Udelenie Nobelovej ceny vnímala ako svoju tragédiu

Udelenie Nobelovej ceny vnímala ako svoju tragédiu

Rozhovor s prekladateľkou Silviou Kaščákovou o veľkej poľskej poetke Wisłave Szymborskej.

Pred piatimi rokmi – 1. februára 2012 – zomrela v Krakove nositeľka Nobelovej ceny za literatúru Wisłava Szymborska. Koncom minulého roka vyšiel na Slovensku ucelený preklad jej siedmej zbierky Veľké číslo (1976). Jeho autorka Silvia Kaščáková tvrdí, že len málokto dokáže napísať báseň hoci aj o teroristovi .

Nobelovu cenu dostala v roku 1996. Prečo svojej nobelovke hovorila „štokholmská tragédia“?

Tvrdila, že si také veľké ocenenie nezaslúži, medailu vložila doma do zásuvky – a vraj dokonca zabudla do ktorej.

Tragédiou pre ňu bolo to ustavičné dobiedzanie novinárov, ten záujem o jej osobu, tá hrozba straty súkromia. Jej priatelia preto, myslím, že trošku s úsmevom, delili čas na život pred „štokholmskou tragédiou“ a po nej.

Ona sama sa snažila žiť ďalej svoj bežný život. Napríklad veľmi dbala o vzťahy s ľuďmi, s ktorými sa priatelila aj pred udelením ocenenia.

Iba vtipkovala alebo naozaj cenu vnímala až tak tragicky?

Za celé dva roky od získania ocenenia vraj nenapísala ani jednu báseň. Myslím, že mala obavy, že ju ocenenie ovplyvní, a jej obavy sa tak aj čiastočne naplnili.

Vravela, že chce zostať osobou, nie osobnosťou... Veľmi sa stránila médií. Naozaj až vnútorne – aj vonkajškovo – s tým zápasila. Tušila ten mediálny atak, ktorý príde.

Mnohí sa stránia médií, ale v podstate ich chcú využiť.

Ona mala na ne až alergiu. Anticelebrita. Vraj, keď bola pred udelením ceny kdesi v Zakopanom, zabarikádovala sa v izbe, lebo všade striehli novinári s foťákmi. Ale kúpeľňa a toalety boli na chodbe, no čo mohla robiť, skrátka cirkus, vedela, že už nemôže cúvnuť z toho „nešťastia“.

Viedla boj, čo sa týka stretnutí a vystúpení, nechcela ísť tam a tam, čítať, viesť nejaké pochody, stretnutia, byť čestným hosťom a podobne.

Aj z udeľovania nobelovky chcela hneď na druhý deň odísť, zbaliť sa a ísť domov, ale takto vraj reagujú viacerí nobelisti, čo by možno potvrdili členovia Švédskej akadémie.

Raz, a možno nie raz, ju prehovoril priateľ z telky na rozhovor, ona po veľkom presviedčaní súhlasila, ale len keď tam bude iba jedna kamera a spomínaný priateľ. Keď však prišiel deň natáčania a novinári už pricestovali a boli pred jej bytom, zatelefonovala mu, viem, že som sviňa, ale nie! Nemohli ju nijako presvedčiť.

Prečítajte si skľučujúcu báseň W. Szymborskej: 
Terorista sa pozerá Zdieľať

Až po dlhšom čase mu poslala ako ospravedlnenie bonboniéru s nejakou nadľahčujúcou vtipnou poznámkou. Ale zase niekoľko verejných prezentácií absolvovala a pôsobila na nich veľmi otvorene a aj ako naozaj spoločenský človek.

Zaslúžila si Nobelovu cenu?

Nie som odborná komisia, ale som presvedčená, že za obsiahnutie dôležitých, ak nie najdôležitejších tém života, ktoré spájajú ľudí po celom svete, za šírku toho obsahu, určite áno.

Aj za metódu písania, ktorá dokáže byť riadnou nádielkou umenia a zároveň je čitateľsky prístupná. Silný intelekt a cit, hlboká morálna reflexia, filozofia a presnosť. To všetko je podľa môjho názoru výnimočná súhra.

Jej knihy vychádzajú, najmä v Poľsku, v obrovských nákladoch. A nielen vychádzajú, ale sa aj predávajú.

Témy života ako život, láska, smrť a podobne? Tie poznáme naprieč celou literárnou históriou.

Áno, ale ona napísala napríklad báseň o teroristovi, o teroristickom útoku. Napíšte báseň o takej udalosti, nie správu, nie konšpiráciu, žalospev, nie opis, ale skutočnú báseň. S citom človeka a básnika. Jej to šlo. Jej témy života boli vždy zaktualizované, a ak sa vracala v texte do minulosti, malo to svoju funkciu.

A metóda tvorby? Vravíte, že bola čitateľsky prístupná. Bola to priamosť, jednoduchosť? A neuberali na umeleckosti jej veršom?

V básňach síce kládla až naivné otázky, ale tým čitateľa pohýna k tomu, aby si zreinterpretoval svet, ktorý pozná. To je podľa mňa príťažlivé.

Človek a svet v jej tvorbe nikdy nie sú úplne dokončené, pomenované veličiny, preto zostávajú zaujímavými. Skrátka, je pravdivá autorka, ale zostáva priestor aj na pravdy čitateľské. Keby klamala, nikto by ju nečítal.

Ako to myslíte?

Ukážem to na príklade. Niekto vám povie, že vás miluje, no celý mesiac vám nezatelefonuje. Ale pritom, keď ste s ním, má mobil neustále v ruke. Nemôžete mu veriť. Aj pri najväčšom okúzlení krásnymi slovami raz klamstvo odhalíte. Aj v živote, aj v básni.

Skrátka, je pravdivá autorka, ale zostáva priestor aj na pravdy čitateľské. Keby klamala, nikto by ju nečítal. Zdieľať

Pozor, tu nejde o pravdu v zmysle – toto sa stalo a toto sa predsa nikdy nestalo. V básni, v metafore aj v príbehu sa veci nemusia reálne stať, ale aj tak v sebe nesú pravdu.

To je už iba otázka spracovania, autobiografickej motivácie a podobne. Viem si však predstaviť, že každého nemusí osloviť jej tvorba až na kosť.

Prečo?

Jej metafory sú samá irónia a trpký humor. Jej hrdinami sú často zvieratá, predmety, mala svojský prístup k životu, svoje uhly pohľadu. Tvrdila, že človek nie je jedinou rozumnou istotou na svete. Využívala kontrast, paradox, mnohoznačnosť, fabuláciu, anekdotu, jednoducho celý potenciál jazyka, ale zároveň hovorila jednoduchým jazykom, ktorý je potrebný na vyjadrenie údivu zo sveta.

Skrátka, čitateľský vkus sa líši a niekto viac inklinuje k iným typom poézie, k inému básnickému jazyku. A to je v poriadku. Mňa jej poézia baví, môžem povedať až zabáva. Nie rozosmieva, ale zabáva.



V jej tvorbe teda nenájdeme samé vážne básne.

Kdeže! Celá jej tvorba je plná kontrastov – písala veľmi vážne, ale aj zábavné, frivolné básne. V jej veršoch je veľa zábavy. A bola aj majsterkou limericku, ktorý písala podľa mňa s vtipom a noblesou.

Okrem toho bola napríklad autorkou literárnej formy lepiej, tiež ide o literárny útvar, ktorý je typický humorom. Snúbil sa v nej mix ohromnej múdrosti, prehľadu v mnohých spoločenských oblastiach, emocionálnej inteligencie a humoru, skrátka, oplývala istou genialitou, ktorá sa, samozrejme, neprejavovala len v tvorbe.

Bola normálnym človekom, mala aj svoje „slabé“ miesta.

Konkrétne?

Napríklad bola intenzívnou fajčiarkou. Fajčila do konca života. Aj keď – je toto slabé miesto? Keď sa jej osobný tajomník Michał Rusinek pýtal, odkedy fajčí, povedala – od okupácie.

So smútkom vyjadril pochopenie, že iste pre tie traumatické časy, ktoré vtedy vládli. Ona si jeho odhad všimla a hneď mu ho vyvrátila – nie, to bolo z erotických dôvodov (úsmev). Humor musel byť jej bytostnou súčasťou.

Zladila humor s hlbokým posolstvom.

Humor s vážnym umením ladí, iné tu nesedí. Aspoň na prvý pohľad. Szymborska mala prehľad v literatúre, v umení, napríklad aj prekladala z francúzštiny, ale je zvláštne, ako milovala gýč. Doslova. Zberala rôzne gýčové predmety, pamiatky, sošky, úplne nepotrebné veci bez umeleckej hodnoty.

Niektoré z nich sú vystavené v Krakove na výstave s názvom Zásuvka Szymborskej. Ale to nie je všetko. Ak mala doma návštevu, stretnutie so svojimi priateľmi, často organizovala niečo ako zábavnú lotériu a hostia vyhrávali práve spomínané vecičky.

No mnohé také kúsky by som sama hneď vyhodila, len to zbiera prach.

Možno si potrebovala popri náročných témach vo svojej tvorbe odľahčiť život.

Mohla si to dovoliť, iste aj gýč milovala s gráciou a vtipom. Ale zase, aby sme spomenuli, mala rada aj maliarov, napríklad Vermeera, Hoppera.

Milovala gýč. Zberala rôzne gýčové predmety, pamiatky, sošky, úplne nepotrebné veci bez umeleckej hodnoty. Zdieľať

Ale je toho viac, zaujímavé je, ako mala rada box, páčil sa jej známy boxer Andrzej Gołota, alebo ako vyrábala pohľadnice, vystrihovala rôzne obrázky a lepila, tvorila vtipné koláže a posielala ich svojim známym, aj to bola jej pasia. Milovala Ellu Fitzerald a pieseň od nej znela aj na jej pohrebe.

Poďme k prekladu. Čím vás osobne zaujala najviac?

Viete čo, ona bola veľmi múdra. Keď zomrela, jeden redaktor v poľskej televízii povedal, že Szymborska bola nezvyčajnou osobou, ktorá vedela tak veľa, a predsa stále vyslovovala slovo, ktoré dnes málokto hovorí, vravela – „neviem“.

Toto ma fascinuje: jej skromnosť, pokora, poznanie, že naozaj nemá patent na veci života a ani nedrží život v rukách. To ma priťahuje.

Bola veriaca?

Hovorila o sebe, že je neveriaca a tiež si želala mať svetský pohreb, a taký aj mala. Pýtala som sa Michała Rusinka, ako to bolo s tým svetským pohrebom: Szymborska vraj na tú tému povedala, že „veď Boh to aj tak vie!“.

Vnímam v jej tvorbe veľmi hlboké miesta, ktoré podľa mňa určite obsahujú v nejakej podobe aj Boha. Až pri podrobnej práci nad prekladom som objavila, s akou múdrou a zároveň rafinovanou autorkou mám dočinenia.

Czesław Miłosz napísal, že sa jej podarilo vytvoriť „svet, v ktorom sa dá dýchať“.

Ako sa prekladá niekto taký ako nobelistka?

S rešpektom. Hoci sama tvrdím, že používala jednoduchý jazyk, paradoxne, aj ten má veľa nástrah. Aj prekladateľských.

A čím viac ju spoznávam, cítim zahanbenie, že vôbec dávam o nej rozhovor. Nepotrpela si na slávu, nebažila po tom, a ja sa tu ukazujem ako prekladateľka jej poézie...

Ale kedy človek môže povedať, že je prekladateľ? Po prvej preloženej knihe, po druhej alebo až po dvanástej, nech nie je taký opovážlivý? Netrúfam si odpovedať...

Vy sama ste poetka, minulý rok vám vyšla zbierka Kŕmiť leva – pociťujete pri tvorbe inšpiráciu Szymborskou?

Ona ma zakaždým prekvapí, každou ďalšou básňou. Nechápem, ako dokázala takto písať, to sú ohromné veci, vôbec sa pritom nenudím, mám pocit, že si navzájom rozumieme, som zvedavá a bavím sa. Skrátka, som očarená, a to sa mi často pri poézii nestáva. Stáva, ale nie pri toľkých básňach od jedného autora.

To by som chcela, aby aj mojej poézii bolo rozumieť a aby bolo prečo žasnúť. Jej verše nie sú len a len o nej a nie sú ani plné ľúbezných lások a zlomených krvácajúcich sŕdc a to sa mi ráta!

Ako o nej jasne napísal editor knihy Ján Gavura: „Radí sa k autorom, ktorí písali, len keď mali čo povedať, a preto každá jej báseň má zmysel a význam.“

Ak neboli jej verše zaláskované, ako to mala s láskou v osobnom živote?

Podľa korešpondencie, priateľov, podľa dostupných informácií bol jej najväčšou životnou láskou Kornel Filipowicz, nedocenený prozaik, aj keď spolu nikdy nebývali. Szymborska sa vyjadrila, že to on by si zaslúžil Nobelovu cenu.

Spisovateľ Jerzy Pilch však hovorí: „Ak počujem Wisławu Szymborsku, ako hovorí, že to on mal dostať Nobelovu cenu, vidím v tom bláznovstvo na smrť zaľúbenej ženy, a nie objektívnu literárnu pravdu. Zaľúbená žena by mu aj nobelovku dala!“

Wisława Szymborska (1923 Kórnik – 2012 Krakov)



(Foto: TASR/AP)

Poľská poetka a esejistka. Významná osobnosť poľskej a svetovej poézie. Do literatúry vstúpila v 50. rokoch 20. storočia a vo svojich začiatkoch sa napojila na oficiálne propagovanú poetiku socialistického realizmu. Už koncom desaťročia sa však jej postoj mení a k slovu sa dostáva analytický filozofický štýl písania, s ktorým získava na sile aj humanistické posolstvo. Jej dielo tvorí štrnásť zbierok, v roku 1996 získala Nobelovu cenu za literatúru a v roku 2011 najvyššie poľské štátne vyznamenanie Rád bieleho orla. Zomrela doma v Krakove v spánku na rakovinu pľúc.

Silvia Kaščáková (1976, Prešov)

Venuje sa poézii, tvorbe piesňových textov a sporadicky aj iných literárnych foriem, publikuje v rozhlase a časopisecky. V roku 2015 jej vyšiel prvý oficiálne priznaný knižný debut Kŕmiť leva (FACE – Fórum pre alternatívnu kultúru a vzdelávanie, Veršeonline) a v roku 2016 vyšla v jej preklade zbierka Veľké číslo (1976) od Wisławy Szymborskej v edícii Vertigo Premium Books. Knihu ilustrovala Mária Čorejová.


Foto: Vlastimil Slávik

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo