Vojna v Iráne Trump si prial samostatnú Európu. No čo keby tá vetovala jeho iránsku avantúru?

Je to známa pesnička, ktorú sme často spievali aj my v Postoji (vrátane autora tohto článku). V skratke:

Európski spojenci Spojených štátov sa dlho viezli ako čierni pasažieri amerických bezpečnostných záruk, nezodpovedne znížiac vlastné obranné výdavky na minimum. Kým Američania garantovali našu bezpečnosť, my sme radšej investovali do sociálnych programov. Viacerí americkí prezidenti to kritizovali, no až Donald Trump dotlačil európskych členov NATO, aby sa zaviazali k zvýšeniu svojich vojenských výdavkov a prevzali väčší diel zodpovednosti za bezpečnosť starého kontinentu...

Je to akiste pravda. No ide len o polovicu celkového obrázka.

Aj prezidenti pred Trumpom ako Obama a Biden chceli totiž od Európy, aby posilnila svoju obranyschopnosť. No nikdy nezatlačili na pílu dostatočne. Lebo v nejakom bode si Američania zakaždým uvedomili, že slabá a odkázaná Európa sa aspoň nestavia na odpor zahraničnopolitickým dobrodružstvám Washingtonu. Napríklad tým na Blízkom východe.

Takto keď Európania nesúhlasia, zmôžu sa len na verbálne protesty proti americkej politike. Ako keď Francúzsko Jacqua Chiraca a Nemecko Gerharda Schrödera v roku 2003 kritizovali americkú inváziu do Iraku.

Silná, samostatná a od Ameriky relatívne nezávislá Európa by Spojeným štátom mohla spôsobovať viac problémov pri realizácii ich globálnej veľmocenskej politiky. A tak si predchádzajúce americké administratívy (mimo Trumpa) pofrflali na európske čierne pasažierstvo, ale tým sa to končilo.

Dnes sa zdá, že ide o minulosť a súčasná Trumpova administratíva definitívne dotlačila Európu k zisteniu, že na Spojené štáty sa naďalej bezvýhradne spoliehať nedá. Potrvá roky, než sa zvýšené obranné výdavky prejavia na vojenskej sile a medzinárodnej váhe európskych štátov NATO. Otázne tiež je, či sa podarí vybudovať popri národných armádach nejaké európske ozbrojené sily rýchlej reakcie, o ktorých hovorí napríklad Mikuláš Dzurinda.

No prebiehajúci americký vojenský zásah proti Iránu stavia európske snahy o vojensko-bezpečnostnú emancipáciu od Spojených štátov do zaujímavého svetla.

Táto vojna v širokom zmysle slova nie je v záujme Európy: zdražuje nám benzín; môže rozpútať ďalšiu veľkú utečeneckú vlnu; teritórium Cypru, členského štátu EÚ, je ohrozené iránskou odvetou; nehovoriac o množstve občanov európskych štátov, ktorí uviazli pre tento konflikt v Ázii.

Európanov sa však podľa všetkého Američania na názor nepýtali, keď sa rozhodli pre prebiehajúcu kampaň proti Iránu. To už významnejší bol postoj Benjamina Netanjahua. Ešte stále sme slabí, od Američanov príliš závislí, a preto irelevantní.

Maximum, čo môžu veľké európske štáty urobiť, je vyslať svoje vojenské lode, aby sprevádzali ropné tankery cez Hormuzský prieliv.

No predstavme si, že sa takýto svojvoľný americký vojenský zásah udeje v situácii, keď Európa bude od USA vo vojenskej a v bezpečnostnej oblasti oveľa emancipovanejšia, a preto aj medzinárodne asertívnejšia. Stav, ktorý by mohol byť realitou o niekoľko rokov.

Sme pripravení, že sa raz rezolútne postavíme proti americkým vojenským zásahom v okolí Európy, ktoré negatívne vplývajú na náš kontinent? Vieme si predstaviť, že by sme napríklad Američanom odmietli sprístupniť európske základne a vzdušný priestor – ako to skúša španielsky premiér Sánchez (aj keď v jeho prípade ide skôr o silácku pózu, určenú domácemu publiku)? A sú na takéto novonadobudnuté sebavedomie Európy do budúcnosti pripravení Američania, ktorí nás dnes do väčšej samostatnosti tlačia?

Čitatelia Postoja si možno spomenú na neslýchaný výrok amerického viceprezidenta, ktorý zaznel minulý rok v apríli. JD Vance sa sťažoval, že v roku 2003 Európania nevyhovorili Bushovej administratíve útok na Irak:

„Myslím, že mnohé európske krajiny mali pravdu, pokiaľ išlo o našu inváziu do Iraku. A úprimne povedané, keby Európania boli trochu nezávislejší a trochu ochotnejší postaviť sa na odpor, možno by sme celý svet zachránili pred strategickou katastrofou, akou bola Američanmi vedená invázia do Iraku.“

To nevymyslíšViceprezident USA vyčíta Európanom, že Amerike nevyhovorili inváziu do Iraku

Lukáš Krivošík

JD Vance, ktorý roky kritizoval americké zahraničné vojenské dobrodružstvá, dnes pri útokoch na Irán drží chrbát prezidentovi Trumpovi. Aj to poukazuje na jeho charakter.

Možno to prezidentovi v súkromí Oválnej pracovne vyhováral. V každom prípade nepresvedčil ho.

Kampaň proti Iránu sa ešte pre Američanov môže skončiť všelijako. Možné je všetko, od pádu teokratického režimu v Teheráne (čo vyzerá nepravdepodobne) až po ďalšiu strategickú blamáž Washingtonu (po Iraku a Afganistane). Preto je to dobrodružstvo.

Nech to však dopadne akokoľvek, predstava, že Európa sa raz celou svojou váhou postaví proti Spojeným štátom, keď avanturizmus Američanov ohrozí naše záujmy, je vzrušujúci kontrafaktuál.