Historici v amoku

Svetoznámy historik Niall Ferguson na stretnutí American Council of Trustees and Alumni zničujúcim spôsobom skritizoval svoj (a aj môj) študijný odbor. Jeho prejav neskôr vyšiel pod názvom „Úpadok a zánik histórie“.

Začína s empirickým faktom, že vysokoškoláci štúdium histórie opúšťajú: v porovnaní s rokom 1971 „sa podiel udelených diplomov z histórie a spoločenských vied znížil na polovicu: z 18 percent v roku 1971 na 9 percent. A zdá sa, že pokles bude pravdepodobne pokračovať“.

Ako k tomu došlo? Podľa údajov z American Historical Association sme za posledných 40 rokov zaznamenali veľmi veľký nárast počtu historikov špecializujúcich sa na témy žien a rodu, ktorý vzrástol z jedného na celkovo takmer 10 percent. Výsledkom je, že rod je dnes v akademickom prostredí najdôležitejšou oblasťou. Nasleduje kultúrna história (zo 4 na takmer 8 percent). História rasy a etnicity takisto vzrástla na viac ako trojnásobok. Ďalším víťazom je environmentálna história. Medzi porazených v týchto štrukturálnych zmenách patria história diplomacie a medzinárodných vzťahov (ktorá má aj najstarších profesorov), história práva a ústavy a história ideí. Spoločenská a ekonomická história takisto poklesla. [Takmer] všetky tieto odbory spadli na menej ako polovicu svojho podielu oproti roku 1970.

Znamená to, že najvýznamnejšie udalosti sa ignorujú. Ak prihliadneme iba na modernú históriu Západu, kurzy len ťažko pokrývajú také témy ako Francúzska revolúcia, priemyselná revolúcia, prvá svetová vojna, druhá svetová vojna a studená vojna. Miesto toho môže človek naraziť na kurz na Harvarde pod názvom „Emócie v histórii“. V jeho popise stojí:

Aké je v histórii miesto pre emócie? Samotná otázka má mnoho významov a počas kurzu sa zaoberáme hlavne dvoma: ako zaznamenávať históriu emócií a ako emócie historika vplývali na zaznamenávanie histórie. Je pre historikov výhodou viac blízkosť alebo odstup od historickej témy? Mali by historici svoje pocity empatie potláčať alebo kultivovať? Je emotívne písanie nutne v protiklade k vedeckej presnosti a vyváženosti? Preskúmame niektoré možné analytické rámce histórie emócií, predebatujeme subjektívnosť v histórii a zvážime ich aplikáciu na prípadové štúdie vychádzajúce z austrálskej minulosti.

Ferguson udáva „nie úplne prekvapujúci“ fakt, že „Emócie v histórii“ sa pýšia celkovo jedným zapísaným študentom. Takisto aj na Yale nájdete podobné príklady: „Bosoráctvo a spoločnosť v koloniálnej Amerike“ a „História nadpriemernosti“.

Ferguson jemne dodáva, že nemá v úmysle zrušiť ani jeden z týchto predmetov, ani si nemyslí že by nemali žiaden význam alebo hodnotu. „Len sa jednoducho zdá, že sa zaoberajú menej dôležitými otázkami, ako je napr. to, ako sa zo Spojených štátov stala nezávislá republika s ústavou založenou na myšlienke obmedzenej vlády.“

Nielenže sa tento nový typ dejín zaoberá menšinovou oblasťou záujmu, ale robí to aj takými miniatúrnymi spôsobmi, že jeden študent to nazval „dedičstvom antikvarianizmu“ a Ferguson to volá „Microcosmographia Academica“. Zameriava sa na témy ako „zvyky newyorských návštevníkov reštaurácií v 70. rokoch 19. storočia alebo makeup rôznych karibských etnických skupín v oblastiach Brooklynu, ktoré tvorili West Indian Day Parade v 60. rokoch 20. storočia“ (to sú skutočné príklady).

Prejav Nialla Fergusona pre American Council of Trustees and Alumni z 28. októbra 2016

A nakoniec: politizujúcim, moralizujúcim a anachronickým spôsobom sa nalieha „na súdenie minulosti morálnymi štandardmi prítomnosti – a, samozrejme, ak sa nejaké stopy považujú za útočné, zahladzujú sa, čo je akýsi druh moderného obrazoborectva.“

Ak historici „zanedbávajú vymedzenie modernej histórie sveta v prospech tém, ktoré sú buď záhadné, alebo agitačné, niekedy oboje“, potom študenti utekajú a rastú „Spojené štáty amnézie“.

Bravo pre Nialla Fergusona za to, že poukázal na vyprázdnenosť kedysi veľkého študijného odboru.

Pôvodný text Historians Run Amok vyšiel v National Review 4.4.2017, publikované so súhlasom autora, preložil L. Obšitník.