K VECI: Viera nie je o tanci v rytme Kumbaya

Jedna moja známa si nedávno posťažovala, že po skvelej prednáške o Teológii tela v jej farnosti započula, ako niektorí účastníci šomrú: „Netušil som, že v kostole budem musieť pohnúť rozumom...“ Takže aká býva naša reakcia na vynikajúcu prezentáciu k závažnej téme? „Príliš intelektuálske!“

Obávam sa, že takýto postoj je medzi našimi katolíkmi pomerne rozšírený: Cirkev sa nepovažuje za miesto, kde treba myslieť. K tomuto postoju povzbudzujú aj katolícke univerzity, ktoré sa vyhlasujú za „miesto, kde Cirkev myslí.“ No ak Druhý vatikánsky koncil niečo osobitým spôsobom zdôrazňoval, tak to bola práve úloha laikov a predovšetkým rozšírený pohľad, že Cirkev svoje „uvažovanie“ realizuje prostredníctvom všetkých členov mystického Tela Kristovho. Preto ak nechceme ponechať svätosť na kňazov alebo rehoľné sestry, nemôžeme ponechať ani uvažovanie o viere na teológov.

Verím, ale neviem čomu

Moji študenti z katolíckej univerzity sa ma často pýtajú: „Prečo mám študovať katolicizmus a čítať more kníh? Veď verím v Boha, modlím sa a chodím do kostola.“ Moja odpoveď: Teológia je rast v porozumení vlastnej viere. A rast v porozumení vlastnej viere je dôležitá súčasť toho, čomu hovoríme živá viera. Ak vyslovím „verím“, musím si prvom rade uvedomiť, čo verím.

Predstavme si človeka, ktorý by si stále dokola opakoval: „Verím, verím, naozaj verím.“ „Čomu veríš?” – „To neviem, ale viem, že naozaj verím.“

Keďže žijem v južnej časti USA, často počúvam charizmatické kázne o mene Ježiš. „Veríš v Ježiša?“ „Verím!,“ revú davy. Asi by to bolo trošku trápne, ak by sa niektorého člena kongregácie spýtali: „A kto je to ten Ježiš?” a ten by azda odpovedal: „Netuším, ale milujem meno Ježiš.” Treba si uvedomiť, čomu, alebo ak hovoríme o kresťanstve, komu veríme. A treba si zistiť aspoň niečo o tom, čo alebo kto je Ten, v ktorého verím. Viera, ktorá prestala rásť, je viera, ktorá odumiera.

Mnohí z nás sú vybavení vyšším sekulárnym vzdelaním. Čo sa však stane, keď katolíci nebudú mať rovnako jasno v otázkach viery? Ak niekto získa doktorát z práva, ekonómie alebo z iných vied, no v chápaní viery zaostal na úrovni prvej ľudovej, čo bude dominovať v jeho živote?

Nie je to iba o vodopádoch a gitare pri ohni

Ľudia sa zvyknú v bežnom živote zariadiť tak, ako v danej chvíli uznajú za vhodné. Pokiaľ všetko ich poznanie pochádza zo sekulárneho štúdia, čo iné by malo dominovať v ich životoch, ak nie výlučne sekulárna perspektíva. Zakrpatená viera môže okoliu právom pripadať ako detinská, keďže navonok to pôsobí, akoby to všetko bolo iba o vodopádoch, o gitare pri ohni alebo o „držme sa za ruky“ a tancujme v rytme Kumbaya. Je fajn, keď sa človek vnútorne cíti lepšie, ale takáto viera nám sotva pomôže, keď máme zaujať jasný postoj k zvyšovaniu daní, odpusteniu dlhu krajinám tretieho sveta či k povoleniu výskumu kmeňových buniek.

Veľký teológ sv. Tomáš Akvinský (Sandro Botticelli, asi 1500)

Podľa Písma máme byť ako deti, naša viera má byť prostá, úprimná, dôverujúca, takpovediac „nezáludná“. No to je niečo úplne iné než pestovať v sebe detinskú vieru. Ak majú dospelí detinskú vieru, stáva sa pre nich tým, čo iba vnucujú svojim deťom, hoci sami o ňu príliš nestoja. Takáto viera nemá nič spoločné so životom a s každodennou realitou, najmä vo svetle veľkých a zložitých morálnych dilem dneška. Nečudo, že katolíci príliš nedbajú na učenie Cirkvi v morálnych otázkach, keďže ich znalosť toho, čo Cirkev učí, zostáva na úrovni prváčika v základnej škole.

Myslieť vo vnútri a spolu s Cirkvou

Ak chceme, aby naša viera zostala živá, aby nebola iba „nedeľnou záležitosťou“, budeme musieť napredovať v jej porozumení. Budeme sa musieť vyrovnať s tým, že kresťanská viera nebola mienená ako „terapeutický prostriedok“. Viera nie je tým, čo nám má vylepšiť našu náladu či vnútorné pocity. Viera mení perspektívu nášho nazerania na svet a spolu s ňou aj spôsob, akým žijeme svoje životy. Sme bytosti obdarené intelektom a vôľou a Boh nás oslovuje nielen prostredníctvom citov, ale inštruuje náš intelekt.

Benedikt to úžasne vystihol vo svojej vynikajúcej regensburskej prednáške. Viera bez korektívu rozumu môže byť nebezpečná podobne ako v prípade islamistických teroristov. Pápež volá po „odvahe k zapojeniu celej kapacity rozumu“ bez odmietania jeho „veľkoleposti“. „To je program, s ktorým teológia zakorenená v biblickej viere vstupuje do dialógu dnešnej doby,“ hovorí pápež. „Nekonať rozumne (s logosom) je v protiklade s Božou prirodzenosťou (...). To, že pozývame svojich partnerov do dialógu kultúr, spočíva v tomto veľkolepom logose, v tejto šírke rozumu. Neprestajne ju objavovať stále nanovo je veľkou úlohou univerzity.“ A azda smieme dodať, že je to úloha aj pre každého veriaceho kresťana vybaveného moderným sekulárnym vzdelaním.

Ak by sme žili v jednoduchej dobe a jednoduchej kultúre, mohli by sme si azda dovoliť jednoduchú vieru. No realita je iná. Žijeme v komplexnom svete v postmodernej a post-kresťanskej kultúre. Je načase zanechať detinskosť, pohnúť v kostole rozumom a začať myslieť vo vnútri a spolu s Cirkvou.

Randall Smith
Autor je profesorom teológie na University of St. Thomas, Houston, Texas.

Pôvodný text: Thinking in Church and with the Church, medzititulky redakcia, ilustračné foto: catholic-convert.com, thecatholicthing.org.