Boli to úplne odlišné víkendy. Prvý som strávil sám, druhý s partiou kamošov. Jeden na západe Českej republiky, druhý na opačnom konci niekdajšej federácie, na východe Slovenska, respektíve Maďarska. Prvý horký, druhý sladký alebo polosladký. No oba veľmi chutili. 

Viac ako pivo

Keď ma auto s trapistickými mníchmi vysadilo pred nákupným centrom na okraji historického centra Plzne, trochu som sa musel spamätávať. Predsa len, prechod z ticha a striedmosti kláštora v Novom Dvore rovno do veľkého a bohatého mesta človek pocíti. Netrvá to však dlho a rýchlo sa zorientuje. 

Katedrála, hostel, pivovar. Prvé záchytné body, ktoré si kontrolujem na mape. Mám pred sebou celý víkend, no nemám plán. Mníšsky režim a skoré vstávania ma vyburcovali zvoľniť tempo a len tak sa túlať. 

Predzvesť o Plzni sa naplnila, kolegovia mali opäť pravdu. Mesto je výnimočne pekné. Námestie republiky v historickom jadre núti človeka sadnúť si na lavičku a pozerať sa dookola. Pripadá si, akoby listoval v atlase architektúry. Na štvorcovom námestí vidí gotické, renesančné, barokové i secesné budovy. Nechýba funkcionalizmus. 

Za zmienku stojí renesančná radnica, ktorú navrhol taliansky staviteľ Giovanni de Statia v rokoch 1554 – 1559. Budovu radnice, ktorá stále slúži svojmu účelu, zdobia na fasáde maľby českých panovníkov. Je medzi nimi aj cisár Rudolf II. (áno, ten z Cisárovho pekára), ktorý žil jeden rok (1599) v susednom dome, keď odišiel z Prahy pred morom. 

Dominantou námestia je gotická Katedrála sv. Bartolomeja, dokončená v 16. storočí. Jej veža s výškou 102,6 metra je najvyššou kostolnou vežou v Českej republike. 

Pri vonkajšej stene chrámu na východnej strane sa neustále zbiehajú ľudia. Turisti i domáci sa tu zastavujú pri soche Krista na Olivovej hore, ktorú zdobí rad malých anjelikov. Jeden z nich podľa legendy plní želania, tak sa ho poverčivo dotýkajú a v duchu odriekavajú svoje najtajnejšie túžby. 

Moje prianie je v tej chvíli možno prízemné, no úprimné: zahasiť smäd. Predtým ale musím objaviť ďalšie nenápadné skvosty Plzne. 

Františkánsky kláštor s Kostolom Nanebovzatia Panny Márie patrí medzi najstaršie stavby v meste, jeho história siaha do roku 1295. Kostol sa pre skvostný interiér oplatí navštíviť, ale pozor: nedeľná omša o 10.30 je určená vietnamskej komunite. V tom istom čase je však farská bohoslužba v Katedrále sv. Bartolomeja. 

Obchádzam historické centrum, ktoré kedysi lemovali hradby. Na ich mieste sú dnes krásne parky a aleje, ktoré vytvárajú akýsi zelený okruh okolo mestského jadra. Na východnej strane bývalých hradieb sa nachádza azda najromantickejší kút mesta – Mlýnská strouha. Niekdajší vodný kanál prerobili na umelé jazierko s kaviarňami na oboch brehoch. 

Plzeň je tiež mesto športu. Neďaleko Mlýnskej strouhy je športový areál s futbalovým štadiónom FC Viktoria Plzeň. Okolo neho sú ďalšie ihriská, tenisové kurty a cyklotrasy, ktoré vedú pozdĺž riek Radbuza a Mže. Prechádzať sa po hrádzi lemovanej lesoparkom možno hodiny a hodiny. Ale to človek už riskuje vážny smäd.

Vľavo Katedrála sv. Bartolomeja s najvyššou kostolnou vežou v Českej republike (102 m), vpravo kvasné sudy v podzemí pivovaru Plzeňský Prazdroj. (Foto: autor)

Pivo = Prazdroj 

Zaujímavých múzeí a kultúrnych atrakcií je v Plzni viacero. Hneď na Námestí republiky je Múzeum loutek (bábok) a tiež Múzeum strašidiel (tam sa autor neodvážil). 

Ak chcete spoznať históriu Plzne netradičným spôsobom, zavítajte do Plzenského historického podzemia. K dispozícii je prehliadka podzemných chodieb, pivníc a studní, ktoré budovali ešte v stredoveku. 

Napriek tejto bohatej ponuke sa málokto vyhne návšteve pivovaru Plzeňský Prazdroj. 

Areál pivovaru je impozantný. Je to tak trochu mestečko v meste. Široké korzo, reštaurácia, obchody. V diaľke sa týči pivovarská veža, kedysi zásobník vody pre celú fabriku. 

Prehliadka samotného pivovaru stojí pre dospelého dvesto českých korún, ale takmer dvojhodinová exkurzia rozhodne stojí za to. Najprv vás pivovarským autobusom zavedú do stáčírny, teda plniacej haly. 

Ľudia v našej skupinke sú unesení, toľko fľašiek pokope asi ešte nevideli. No dych nám vyrazí až informácia, že plniace stroje dokážu naplniť 60 000 sklenených fliaš – za hodinu! 

Alebo inými slovami, rad fľašiek od pivovaru v Plzni až k soche sv. Václava na pražskom Václavskom námestí, čo je 103 kilometrov, by linka vyrobila za 26 hodín. 

V rámci prehliadky si môžete vyskúšať, ako chutí jačmenný slad a chmeľ. Pod mikroskopom si pozriete pivovarské kvasinky. Ukážu vám, kde sa pivo varí, a podrobne vysvetlia celý proces. 

Na konci prehliadky skončíte v podzemí pivovaru, kde v minulosti pivo v sudoch kvasilo a ležalo. Moment, na ktorý sa každý dospelý člen skupiny tešil, prichádza. V chladnej pivnici nám načapujú priamo z dubového suda nefiltrovaný a nepasterizovaný Pilsner Urquell. 

Chutí skvele, inak ako „na zemskom povrchu“, hoci je to stále legendárny Plzeňský Prazdroj. Pivo, na ktoré sú miestni veľmi hrdí, a majú veru za čo. V súčasnosti sa totiž okolo 70 percent produkcie piva na svete vyrába podľa vzoru plzenského ležiaku. 

Bolo to v roku 1842, keď navarili v Plzni prvý „zlatý ležiak“, teda druh piva, ktorý je v našich končinách synonymom pre pivo vôbec. S históriou Plzeňského Prazdroja sa, samozrejme, oboznámite počas prehliadky pivovaru a nudiť sa rozhodne nebude. 

Dôležitá je však aj súčasnosť, preto je namieste otázka, kde si dať v Plzni dobré pivo. Dobre, teraz bez žartov. Nefiltrovaný Prazdroj (hoci už nie z dubového suda) môžete stretnúť napríklad v Reštaurácii na Spilce v aeráli pivovaru alebo v Šenku na Parkánu v meste. Medzi vychytené podniky patrí tiež reštaurácia u Salzmanů, najstarší podnik v Plzni. (Mimochodom, starý Salzmann bol tým človekom, ktorý ako prvý dopravil Plzeňský Prazdroj do krčmy U Pinkasů v Prahe).  

Neodolal som malému testu a neďaleko katedrály vchádzam do hospody, kde zjavne nechodia turisti. Miestni štamgasti tu s krikom hrajú karty. Objednám si klasický Prazdroj a moje pochybnosti miznú. Aj v najhoršom podniku, ktorý som našiel v tomto meste, chutí Pilsner špičkovo. Poznám v Bratislave jedno miesto, ktoré sa mu vyrovná.   

No aby to nebolo len o tej istej pesničke, komu nechutí Prazdroj, nemusí teraz Plzeň obchádzať. Pivná revolúcia si podmanila aj toto mesto, takže vo viacerých podnikoch čapujú pivá rozličných druhov z malých remeselných pivovarov. Napokon, aj samotný pivovar Plzeňský Prazdroj vyrába pivné špeciály pod značkou Master. 

Krása Plzne nestojí len na pive, hoci je výnimočné. Skvostné stavby, udržiavaná zeleň, dobré jedlo, pitie a prijateľný počet turistov pozývajú do tohto mesta, ktoré chutí, či už nefiltrované, alebo obyčajné. 

 



Plzeň je štvrté najväčšie mesto v Českej republike. Na ploche 125 kilometrov štvorcových žije približne 167 000 obyvateľov. Mesto založil v roku 1295 český kráľ Václav II. Leží na sútoku štyroch riek: Úhlavy, Úslavy, Radbuzy a Mže. V Plzni sa nachádzajú pivovary Plzeňský Prazdroj a Gambrinus, ktoré majú od roku 2017 nového majiteľa, japonskú skupinu Asahi Group Holding. V plzenskej továrni Škoda Transportation sa vyrábajú autobusy, električky či trolejbusy. Podnik založil v roku 1859 Emil Škoda.

(Na snímke plzenská radnica, foto: autor) 


Opäť medzi sudy

O pár týždňov neskôr som sa ocitol na východnom konci bývalej federácie. Tokajský región nás veľmi lákal, no nechceli sme stráviť celý víkend vo vínnych pivniciach. Teraz môžem povedať, že sa tomuto pokušeniu dá odolať. Treba si len naplánovať viacero destinácií, takže človek nemôže zostať na jednom mieste príliš dlho. Odmenou mu je za to bohatý zoznam zážitkov a miest, ktoré stihne navštíviť. 

Začali sme v obci Veľká Tŕňa, na slovenskom Tokaji. Hoci sme dorazili v piatok neskoro večer, náš hostiteľ na nás čakal a razom vzal za dedinu, kde sa v kopci rozprestierajú vchody do tufových pivničiek. Sú ich desiatky, neujdú sa každému vinárovi a človek si pri nich pripadá ako v Hobbitove.  

Obloha bola už plná hviezd, keď sme vošli do jednej z nich. A potom nabrali veci spád. Furmint, Lipovina, Muškát žltý. Človek má pocit, že cestuje do iných galaxií, spoznáva nové svety a pritom sa snaží niektoré chute si zapamätať. Ale pamäť potrebuje opakovanie, preto nepohrdneme dobrým vínom ani v dome nášho hostiteľa. 

Ráno je, našťastie, bezbolestné, takže môžeme pokračovať v ceste za slovenské hranice.

V Maďarsku máme v sobotu tri ciele: Dať si obed a víno v meste Tokaj, niekde sa okúpať a do večera prísť do mesta Eger. 

Kúsok za hranicami, pri mestečku Sárospatak, odbáčame z hlavnej cesty do vinohradov. Poľná cesta nás privedie ku kopcu, na ktorom sa nachádza prírodná rezervácia Megyer-hegyi Tengerszem. 

Ide o starý lom, v ktorom sa kedysi ťažil mlynský kameň. Po skončení ťažby jamy zaplavila dažďová voda, a tak vysoké kamenné steny vytvárajú jedinečný prírodný útvar podobný kaňonu. 

Miesto bohaté po botanickej, zoologickej aj geologickej stránke si Maďari veľmi cenia, v roku 2011 ho dokonca vyhlásili za najkrajšiu prírodnú oblasť. 

Po ceste do Tokaja sa zastavujeme v susednej obci Tarcal. Zaujala nás mohutná socha Krista na kopci za dedinou, z ktorého bol skvelý výhľad na vinohradnícky región. Za kopcom ležalo schované jazero, ktoré sľubovalo vytúžené osvieženie. Bol to hlboký, opustený kameňolom s priezračnou vodou. Kúpaniu v divokej prírode s nádhernou scenériou chýbalo len jedno. Tokajské víno. 

To nás čakalo priamo v Tokaji, mestečku s takmer päťtisíc obyvateľmi. Cez obed máme čas niečo „pogoogliť“, takže zisťujeme, že názov „tokaj“ je slovanského pôvodu a vzniklo zo slova „stokaj“, čo znamená sútok. A dôkaz máme pred očami, keďže mestečko Tokaj leží na sútoku Tisy a Bodrogu.

Vľavo jazero za dedinkou Tarcal, za kopcom s vysielačom leží mestečko Tokaj. Vpravo večerné mesto Jáger s minaretom v pozadí. (Foto: Janka Kováčiková)

Najvyšší vodopád aj maďarský Carihrad

Z Tokaja smerujeme na západ, cez Miškovec do Bukových vrchov. Väčšina územia tohto pohoria je národným parkom. Nachádzajú sa tu jaskyne, vodopády, ale aj slovenská dedina Repašská Huta. 

Zastavujeme už 12 kilometrov za Miškovcom, na okraji Bukových vrchov. V rozprávkovom údolí, pri jazere Hámori, stojí neorenesančný Palace Hotel. Stavbu pripomínajúcu zámok dal postaviť uhorský minister poľnohospodárstva Andráš Betlen. Pomenoval ju po svojej neteri Erzsébet, ktorú prezývali „Lilla“. Preto sa toto miesto volá Lillafüred. 

Pod Palace Hotelom sa nachádzajú terasovité záhrady, z ktorých obdivujeme 20-metrový vodopád, najvyšší v Maďarsku. V Lillafürede nájdete aj jaskyne, na jazere sa dá člnkovať. Zapadajúce slnko nás však núti posunúť sa vpred a prejsť krkolomnými serpentínami cez Bukové vrchy. 

V srdci týchto hôr míňame obec Repašská Huta, v ktorej žijú od 18. storočia Slováci. Dnes je z približne 550 obyvateľov už len zhruba polovica slovenského pôvodu. 

Z vrchov schádzame dolu do večerného Jágeru (Egeru). Pri pohľade na osvetlenú panorámu mesta, zvlášť baziliku pripomínajúcu Hagiu Sofiu a trčiaci minaret, sa vo mne rodí otázka, odkedy je menšia verzia Carihradu kúsok za slovenskými hranicami.

História mesta siaha do čias vlády uhorského kráľa Štefana I., ktorý zriadil v Jágeri biskupstvo. Neskôr pod jágerskú diecézu patrila aj časť východného Slovenska vrátane Košíc. Renesančnú krásu, najmä kostoly, má na svedomí Matej Korvín. 

Jáger je známy príbehom o húževnatej obrane pred tureckými vojskami. V roku 1552 sa podarilo Jágerčanom odraziť obliehajúcich Turkov, ktorí boli v niekoľkonásobnej presile. 

Z tých čias pochádza legenda o pôvode známeho lokálneho vína bikáver (býčia krv). Podľa nej veliteľ hradnej posádky István Dobó vo chvíli, keď už boli jeho vojaci fyzicky aj psychicky vysilení 40-dňovým obliehaním, otvoril sudy s vínom krvavočervenej farby. Vojaci ho vraj pili tak dychtivo, že si ním zafarbili tváre, brady aj brnenie. Keď sa to dozvedeli Turci, začali si hovoriť, že nepriatelia pijú býčiu krv a vzdali obliehanie Jágeru. 

V roku 1596 napokon mesto Turci dobyli a dali mu počas 80-ročnej vlády svoju pečať, napríklad v podobe tureckých kúpeľov, obnovenej pevnosti či minaretov, z ktorých jeden stojí dodnes. 

Krásne sakrálne stavby, hradný kopec a promenáda pri riečke, ktorá preteká Starým Mestom. To všetko pôsobí magicky, zvlášť v noci. 

My prespíme na brehu neďalekej priehrady, kde nás skoro ráno budí miestna starena otázkou, či nechytáme ryby. Nem, reagujeme na jej pantomímu, ktorou sa snaží naznačiť nahadzovanie udice. Potom s nami krátko konverzuje, hoci nič nerozumieme. Povieme jej iba, že Slovensko, usmeje sa a ide k dedkovi rybárčiť. 

Vtipné ráno pokračuje návratom do Egeru, kde máme šťastie na omšu v poľštine. Po ceste domov sa ešte ideme pozrieť do údolia pri dedinke Szilvásvárad. Hoci sústava rybníkov s farmou na pstruhy nemusí každého ohúriť, za návštevu stojí výstup na výhľadňu Millennium. Z drevenej veže vidno veľkú časť Bukových vrchov, protiľahlú Mátru a na severe dokonca Nízke Tatry. 

Z tokajsko-egerského víkendu sme vyžmýkali maximum, a hoci sa na mnohých miestach človeku chcelo pobudnúť dlhšie, teší nás aspoň fakt, že návrat do týchto končín nepredstavuje nič zložité. 

Vlastne, návrat môže byť aj veľmi žiadaný. Veď tokajské vína majú vraj antidepresívne a antioxidačné účinky. A o zdravie sa predsa treba starať. 

 



Vinohradnícka oblasť Tokaj sa nachádza na juhu východného Slovenska medzi povodím rieky Bodrog a Zemplínskymi vrchmi. Na Slovensku je zákonom delimitovaných 907 hektárov. 

V Maďarsku je región ohraničený sútokom riek Tisa a Bodrog. Veľkosť maďarskej oblasti sa odhaduje na 5 500 hektárov viníc.

Víno sa na Tokaji pestovalo už za čias Rimanov. V období uhorského kráľa Bela IV. kolonizovali tento región talianski osadníci, ktorí priniesli základnú tokajskú odrodu – Furmint. Z čias tureckej nadvlády zase pochádzajú tufové pivnice (tuf, z talianskeho tufo, je hornina sopečného pôvodu). Pivnice pôvodne slúžili ako skrýše pred Turkami, až neskôr sa prišlo na to, že vyzrievanie vína v pivniciach má priaznivé účinky na jeho chuť a kvalitu.

Na chuť tokajského vína má kľúčový vplyv vínna pleseň Botrytis cinerea Persoon, ktorá pôsobí na bobuliach hrozna a spôsobuje vznik cibéb, teda zošúverených bobulí. Množstvo cibéb použitých pri výrobe vína určuje, o koľkoputňové víno ide. 

Tokaj patrí k piatim regiónom na svete, v ktorých sa dá dopestovať hrozno na výrobu prírodne sladkých vín. Miestni vinári sa pokúšajú o zápis oblasti do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

(Zdroje: vino-tokaj.sk, vino.sk; na snímke Deň otvorených gazdovských pivníc vo Veľkej Tŕni 20. augusta 2016. Foto: TASR/Roman Hanc)


Titulná foto: hore Námestie republiky v Plzni, dolu vinohrady pri mestečku Sárospatak. (Foto: autor/Janka Kováčiková)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo