Obamovo Zbohom

Obamovo Zbohom

Karikatúra Baracka Obamu. Foto: Donkey Hotey/flickr.com

Americký prezident dnes prednesie svoj rozlúčkový prejav.

Tento žáner založil na začiatku amerických politických dejín George Washington, prvý prezident. Jeho prejav sa stal udalosťou, ktorá sa dodnes pripomína.

Prenesme sa na moment do tej doby. Blíži sa koniec 18. storočia, republike a demokracii vtedy málokto veril, v Európe najviac Francúzi. Paríž má za sebou vládu jakobínov, Napoleon má 27 a to najhoršie len príde. George Washington mal iný vzťah moci, prezidentom bol iba jedno obdobie, odišiel dobrovoľne a rodiacemu sa národu zanechal odkaz, ako sa má správať doma aj vo svete. Všetci odchádzajúci prezidenti sa ho odvtedy snažia napodobniť. Obama svoj prejav prednesie v Chicagu.

Stál som kedysi pred jeho domom v Chicagu, bolo to krátko predtým, než bol zvolený prvýkrát, bolo to neďaleko Chicagskej univerzity, kde pôsobil, a Američania to promptne zaradili na zoznam miestnych atrakcií. Dodnes si pamätám rozpor, ktorý som vtedy cítil. Obama bol šialene populárny, porazil by hocikoho. Všetci ho zbožňovali, hlavným dôvodom bola farba pleti a pár prejavov. Senátorom bol len dva roky, nemal teda reálnu politickú minulosť, nebolo jasné, ako sa bude správať, tak trochu ako Andrej Kiska.

Navštívil som vtedy jeho volebný štáb, rovnaký refrén, rovnaká eufória. Skloňoval sa americký sen, ale neistota bola veľká, Hillary Clintonová sa vtedy voči Obamovi vymedzovala sprava a primárky boli dlho vyrovnané. Obamova ľahkosť napokon porazila jej škrobenú topornosť. A McCaina by po Bushovi porazil hocikto. Prišla Nobelova cena mieru, sám Obama povedal, že nechápal za čo, to bol úvod.

Jeden Obamov prejav z kampane mi v ušiach zostal. There´s no red America, there´s no blue America, there´s only United States of America. Dobrý point, ale Obama sa správal inak.

Týka sa to toho rozporu, ktorý som cítil pred jeho domom. Barack Obama bol pravdepodobne najvzdelanejší prezident za posledných sto rokov, prednášal na univerzite, veľa čítal, dokonca beletriu - v americkej ani inej politickej triede žiadna samozrejmosť. Ale na bohoslužby dochádzal zo svojho domu za podivným a kontroverzným čiernym pastorom takmer dve hodiny. Stál som pred jeho domom a predstavoval si, čo by ma asi nútilo chodiť do kostola do Žiliny. Nepochopiteľné. Ak myslíte ako bežný veriaci. Ale ak ste čierny politik a PR je pre vás rovnako dôležité ako politická filozofia (a niekedy viac), všetko je jasné.

Veľa vecích bolo s Obamom nových, najmä technológie. Obama bol prezident s mobilom (tajné služby mu to neschvaľovali), kampaň s ním robili nadšenci na sociálnych sieťach, v strane nemal svoj klan (ako Clintonovci), preto okrem nových ľudí išli do vlády aj ľudia ako Clintonová či Kerry a ďalší. V zahraničnej politike sa chvíľu tváril, že chce byť idealista (Guantanámo, Arabská jar), ale nemal na to. Veď kto si dnes s uznaním spomenie na jeho prejav v Káhire? Potom chcel byť realista (Irak, Rusko), ale ani to mu nešlo. Najmä Ázii, ale ani v Európe. Preto sa jeho politika riadila ad hoc krokmi, čo so sebou nieslo rozpory (Irak kritizoval, Líbyu bombardoval). Dotklo sa to aj strednej Európy, dlhý čas mal problém čo len vymenovať vyššieho úradníka, ktorý by zodpovedal za politiku USA k strednej a východnej Európe. Nebol čas.

Asadovi dal odkaz, ale rezignoval naň (našťastie), z Iraku sa stiahol a veľa sa spoliehal na Erdogana (v jeden rok si s ním telefonoval najčastejšie zo všetkých zahraničných politikov), ale na ISIS zareagovať nevedel a Turecko sa mu postupne stratilo z monitoru. Pozorovateľ z Európy nechápal, ako môže  americký prezident kritizovať Európu za vzťah k utečencom z Blízkeho východu, akoby na tom americká politika nemala podiel. Titulky boli raz o odpočúvaní telefónu Angely Merkelovej, inokedy o jej oslave, ako vzore pre politikov. Jedno aj to druhé pôsobilo nevhodne.

Amerike sa ekonomicky darilo, aspoň podľa oficiálnych čísel. Obama nastúpil v čase krízy, robil to, čo by asi boli robili všetci americkí prezidenti. Zachraňoval veľké firmy a spoliehal sa trochu na slabší dolár aj oživenie burzy. Ekonomika rástla, HDP aj počet vytvorených pracovných miest (75 mesiacov po sebe, čo je rekord v amerických dejinách), urobil najväčšiu sociálnu reformu za 50 rokov (povinné zdravotné poistenie), napriek tomu to boli práve tieto témy – nerovnosť, chudoba, ekonomická stagnácia strednej a nižšej triedy, nezamestnanosť mužov – ktoré najviac ovplyvnili voľby minulý rok. A zdravotníctvo je v Amerike najdrahšie na svete, reforma len ďalej zvyšuje jeho nákladnosť. Ak sa republikánom v Kongrese podarí zrušiť Obamovu zdravotnú reformu či jej dôležité časti, tak z toho veľké dedičstvo nebude.

Obama mal jeden nesporný dar, pôsobil skromne. Pohľadom, životným štýlom, svojou rodinou, tým, ako ho zaujímali obete streľby v amerických školách a uliciach. Vedel sa vyjadrovať opatrne, rezervovane, nezakryl dojatie či slzy.

Aký bol však naozaj? Čo bolo PR a čo realita? Vedel totiž pôsobiť aj pekne samoľúbo, v kampaniach rozhadzoval peniaze ako nikto pred ním, bol vzdelaný, ale jeho posolstvo nebolo preniknuté ideami, skôr – najmä v prvom období, keď mal ešte pôvodného speechwritera – podmanivými slovnými spojeniami.

Čo po ňom zostane? Zdravotná reforma, ak teda neuspeje kongresman Ryan a nová republikánska väčšina, celkom určite mocensky posilnený Irán a zmena rovnováhy na Blízkom východe, veď Teherán sa z izolácie dostal práve vďaka Obamovi a tiež nové americké spoločenské hodnoty a morálka: žiadna administratíva nepriala privilégiám LGBT viac ako tá Obamova. Zodpovedal tomu aj trend, význam náboženstva v Amerike slabne, s Trumpom sa tento trend len posilní (už aj formálnych slov ako God bless bude menej).

Obama sa pôvodne vymedzoval voči rozdeleniu USA, do týchto zákopov však sám zapadol. K Reaganovi medzi republikánmi alebo Rooseveltovi medzi demokratmi mal ďaleko. A pomerne veľký rozdiel je aj medzi ním a Kennedym. JFK síce Ameriku veľmi nezmenil, ale zostal po ňom silný mýtus a generácia, ktorá spomienku na liberálneho martýra pestovala a Ameriku postupne menila. Kto sú však dnes obamovci? Medzi demokratmi imponuje skôr Bernie Sanders s trochu iným myslením.

Obama chcel spájať, prekračovať červené a modré rozdelenie USA, aspoň to tvrdil. Lenže, v čom vlastne išiel Obama proti demokratickému jadru? Alebo skromnejšie, kde sa vedel aspoň trochu odlíšiť? Nenachádzam nič. Keď išlo o výhradu vo svedomí alebo potraty v 9. mesiaci tehotenstva, nezaváhal ani na sekundu. Bieda čiernej Ameriky sa nezmenila, jej príznaky sú rovnaké od slávnej Moynihanovej správy z roku 1965. Demokrati sa dlho sťažovali, ako rastie vplyv veľkých peňazí v politike, keď však zistili, že proti republikánskym magnátom vedia postaviť kandidátov, ktorí z Wall Streetu, Hollywoodu a obidvoch pobreží dokážu nafandrejzovať viac, bolo po téme.

Obávam sa, že dejiny si Obamu budú pamätať najmä kvôli tomu, že bol čierny. A to je na vzdelaného politika z Chicaga trochu málo. Chcel spájať, ale nenašiel na to spôsob, ani ideológiu. Ak Trump uspeje, bude úsudok o ňom ešte príkrejší, ak nie, bude sa na neho spomínať ako na sympaťáka.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo