KOMENTÁR: Jeden cieľ – dve cesty: Usáma a Karol

Azda nijaké iné porovnanie životných osudov dvoch osobností nemôže v týchto dňoch pôsobiť kontrastnejšie, než príklad Usámu bin Ládina a bl. Jána Pavla II. Akou cestou počas života obaja kráčali, čo chceli dosiahnuť a kam napokon došli?

Či už mŕtvy alebo nie, nikto (okrem islamských fundamentalistov) nepochybuje o tom, že bin Ládin bol zločinec. Plánoval a páchal otrasné skutky, kvôli ktorým ho právom možno zaradiť medzi tie tragické postavy ľudstva, u ktorých „sa všetko stalo lžou, ktorí žili nenávisťou a pošliapali lásku v sebe samých“, ako píše Benedikt XVI. v encyklike Spe salvi. Príšerné svedectvo, ktoré o zvrátenosti jeho osobnosti podala jeho manželka svedčí doslova o chorobe mysle a azda i duše, ktorou tento človek trpel.

Akoby presne oproti nemu stojí muž, ktorého život bol úplným opakom nehumánnosti zosobnenej v nedávno zabitom šéfovi hnutia al–Kájda. Je ním pred pár dňami blahorečený Ján Pavol II. Na prvý pohľad niet väčšieho kontrastu a nepodobnosti medzi nimi. A predsa mali čosi spoločné.

Jeden cieľ...

Využijúc biblickú terminológiu môžeme povedať, že obaja bežali za oným víťazným vencom, ktorý im „v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca“ (2 Tim 4, 8). Líšili sa však najmä v tom, ako si tento veniec predstavovali a akým spôsobom za ním utekali. Gobelín blahoslaveného pápeža, ktorý sa v nedeľu rozvinul na priečelí Baziliky sv. Petra, zobrazoval svätosťou ožiarenú tvár Karola Wojtyłu. Nimbus nebeskej slávy je znakom vlasti, Otcovho domu, do ktorého sa tento spravodlivý vrátil.

Viaceré karikatúry (charlotteobserver.com, theweek.com, enterprisenews.com, sme.sk, pravda.sk), ktoré sa zjavili po správe o smrti bin Ládina, ho zobrazili na prahu pekla. Zámerom karikaturistov istotne nebolo zosmiešniť islamskú predstavu raja, o ktorý sa svojimi skutkami, paradoxne, usiloval aj zosnulý vodca teroristov. Naopak, i pre tých, ktorí v nijaké peklo neveria, je tento obraz výrazom zadosťučinenia a existencie akejsi „vyššej“ spravodlivosti. Spravodlivosti, ktorá všetkých presahuje a ktorá je viditeľná najmä vtedy, keď sme už rezignovali na tú pozemskú.

...dve cesty

Jeden z mužov svoj život naplnil láskou. Rozdával požehnanie, šíril povzbudenie a mravnú silu všade, kam chodil. Mal z čoho rozdávať. Rozoznal totiž ten správny prameň. Zasvätil celý svoj život boju za pravý humanizmus. Druhý z dvojice tiež celý život bojoval. Synonymom jeho boja však bolo slovo vojna. Bez ohľadu na to, či jej dáme prívlastok svätá, bola to vojna proti človeku. Rozdával preklínanie, šíril strach, a to až natoľko, že sa musel roky ukrývať, lebo sám mal strach. Bál sa dôsledkov svojich činov, lebo vedel, že sú zlé. Nijaký Boh totiž neospravedlní zabitie. Tobôž nie ten, ktorý je iba Jeden, spoločný pre všetkých: tak pre kresťanov, ako aj moslimov. Aj tento druhý muž objavil prameň a bohato z neho čerpal – peniaze. Slúžiť Bohu aj peniazom ale možné nie je.

Dnes už obaja stoja tam, kde túžili stáť po celý svoj život: pred Božou tvárou. Konečný výrok o ich osude patrí len Bohu. V prvom prípade cirkev (hoci zatiaľ nie neomylne) potvrdila, že ten výrok znie: „Poďte, požehnaní, zaujmite kráľovstvo“ (porov. Mt 25, 34). Druhý prípad už ale nie je v jej kompetencii. Usámu bin Ládina totiž budú súdiť prinajmenšom dejiny.

Marián Sekerák

Foto: love-4-india.blogspot.com