K VECI: Sedmoro potrieb pre cirkev v roku 2012

Písal sa rok 1989 (ako ten čas letí!), keď som napísal článok pre vianočné vydanie časopisu Crisis pod názvom Good Guys Finish First: Ten Reasons to Smile This Christmas (Dobrí budú prví: Desať dôvodov na úsmev počas týchto Vianoc). To znamená, že už dve desaťročia a aj na začiatku tohto nového roka 2012 zostávam stále optimistom, pokiaľ ide o americkú katolícku cirkev. Je to najmä preto, že tento rok so sebou iste prinesie ďalšiu perzekúciu a úpadok spoločnosti.

Raz darmo, cirkvi sa vždy najviac darilo v zlých časoch. Prečo? Lebo odpovedá na problémy ľudstva, ktorých korene možno nájsť v morálke. Žiadna krajina nemôže prekvitať a vlastne ani prežiť, keď zabíja svoje deti, keď je pre jej občanov najpopulárnejšou zábavou pornografia, alebo keď odmieta chrániť inštitút manželstva.

Rád by som teda upresnil, aký optimizmus tu mám na mysli: Dobrou správou pre americkú cirkev a vlastne celý svet je, že pontifikáty blahoslaveného Jána Pavla a pápeža Benedikta vyviedli od konca II. vatikánskeho koncilu cirkev z dlhého očistca.

Pred niekoľkými rokmi som v jednom zo svojich článkov predpovedal, že rok 2030 bude rokom zdravej cirkvi, ktorá bude plne funkčným motorom pre túto krajinu. Očakávam zotavenie cirkvi, pretože autentické učenie druhého vatikánskeho koncilu sa objavuje, implementuje a praktizuje.

Bl. Ján Pavol predpovedal „novú jar cirkvi“ v novom tisícročí, novú civilizáciu lásky a pravdy. Pápež Benedikt hovorí o „malej kreatívnej menšine“ členov cirkvi, aspoň v Európe, ktorú sme kedysi nazývali Západom. Ktorý z prorockých hlasov sa ukáže ako správny (alebo či pre budúci vývoj budú aktuálne obidva), to ukážu najbližšie desaťročia.            

Takže čo potrebuje americká cirkev v roku 2012 zo všetkého najviac? Tu je niekoľko návrhov (poradie neodráža ich význam):

1. Veľa vysvätených kňazov, ktorí budú úctivo sláviť sväté omše, tráviť hodiny v spovedniciach, kázať evanjelium a životodarnú pravdu veriacim, ktorí sa budú usilovne modliť, usilovať o askézu života a verne nasledovať Jána Maria Vianneyho, svätého farára z Arsu.

2. Tisíce zbožných mužov a žien, ktorí budú vydávať svedectvo eschatologického života svojou chudobou, čistotou a poslušnosťou, svojimi čnosťami a skutkami, aby ich videli ostatní, a aby oslávili Boha a inšpirovali ďalších. Tu patria mnísi a radové sestry a všetci, ktorí zasväcujú svoje životy modlitbe.

3. Viac biskupov, ktorí stavajú svoj vnútorný a asketický život nad čokoľvek iné (napríklad nad stretnutia a večere), aby mohli byť skutočnými duchovnými otcami, pastiermi pre svoje stádo, príkladmi svätosti a autormi inšpirujúcich homílií. Títo biskupi by mali mať odvahu udržiavať poriadok a napomínať tzv. „katolíkov iba podľa mena“, ktorí pôsobia vo verejnom priestore, a ktorí sú pohoršením pre veriacich aj pre ich spoluobčanov.

4. Laikov, ktorí berú druhý vatikánsky koncil vážne, vrátane povolania ku všeobecnej svätosti a evanjelizácii prostredníctvom života v rodine, prostredníctvom priateľstiev, pôsobením na pracoviskách i vo verejnom živote. Lokálna farnosť zostáva v úzadí. Existuje preto, aby ponúkla príležitosť pre vysluhovanie a prijímanie sviatostí, katolícku formáciu a katechetické vzdelávanie. V ideálnom prípade by malo ísť o platformy zamerané na zmenu sveta, a nie miesta, kde sa pred svetom skrývame.

5. Skutočne katolícke univerzity. Naozaj dúfam, že o takomto čase na budúci rok sa všetky katolícke univerzity ocitnú v zozname Spoločenstva kardinála Newmana s priaznivým hodnotením, a to bez ohľadu na to, či ich priemerné skóre SAT [štandardizovaný test prijímacích skúšok na americké univerzity – pozn. prekl.] alebo atletický rating klesne (nič sa nedá robiť, anjelsky učiteľ tieto ukazovatele vo svojej Summe neuvádza ako nevyhnutné pre spásu).

6. Katolíckych laikov pripravených svedčiť o viere až po mučenícku smrť v najbližších desaťročiach u nás. Poviete si, to sa predsa u nás nemôže stať. Ale môže. Pre väčšinu z nás by to bola zdanlivo najrýchlejšia a takpovediac najkomfortnejšia cesta ku kanonizácii. Avšak najlepšou cestou k svätosti je žiť rodinný, profesionálny a duchovný život tak verne a príťažlivo, že to bude viesť stovky našich známych k otázke, ako to robíme. A potom od nás dostanú jednoduchú odpoveď: „Som katolík.“ Mali by odpovedať: „Ako sa môžem stať aj ja katolíkom?“ A potom ich privedieme ku Kristovi a jeho cirkvi, do našej miestnej farnosti. Toto je spôsob, ako sa cirkev šírila v rokoch 64 až 312 po Kr. medzi prvými kresťanmi. Tí viedli osobný a medzirodinný apoštolát, pôsobili na pohanov vo svojom okolí a postupne premenili celú Ríšu. Práve vďaka ich vytrvalosti sme dnes tu.

7. Medzi odvážnejšie priania patrí novozvolený, osobnostne zrelý a verný katolícky prezident. To by iste pomohlo, podobne ako katolícki voliči, sudcovia, zákonodarcovia, ktorí sa snažia žiť svoj verejný aj súkromný život podľa sociálneho učenia cirkvi. Ak by k tomu došlo... ocitli by sme sa v naozaj výnimočnej krajine občanov, ktorí sa usilujú o poriadok vo svojich životoch v súlade s prirodzeným právom a Božím zjavením, a ktorí rešpektujú ľudskú dôstojnosť od počatia až po prirodzenú smrť. Táto krajina by sa mohla stať tým, čo naši otcovia zakladatelia nazvali „mestom svetla na vrchu“.

Šťastný nový rok!

Fr. C. John McCloskey III
Autor je odborným pracovníkom Inštitútu pre vieru a rozum (FRI) so sídlom vo Washingtone, D.C.

Pôvodný text: Desiderata for 2012, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (Alessandro Prada, licencia CC).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo