NÁZOR: Peter Fogaš o sledovaní talkshow namiesto (predvianočnej) spovede

Vianočná spoveď je na Slovensku ešte vždy súčasťou prípravy na blížiace sa sviatky. Našťastie. Napriek tomu mnohým miesto spovednice postačí televízia a kňaza hravo nahradí Katarína Brychtová.

Nemecký profesor teológie Hans-Joachim Höhn vo svojom článku Od spovednice k talkshow? K inflácii intímneho (Communio 1/2007) poukazuje na zaujímavý spoločenský jav. Mnohé potreby, ktorých naplnenie bolo v minulosti spájané s náboženstvom, sú v súčasnosti uspokojované nenáboženskými inštanciami. Túto úlohu prebrali zvlášť médiá.

Rozhrešenie v priamom prenose

Ako hlavný príklad takejto „mediálnej religiozity“ profesor Höhn spomína „početné talkshow, ktoré nahradili spovednicu, pretože v nich môže byť verejne vyznaný hriech a bez veľkého pokánia dosiahnuté odpustenie“. V reláciách typu Pošta pre teba „stačí iba poslať list s prianím, pred pustenou kamerou zanariekať nad tým, že blízkeho rodinného príslušníka, s ktorým ste sa pred desiatimi rokmi pohádali nemôžete vypátrať, aby ste sa mohli zmieriť... Pri pokyne moderátora vystúpi práve onen príbuzný zo zákulisia, ľudia si padnú so slzami v očiach do náručia a každý spor je v okamžiku odpustený a zabudnutý“.

Autor poukazuje na podobnosť takýchto talkshow so sviatosťou zmierenia – sprostredkujú útechu, milosrdenstvo, odpustenie. Obsah je tiež rovnaký – „generačné konflikty, majetkové delikty, prekérne sexuálne techniky, závislosti a neresti“. Nachádza však aj rozdiely, spomedzi ktorých vyniká spôsob vyzradenia intímneho – už nie vo sfére diskrétnosti (ušné vyznanie hriechov kňazovi pod rúškom spovedného tajomstva), ale v televíznom štúdiu pred masovým publikom.

Všetko je prípustné

Človek prichádza pred kameru, kde svoje najintímnejšie zážitky či súkromné problémy verejne vysloví. Zaslúži si potlesk a majitelia televíznych staníc sú spokojní s výsledkami peoplemetrov. V tomto mediálnom svete sa všetko dá, „každé chovanie je prípustné, pokiaľ je odhalené verejnosti a pokiaľ je sprostredkovaný jeho dobrý úmysel spôsobom pre všetkých zrozumiteľným“. Neraz chýba náležité rozlišovanie: „...s fetišistami sa jedná s rovnakou vážnosťou a rešpektom ako s tými, ktorí veria na UFO či so zázračnými uzdravovateľmi“. Možno pridať mnohé aktuálne príklady – homosexuáli majú rovnaké právo na zázrak ako postihnuté dieťa, perverzné talentové vystúpenie vystrieda dlhodobým tréningom nadobudnutá neobyčajná zručnosť, čestného politika v rovnakom štúdiu vystrieda usvedčený podvodník či vulgárny opilec a podobne.

Taký som vs. taký nie si

Televízne relácie – ako novodobé spovednice – kulminujú v tomto bode. „Kto sa verejnosti vystaví a svoje súkromie vydá napospas, má podiel na kulte mediálneho náboženstva a spoluúčinkuje vo veľkom rituáli vzájomného porozumenia“, čím sa stáva príslušníkom „mediálne založeného spoločenstva; spoločenstva tých, ktorých každý berie takých, akí proste sú“ (citovaný A. Keppler). Toto je „najväčšia milosť“ – byť uznaný ako niekto, kto jednoducho je taký, aký je.

V tomto uznaní je najpodstatnejší rozdiel v porovnaní s katolíckou sviatosťou. Rezignáciu „som proste taký“ sviatosť zmierenia dementuje v akte odpustenia: „Nie, taký proste nie si! Bohom si chcený inak a môžeš byť iný.“ Kajúcnik je prijímaný, no neprijateľnosť jeho skutkov a viny naďalej ostáva.

Tolerancia bez rozlišovania?

Z textu nemeckého teológa môžeme pomenovať nasledujúce riziko mediálneho spovedania sa. Zverejnenie súkromného, ak je tolerované spoločnosťou (potleskom publika), u človeka spôsobuje rezignujúce sebauspokojenie. Taký som. A možnosť nápravy? Zmeny? Zlepšenia? Spoločnosť radikálne nepripúšťa chovanie jednotlivcov a skupín páchajúcich zločiny proti ľudskosti, ubližujúcich teroristickými útokmi, fyzickým a sexuálnym zneužívaním mladistvých, ozbrojenými lúpežami a vraždením, diskriminujúcich rôzne sociálne vrstvy a podobne. Podľa všeobecného konsenzu sú títo považovaní za zlých. Na druhej strane je ten, koho spoločnosť toleruje (alebo voči komu zaujíma irelevantný postoj), zaručene dobrý? Je osožné bez rozlišovania prezentovať akékoľvek formy zmýšľania a správania? Neodsudzujú sa títo pochybní mediálni aktéri k ustrnutiu - „taký proste som, ja sa už nezmením, nič sa nedá robiť“? Nepôsobí takéto všeobecné rozhrešenie na masové publikum ako schválenie negatívneho ideálu – „keď ten v telke je taký uletený, prečo nemôžem byť aj ja, prečo by som sa ja mal o čosi snažiť...“? Kam dospejeme, keď prestaneme nasledovať vyššie ideály a budeme sa prispôsobovať nižším?

V súčasnom vše-mediálnom prostredí má katolícka spoveď svoje nezastupiteľné miesto. Je výkričníkom, že spoločnosť nemá právo vedieť o jednotlivcovi všetko, a keď si toto právo nárokuje, škodí sama sebe. Je nádejou, že človek nie je len takým, akým sa javí, nemusí zostať takým. Môže byť lepším.

Peter Fogaš
Autor je kňazom Košickej arcidiecézy.

Ilustračmé foto: stv.sk, blog.adw.org.