom je potvrdená zvukovou nahrávkou, kde Lexa tesne po únose oznamuje, že Kováč mladší je vo svojom aute v Rakúsku.

Infantilné a mafiánske HZDS naďalej zverejňovala vyhlásenia, že neexistuje dôkaz, že by bol Remiáš zavraždený. Pritom už od počiatku bolo jasné, ako expertízny ústav jednoznačne vyvrátil nezmyselnú teóriu o výbuchu plynovej nádrže a potvrdil, že v aute bola nálož, ktorú ktosi odpálil na diaľku.

Prípadne sa nám snažili niektorí vysokí policajní pracovníci presvedčiť verejnosť o
vyrovnávaní si účtov v podsvetí. No ďalšie vyšetrovanie s údajnými podozrivými a zahládzaním stôp v súvislosti s vraždami v podsvetí skôr naznačilo, že sa jednalo o prepojenie SIS s tým najtemnejším a najbrutálnejším podsvetím. V právnom štáte. V našom štáte.

V júnových rokovaniach nemala žiadna zo strán pripustiť, aby zosobnenie najväčšej politickej dekadencie participovalo na kreácii vládnej koalície. Bohužiaľ – pragmatizmus zvíťazil, a patrí sa dodať, že ešte viac poodhalil hodnotovú spriaznenosť našej „sociálnej demokracie“ s boľševickou mentalitou.

Ak si už do príbytku vyberáme partnera na štyri roky, s ktorým budeme prežívať všetko zlé a dobré, aj jeho charakter o nás čosi napovie. Národne mysliaci a sociálne cítiaci „starý ujo“ už toto spolužitie požehnal a proces rozširovania pamäťovej stoky ratifikoval. Termín „mafia friendly“ vláda určite nie je populistickým bonmotom, ale vytiahnutím pravdy na svetlo reflektorov. Pravdy o revitalizácii mečiarizmu.

Ján Gonda
Autor prevádzkuje server www.recesia.sk

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo