Hľadanie Aslanovej krajiny

Takmer každý čitateľ – mladý i starý – ktorý sa stretne s postavou Aslana, Pána Narnie, chce, aby bol skutočný. Je na to dobrý dôvod. Potrebujeme ho. A on je skutočný.

Keď som prvýkrát čítal Leva, Čarodejnicu a Šatník od C.S.Lewisa, mal som veľmi silný zmysel pre osobnosť Aslana a pre jeho skutočnosť. Cítil som sa, akoby vstúpil do môjho života – bol osobou, s ktorou by som mohol mať vzťah, poprípade som s ním vždy mal vzťah bez toho, aby som si to uvedomoval. Mýlil som sa? Nebolo to iba túžobné uvažovanie? Nebolo to niečo podobné čítaniu Robinsona Crusoea alebo Petra Pana? Predsa rovnako postava Crusoea i Pana prichádza do našej mysle cez predstavivosť a stáva sa reálnym.

Proces čítania o Aslanovi nie je ako bežná čitateľská skúsenosť.
Očividne úspech príbehov Narnie čiastočne napomáha vizualizovať a zažiť v našich predstavách svet, ktorý má vnútornú pevnosť a nekonečný pôvab. Je to nádherné miesto, vzrušujúce miesto, kde dobrodružstvá nikdy nekončia. Je to miesto plné úžasných tvorov a osobností – Myš Reepicheep, Centaur Roonwit, Puddleglum the Marsh Wiggle, princ Caspian, kôň Bree.... Zvláštny pocit, ktorý som mal o Aslanovi, šiel ešte ďalej. Aslan bol v príbehoch postavou, ktorého prítomnosť vo svete Narnie a svete príbehov („sekundárnom svete“ skonštruovanom literárnym umením a preniknutom ochotným čitateľom) bola o čosi odlišná od všetkých ostatných postáv, nech boli akokoľvek zábavné. Aslan tajomne presahuje tento svet a hoci sa javí ako hovoriaci lev, je to iba zdanie. Jeho realita je niekde inde, niekde hlbšie. V skutočnosti ho Lewis vykonštruoval nie ako postavu vnútri príbehu, ale ako prítomnosť v príbehu niečoho reálnejšieho ako príbeh, reálnejšieho ako autor sám.

„Ale medzi nimi a oblohou bolo na zelenej tráve niečo také biele, že sa dokonca so svojimi orlími očami na to mohli len sťažka pozrieť. Pristúpili k tomu a uvideli, že je to jahňa. ´Poďte a raňajkujte,´ povedalo jahňa svojím sladkým mliečnym hlasom. Potom si prvýkrát všimli oheň, na ktorom sa piekla ryba. Sadli si a jedli rybu, po mnohých dňoch boli po prvý raz hladní. A bolo to najlepšie jedlo, aké kedy ochutnali. ´Prosím, jahniatko,´ povedala Lucy, ´je toto cesta do Aslanovej krajiny?´ ´Nie pre teba,´ povedalo jahňa. ´Pre teba sú dvere do Aslanovej krajiny z tvojho vlastného sveta.´ ´Čo?!´ povedal Edmund. ´Existuje cesta do Aslanovej krajiny aj z nášho sveta?´ ´Cesta do mojej krajiny je možná zo všetkých svetov,´ povedalo jahňa...“ (C.S. Lewis: The Voyage of the Dawn Treader, kap. XVI)

Aslan nie je skrotený lev. Prichádza nepredvídateľne, Lucy ho môže uvidieť až vtedy, keď je pripravená. Ostatní ho nevidia vôbec. K deťom hovorí cez veci, ktoré sa im stanú. Dokáže kontrolovať prírodné sily, no súčasne sa podriaďuje vyššej autorite (Vládcovi nad morom). V podstate Aslan vlastne ani nie je priamo prítomný v príbehoch –jeho realnosť sa však ani nevyčerpáva jeho neprítomnosťou v príbehoch. Čo nám Lewis dáva v osobe Aslana je skvelý otvorený koniec – jeden končí nitkou, ktorá nás vedie z príbehu von, naspäť do reálneho sveta, hlbšie zamyslených nad sebou samými.

Aslan je jeden koniec nitky, ktorá nás vedie z príbehu von, naspäť do reálneho sveta, hlbšie zamyslených nad sebou samými.
Inými slovami, čítanie o Aslanovi nie je ako bežný čitateľský zážitok. Samozrejme, v každom dobrom románe sa stretáme so sebou samými a s autorovou osobnosťou, prevlečenou do postáv v zápletke. Učíme sa o spôsobe, ako pracuje autorova myseľ a o tom, ako podľa neho beží svet. Sú dobré skutky odmeňované alebo je všetko bezvýznamné a náhodné? Jestvujú jasné rozdiely medzi správnym a nesprávnym, ušľachtilým a nízkym, pravdivým a nepravdivým, alebo si autor myslí, že svet môže jestvovať, keď sú tieto odlišnosti zahmlené?
V tomto zmysle jestvuje vždy vzťah medzi rovinou literárnej fikcie a skutočným svetom, svetom v ktorom my teraz čítame knihu. Avšak sú knihy, ktoré sú schopné podivným spôsobom prelomiť hranice medzi fiktívnym a reálnym svetom. Prebudí to naše vedomie niečoho, na čo sme takmer zabudli, na niečo, čo sme možno potlačili alebo zavrhli, ale pritom vieme, že je to pravdivé. Prichádzame v našej predstavivosti do bodu, kde sa náhle nachádzame na druhej strane šatníkových dverí alebo zrkadla, dosahujeme miesto, ktoré nie je ani fitkívne, ani reálne v každodennom zmysle, ale je to viac ako oboje spolu.

Ktorá iná knižka to takto robí? Kde sa Lewis naučil tomuto mysterióznemu umeniu? Evanjeliá majú túto rovnakú nepostihnuteľnú kvalitu. Oni sú tiež prácami, ktoré rozprávajú príbeh, do ktorého vstupujeme cez našu predstavivosť. Taktiež sa tu stretávame s niečím alebo niekým, kto presahuje autorovu imaginatívnosť, stretávame niekoho, kto je reprezentovaný akoby vysšou realitou, ktorá prenikla do príbehu odinakiaľ.

„Keď sa už rozodnilo, stál Ježiš na brehu; ale učeníci nevedeli, že je to Ježiš. A Ježiš sa ich opýtal: „Deti, máte niečo na jedenie?" Odpovedali mu: „Nemáme." On im povedal: „Spustite sieť z pravej strany lode a nájdete." … Keď vystúpili na breh, videli rozloženú pahrebu a na nej položenú rybu a chlieb. … Ježiš im povedal: „Poďte jesť!" (Ján 21, 4-12)

Kebyže poviem, že Aslan bol až príliš nádherný na to, aby bol opravdivý, znelo by to ako naviná túžobná myšlienka. Ale je tu zmysel, v ktorom určité veci nemôžu nebyť pravdivé alebo nebyť reálne, a je spojený s ich krásou. Smäd v nás existuje preto, lebo sme tvory, ktoré aby prežili, potrebujú vodu. Skúsenosť smädu je znakom reality vody. Pôžitok, ktorý prijímame pitím, je znakom, že sme objavili niečo, čo korešponduje našej prirodzenej potrebe. Krása je meno, ktoré sme dali kvalite, tá priťahuje, túžime, aby sa k nám pripojila, aby sme s ňou boli spojení. Indikuje niečo reálne, niečo, pre čo sme boli stvorení. Môžeme si ju spliesť, nesprávne ju hodnotiť, ale vždy je možné vypátrať realitu, ktorá korešponduje s potrebou.

Ktorá iná knižka to takto robí? Evanjeliá majú túto rovnakú nepostihnuteľnú kvalitu.
Vlastne, rozličné časti nás samých, našich osobností a našich tiel potrebujú rozličné veci. Časť z nás túži po jedle, časť po sexuálnom uspokojení, ďalšia časť túži po láske alebo po pravde. Avšak najväčšia krása, po ktorej túžime, vyhovuje potrebe celej osobnosti, všetkých častí nás samotných, zjednotených dokopy. Žiadna skala, rastlina ani žiadne zviera nemôže odpovedať na túto potrebu, iba osoba. Najvyššia krása je reálna a pravdivá, pretože korešponduje s tým, čo nás napĺňa. My môžeme byť ale naplnení jedine láskou. Čo je nad to, čo nás napĺňa láskou, je svojím zmyslom nekonečné.

Keď sv.Anselm predostrel jeho ontologický argument pre existenciu Boha, veľa sa proti tomu namietalo. Povedal, že „to, nad čím si už nič nepredstavujeme“ (Boh), musí existovať v realite, pretože je väčší, ako jestvovanie v realite. Jeho oponenti hovorili: Ale ja môžem myslieť na „perfektný ostrov“ a to neznamená, že taký existuje. Odpoveď by bola: ale áno, on je. Ak je perfektný. Ale ostrov, na ktorý myslíte, nie je perfektný. Iba jeden je perfektný a to je Boh. Perfektný ostrov by bol Boh – ktorý je tiež perfektnou skalou, dokonalým slnkom, bezchybným zámkom, perfektným bozkom. Tomáš Akvinský toto isté tvrdí ináč. Podľa neho Boh je jedinečný koncept – koncept bytia, ktorý je bytím. Boh nie je niečo, čo má podrobnú definíciu, ale čo existuje. Existencia je presnou definíciou Boha. Boh jestvuje prednostne oproti všetkému, čo existuje, a tak nemôže byť považovaný za neexistujúceho.

Ani o Aslanovi nemožno uvažovať, že nie je. Je to preto, že Aslan nie je len meno vymyslenej postavy, ktorá môže alebo nemôže existovať, a pravdepodobne ani neexistuje (ako milý jednorožec Jewel v The Last Battle). Aslan nesmierne presahuje to, ako ho podávajú knižky. Aslan v knihe nám dáva iba príchuť reálneho Aslana. Hneď ako máme túto chuť, hneď ako si kniha spraví svoju robotu, sme predstavení niekomu, kto by nemusel existovať, ale existuje, pretože je dokonalý. Byť dokonalým v tomto zmysle znamená byť nelimitovaným stvorením, a nelimitované stvorenie nie je menej ako osoba, menej ako „postava“ (ako by to mohlo byť, ak by to bola iba neosobná sila, životná energia alebo kozmický zákon), ale viac ako to všetko, vlastne nekonečne viac. Jednako len vo vzťahu k nám má nelimitované stvorenie tvár, tvár, ktorá neobmedzuje, lež vyjadruje jej prirodzenosť.

Môžeme byť naplnení jedine láskou, ktorá je v určitom zmysle nekonečná.
Ak ste teda pohnutý hovoriť s Aslanom, modliť sa k nemu, nie je na tom nič chybné. Modlíte sa k niečomu, čo existuje. Vyskúšajte to a uvidíte, či odpovie. Ako urodzená mladá Calormene, Emeth, zistila po smrti, že modlitby, ktoré smerovali k Tashovi počítal Aslan ako modlitby k sebe, môžete zistiť, že modlitby k Aslanovi boli presmerované k Jednému, ktorého fiktívnym obrazom je Aslan. Netvrdím, že príbehy Narnie iba kopírujú evanjeliá a že musíme dekódvať tieto udalosti a postavy, takže môžu byť preložené do kresťanských termínov. Hovorím, že v imaginárnom svete (tak isto ako i v evanjeliách, ak ich čítame so správnym duchom) môžeme nájsť veci, ktoré nami hýbu preto, lebo sú pravdivé, ktoré prevyšujú to, čo je napísané na stránke knihy, ktoré sú prítomné v našej predstavivosti ako symboly niečoho hlbšieho a pravdivejšieho ako je svet fikcie.

Kde nás to môže doviesť, je len na nás. Môže nás to eventuálne doviesť ku kresťanskej viere ako mnohých ľudí, alebo nemusí. Dôležitou vecou je nasledovať – nie C.S. Lewisa, ale nasledovať stopy nekonečnej túžby, ktorú nachádzame v príbehu, zachytiť stopu niečoho reálneho a nepredstierať, že sme nič nezaznamenali, čo k nám hovorí o našom vlastnom živote. Existuje niečo ako túžobné myslenie a my musíme byť ostražití voči nemu. Ale jestvuje takisto myslenie bez túžob alebo cynické myslenie, napr. trpaslíkov v The Last Battle, ktorí odmietli, aby ich zobrali. Potrebujeme hľadať pravdu a uspokojiť sa s ničím, čo by bolo menšie.

STRATFORD CALDECOTT
Autor editorom Second Spring (www.secondspring.co.uk), riaditeľom Chestertonovho Inštitútu pre vieru a kultúru pre Spojené kráľovstvo (G.K. Chesterton Institute for Faith & Culture), a autorom knihy Moc prsteňa: Spirituálna vízia J.R.R.Tolkiena (The Power of the Ring: The Spiritual Vision of J.R.R. Tolkien).

Letopisy Narnie 1-7 v kníhkupectve.