O dôležitosti priateľstva

O dôležitosti priateľstva

Ilustračné foto: flickr.com (Guillermo Alonso/CC BY-SA 2.0)

Americkí muži sú hlboko ovplyvnení dominantnou protestantskou kultúrou kladúcou dôraz na individualizmus. Hlboké priateľstvá sa vytvárajú ťažšie.

Život v Amerike je dnes veľmi ochudobnený tým, že je ťažké nájsť a udržať si silné priateľstvá medzi mužmi. (Ženám sa vo všeobecnosti akoby oveľa lepšie darilo nadväzovať medzi sebou priateľstvá.) Prakticky jediný prípad, keď pravidelne vídam stretávať sa skupiny mužov, je pred televíznou obrazovkou – doma, v bare či v reštaurácii – pri sledovaní športu. Títo muži si väčšinu času nevychutnávajú vzájomnú spoločnosť, ale hru. Na spoločnej radosti z hry či z iných koníčkov a spoločenských aktivít, samozrejme, nie je nič zlé. Dôležitý aspekt vzťahov medzi mužmi sa točí okolo výkonu zamestnania či voľnočasových aktivít. Hlbší rozmer priateľstva sa však predsa len často akoby strácal.

Zo psychologického a emocionálneho hľadiska je nedostatok hlbokých priateľstiev medzi americkými mužmi dôležitou príčinou asi najväčšej pliagy, ktorá dnes postihuje modernú americkú spoločnosť: samoty. Dôvodov má mnoho, okrem iného neprítomnosť matiek a otcov, časté sťahovanie sa rodín, pri ktorom sa jednotlivci i rodiny vykoreňujú a strácajú podporu širšej rodiny a priateľov (Facebook a Instagram poskytujú len chatrnú náhradu), ďalej nadraďovanie materiálnych statkov nad ľudské vzťahy v rámci našej konzumnej kultúry a zbožšťovanie mladosti.

V americkej kultúre existuje silný vzor izolovanej mužskej postavy: autonómny dobrodruh cválajúci do zapadajúceho slnka, muž, ktorý sa napokon zodpovedá len vlastnému svedomiu. Zdieľať

Ako raz napísal jeden autor, „priemerný americký muž má jedného dobrého priateľa, a tým je jeho manželka“ (prípadne v našej ére poklesu manželstiev je to oveľa pravdepodobnejšie jeho „životná partnerka”). Každý, kto strávil dlhší čas v krajine s katolíckou kultúrnou tradíciou (či už v nej nastal prepad praktizovania náboženstva, alebo nie), si pravdepodobne všimol, ako hlboko sú americkí muži ovplyvnení našou silne dominantnou protestantskou kultúrou kladúcou dôraz na individualizmus. V americkej kultúre existuje veľmi silný vzor silnej a izolovanej mužskej postavy: autonómny dobrodruh cválajúci do zapadajúceho slnka, „silný tichý typ“, ktorý svoje pocity skrýva pod popudlivým zovňajškom, muž, ktorý sa napokon zodpovedá len vlastnému svedomiu.

Úpadok tradičných mužských enkláv, akými boli chlapčenské kolégiá a stredné školy, spolu s miznutím (a podľahnutím kultúre) takých niekdajších ochranných valov amerických chlapcov, akými boli Boy Scouts, spôsobil, že mladí ľudia si dnes ťažie vytvárajú hlboké a trvalé priateľstvá. Medzi dospelými mal podobný účinok zánik mnohých kedysi mužských klubov a bratských organizácií.

Aby sa naši kamaráti, kolegovia či známi stali aj našimi priateľmi, musíme sa im „sprítomniť“. Ťažko môžeme povedať, že ide o pravé priateľstvo, kým spolu neotvoríme najhlbšie ľudské otázky: kto je človek, odkiaľ pochádza, kam smeruje vo viere, vo svojej rodine či vo svojej práci. Takéto priateľstvá medzi kresťanskými mužmi ich vedú k tomu, aby rástli a nechali sa premieňať v Kristovi, a nevyhnutne sa okolo nich začne vytvárať kresťanské prostredie.

Pravé priateľstvá tak majú vplyv na každý rozmer ľudskej osoby, vrátane duchovného. Počas celých dejín Cirkvi, počnúc samotným naším Pánom, sa kresťanstvo šírilo najmä cez osobné stretnutia, ktoré (spolu s prokreáciou) podporovali jeho dynamický rast od dvanástich apoštolov až po dnešnú miliardu katolíkov. Ďalšie miliardy však čakajú na radostnú zvesť a mnohých rodených katolíkov treba znovu evanjelizovať.

Ilustračné foto: flickr.com (Reverses/CC BY-SA 2.0)

Spomedzi svätých a blahoslavených, ktorí obhajovali a ilustrovali dôležitosť kresťanského priateľstva, sa k špičke radí blahoslavený John Henry Newman. Po celý život mal blahoslavený John Henry veľký talent utvárať a udržiavať tesné priateľstvá sústredené okolo Krista. V jednej zo svojich Jednoduchých a farských kázní sa pýta, „čo iné dokáže na dlhé roky zviazať dvoch priateľov do vzájomného dôverného spoločenstva než účasť na niečom Nemennom a podstatne Dobrom? Čo iné to môže byť než náboženstvo...? Boží svätí sú stále rovnakí, kým móda vo svete sa mení.“

Newmanova intelektuálna brilancia mu nikdy nebránila vidieť, aký je pri odovzdávaní a uchovávaní viery dôležitý ľudský prvok: „Ľudia nás ovplyvňujú: obmäkčujú nás slovami, podrobujú si nás pohľadmi, podnecujú nás skutkami. Nejeden človek postaví svoj život a smrť na dogme, nikto však nebude mučeníkom pre záver dôkazu.“ Vo svojej kázni Láska k príbuzným a priateľom Newman vychádzal z príkladu zvláštnej lásky, ktorú prechovával náš Pán ku sv. Jánovi:

Zisťujeme, že náš Spasiteľ mal osobného priateľa. Ukazuje nám tak po prvé, že bol vo svojich potrebách a pocitoch skrz-naskrz človekom, tak ako každý z nás, a po druhé, že v žiadnom prípade nie je proti duchu evanjelia ani v rozpore s plnosťou kresťanskej lásky, keď naša láska zvláštnym spôsobom smeruje k určitým predmetom, ktoré sme si pod vplyvom okolností svojho života či niektorých osobitostí charakteru zamilovali.

Najlepšou prípravou na to, aby sme milovali celý svet a milovali ho riadne a múdro, je pestovať dôverné priateľstvo a náklonnosť voči tým, ktorí sú bezprostredne v našom okolí. Zdieľať

A pokračuje: „V minulosti boli ľudia, podľa ktorých je kresťanská láska taká difúzna, že nepripustí, aby sa sústredila na jednotlivcov, a teda máme milovať všetkých ľudí rovnako... Ja tu však proti takémuto chápaniu kresťanskej lásky a so zreteľom na príklad nášho Spasiteľa budem tvrdiť, že najlepšou prípravou na to, aby sme milovali celý svet a milovali ho riadne a múdro, je pestovať dôverné priateľstvo a náklonnosť voči tým, ktorí sú bezprostredne v našom okolí.“

Podobne ako Kristus, ktorý síce zomrel za nás všetkých, no rozličných ľudí miluje na rozličnom stupni lásky, i Newman by povedal, že všetci sme povolaní starať sa o spásu všetkých a zároveň sa tešiť z rozličných stupňov dôverného priateľstva podľa Bohom daných sklonov a vlastností.

Podobne ako Newman i ja som presvedčený, že najúčinnejšie sa bude evanjelium šíriť celou spoločnosťou nie zo svätyne miestnych farností, ale prostredníctvom pravých a vzájomne obohacujúcich priateľstiev. Jednotlivci i celá Cirkev budú zmrzačení, ak tieto pravé priateľstvá budú i naďalej z veľkej časti chýbať v jednej polovici – mužskej polovici – Kristovho tela.

P. C. John McCloskey
Autor je je cirkevný historik a externý výskumný pracovník v Inštitúte pre vieru a rozum (Faith and Reason Institute).

Pôvodný text: On the Importance of Friendship.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo