KÁZEŇ PETRA FOGAŠA: Keď Ježiš štrajkuje

Keď Boh stvoril svet a povedal „Buď svetlo!“, ozval sa drsný hlas Chucka Norrisa: „Lebo čo?“ Odvtedy sa dá kritizovať úplne všetko.

Vzbury v Biblii

Boží Syn sa narodil do takéhoto sveta – sveta, v ktorom sa ľudia hádajú a navzájom si protirečia. Aj on neraz využíva svoje právo nesúhlasiť. Potýčka s predavačmi v chráme patrí medzi jeho najokatejšie rebélie. Ak stále platí, že „stal sa podobný ľuďom“ (Flp 2,7) „vo všetkom okrem hriechu“ (Hebr 4,15) a dnes ho vidíme zlostného s bičom v ruke a výkrikmi na perách, potom taktiež platí, že existuje taká forma hnevu, ktorá nie je hriechom. Ba čo viac, je nutnosťou, imperatívom, jediným spôsobom Božej intervencie uprostred ľudskej ľahkovážnosti. Ježiš v Jeruzalemskom chráme požehnáva a odobruje právo človeka na nesúhlas, dokonca aj v tých radikálnejších prejavoch. Boha „oslávi aj hnev človeka“ (Ž 76,11), aj po tejto zbrani treba siahnuť na obranu pravdy a dobra, ak sa vyčerpali ostatné možnosti. Možno ju však aj vyňať zo služby Bohu a obrátiť ho presne opačným smerom. Potom dochádza k bičovaniu a okrikovaniu samého Pána života (por. Mk 15,15-20).

Biblické dejiny svedčia o nejednej spásonosnej revolúcii. Izrael ako národ sa zrodil vyslobodením z Egyptského otroctva. Nie je táto kľúčová udalosť Starého zákona prototypom všetkých protivládnych povstaní? Nový zákon prináša zvrat – už to nie je len človek, kto sa búri. Pilát púšťa na slobodu spoločenského rebela Barnabáša, kým Ježiša necháva umučiť na smrť, pretože sa bojí rozvášneného ľudu. Týmto spôsobom prefíkane odvráti politický puč, no nevdojak otvorí dokorán brány ľudskému protibožskému vzdoru. Ukrižovaný a vzkriesený Ježiš predstavuje krajnú vzburu človeka voči Bohu, no zároveň definitívnu vzburu Boha proti akejkoľvek a všetkej ľudskej vzbure.

Protest ako modla

Dnes pozorujeme ohromnú paletu prejavov ľudského nesúhlasu. Mnohé začínajú a končia v krčme. Tam sedia odborníci na všetky problémy sveta, ktorí dokážu spochybniť každučkú právnu normu a vysmiať aj najčestnejší úmysel poslanca z obrazovky. Títo nič nezmenia, akurát tak ochudobnia svoje rodiny a obohatia majiteľov páchnucich hostincov. Vplyvnejšia kategória protestujúcich sedí doma za počítačom. Sú to vševedúci komentátori zbabelo sa skrývajúci za falošné prezývky. Dokážu sa vyjadriť k hocakej téme, cítia sa kompetentní napríklad podrývať do recenzií kníh, ktoré nikdy nečítali, no nenájdu odvahu podpísať sa pod svoj príspevok vlastným menom a priezviskom. Nehanbia sa za nič, len za seba samých, za svoju identitu – v tomto sú azda úbohejší než tí prví. Nebezpečnejšou skupinou sú pouliční rebeli. Ach, tí rebeli! Kiežby za ich malebnými transparentami a pokrikmi bolo naozaj cítiť úprimnú snahu po presadzovaní spravodlivosti, a nie vlastnú zlosť a frustráciu, ktoré zostanú, aj keby ich štrajk priniesol úspech. Z výsostného práva človeka na nesúhlas a kritiku sa v mnohých prípadoch stal prejav najväčšej zbabelosti a nízkosti.

"Z výsostného práva človeka na nesúhlas a kritiku sa v mnohých prípadoch stal prejav najväčšej zbabelosti a nízkosti."

Zdieľať

Tu je pasca, do ktorej môže sloboda uväzniť samu seba. Kým v totalitnom režime je vzbura neprípustná, v demokratických podmienkach sa z nej stáva modla. Ustavične sa sťažujucého človeka výstižne karikatúroval Jaromír Nohavica v piesni Já žádám: „Já žádám povolit marihuanu. Já žádám zakázat komunistickou stranu. Já žádám zrušit ofsajd na modré čáře. Já žádám vyškrtnout vánoce z kalendáře. Já žádám více medvědů na Antarktidě. Já žádám méně žáků v každé třídě. Já žádám vystoupit z Unie i NATO. Já žádám, ať platí jen ten kdo má na to. Já proste žádám, žádám, žádám...“ Človek protestuje vždy a proti všetkému. Búri sa len preto, aby sa búril. Alebo preto, lebo na tom zarobí. Alebo preto, že to robia iní. Alebo preto, lebo nedokáže využiť svoje schopnosti ináč. Alebo preto, lebo sa jednoducho nudí...

Predstavujem si Ježiša, ako sa prechádza ulicami našich miest, upletie si bič a pustí sa do všetkých týchto kritikov z povolania s výkrikom na perách: „Žiadam, aby ste prestali toľko žiadať! Žiadam, aby ste za nekonečnými požiadavkami na iných objavili vlastnú nespokojnosť so sebou a nabrali odvahu úprimne jej čeliť! Žiadam, aby ste najväčšie požiadavky kládli práve na seba samých! Žiadam, aby ste sa naučili žiadať tak, aby to prinieslo osoh vám aj iným!“

Peter Fogaš
Autor je kňaz Košickej arcidiecézy, momentálne na štúdiách v Ríme.
Foto: wikimedia.org, Flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo