K výročiu Jána Lajčiaka Od jeho uznávania k poctivému poznávaniu

Najprv bol zabudnutým géniom, o ktorého diele sa veľa nehovorilo, skôr sa pripomínal jeho dramatický životný príbeh a smutný koniec na evanjelickej fare vo Vyšnej Boci.

Ale už desiatky rokov je Ján Lajčiak pre svoje rozsiahle a erudované dielo čoraz viac uznávaný a vnímaný, najmä sociológmi. 

No zároveň pretrváva akási asymetria medzi uznávaním a poznávaním jeho diela.

A týka sa to predovšetkým jeho najslávnejšej práce Slovensko a kultúra.

Kniha Slovensko a kultúra vyšla až po autorovej smrti. Ján Lajčiak zomrel 28. október 1918, v deň, keď vzniklo Československo. Mal štyridsaťtri rokov.

Z jeho pozostalosti knihu do tlače pripravil Štefan Osuský a prvýkrát vyšla v roku 1920. Osuský chcel vydaním tohto diela poukázať na to – ako píše v predslove ku knihe –, „koho sme v Lajčiakovi stratili, koho sme v ňom mali“.

Prvé odozvy na Lajčiakovu knihu však boli marginálne a rozpačité. 

Pravdepodobne jedinú súdobú recenziu napísal Juraj Janoška, dlhoročný redaktor a vydavateľ Cirkevných listov.

V koncoročnom dvojčísle v roku 1921 napísal o Lajčiakovom diele: „Kniha táto vyšla pred rokom. Redakcia nášho časopisu mala od dvoch na to povolaných mužov sľub, že napíšu úvahu o nej, ale keďže sa tak až doteraz nestalo, aby ročník Cirkevných listov nezostal bez zmienky o vážnej knihe, v dvanástej hodine zaznamenávame čo-to o trudoch učeného muža...“

Vo svojom článku Janoška dielo systematickejšie neopisuje, neanalyzuje, iba hodnotí. Konštatuje, že „kniha je nespravodlivo, takmer predpojato prísna a príkra a robí dojem práce človeka rozpadnutého“.

Dvaja „povolaní muži“, ktorí podľa redaktora Janošku sľúbili napísať úvahu o Lajčiakovom diele, svoj sľub zrejme ani neskôr nesplnili. A ani Janoškova výzva na vhĺbenie sa do tejto knihy nenašla odozvu.

Pre úplnosť treba dodať, že o Lajčiakovej knihe vyšiel ešte jeden článok. A to v Českom slove 19. marca 1921. Meno autora nebolo uvedené, ale podstatné je, že šlo o pozitívny až obdivný ohlas, podľa ktorého Lajčiak „podáva obraz kulturního života Slovenska, poukazuje na všecky okolnosti, podmínky a faktory, které kulturním životem Slovenska jmenujeme“.

Kultúra verzus civilizácia

V ďalších rokoch až desaťročiach vo všeobecnosti na Slovensku pretrvávala prevaha uznávania bez poznávania.

Kde možno hľadať príčiny pretrvávania tohto uznávania bez poznávania?

Možno ich nájsť viac. Jedna z hlavných príčin bol samotný obsah, konceptualizácia diela. Lajčiakovo videnie vzťahu spoločnosti a kultúry ako vzťahu obsahu a formy a hlavne konkretizácia kultúry ako celku s identifikovanými súčasťami, to bola rovina, kde jeho generácia vzdelancov nebola na Slovensku ešte pripravená na diskusiu.

Lajčiak, naopak, túto prípravu absolvoval a podľa obsahu knihy možno predpokladať, že sa inšpiroval najmä z dvoch okruhov zdrojov – z diskusií sprevádzajúcich nemecko-francúzsky spor kultúra verzus civilizácia a z anglických dobových teórií kultúry.

Lajčiak v období vrcholiaceho nemecko-francúzskeho sporu „kultúra verzus civilizácia“ ešte študoval, robil si doktorát, a to tak na nemeckej univerzite v Lipsku, ako aj na francúzskej Sorbone v Paríži.

Vzhľadom na povahu a priebeh tohto sporu možno predpokladať, že Lajčiak tento spor nielen pasívne registroval, ale vnímal ho aj optikou všeobecnejšou. Lajčiakova výborná znalosť angličtiny a pobyt v akademickom prostredí mu umožnili, aby mal dobrý prehľad aj o anglických dobových teóriách kultúry. Jednu líniu predstavoval Mathew Arnold, autor klasickej humanistickej definície kultúry. A potom tu bola scientistická teória, ktorej predstaviteľ Edward Burnett Tylor je autorom slávnej definície kultúry používanej dodnes a s ktorou rezonuje aj Lajčiakovo dielo.

Lajčiak poznatky o kultúre nielen absorboval, ale aj originálne premostil a uspôsobil na špecifický národný kontext. 

Lajčiakov spis Slovensko a kultúra bol natoľko sofistikovaný, že na potenciálnu diskusiu s ním nebola na Slovensku v čase vydania knihy pripravená pôda.

Ukážka z prvého vydania Lajčiakovej knihy Slovensko a kultúra. Vyšla až po jeho smrti.

K recepcii Lajčiakovho diela prispeli v ďalších rokoch viaceré okolnosti, no najmä meniace sa pomery na Slovensku a aj zmnožovanie významu pojmu kultúra.

Lajčiakovo dielo vyšlo nielen po jeho smrti, ale aj po prvej svetovej vojne, keď postupne naberali na sile iné akcenty chápania kultúry a energia na diskusie o kultúre bola konfrontovaná s nárokmi na orientáciu v ďalších kontextoch či paradigmách.

Postupne v ďalších desaťročiach už mnohoznačnosť pojmu kultúra dospela do stavu akejsi babylonskej mäteže, až bolo jednoduchšie a účelovo výhodnejšie v nej spočinúť než vyvíjať snahu sa v nej orientovať.

Dnes sa kultúra asociuje najmä so zábavou, s biznisom a kreatívnym priemyslom. Ale pristupovať k Lajčiakovmu dielu s touto optikou je rizikové a stráca sa aj nádej na jeho serióznejšie poznanie.

Ďalšou a možno tou najpodstatnejšou príčinou rozpačitej recepcie Lajčiaka je jeho metodológia.

V prostredí, kde sa traduje praktizovanie diskusie v štýle buď – alebo, je jeho prístup brať na zreteľ jednu stranu, ale aj tú druhú len ťažko akceptovateľný. Lajčiakov prístup akcentoval dualitu. Lajčiakovi tento prístup vyčítali jeho súčasníci ako „rozčesnutosť“, či ako sme si mohli všimnúť v časti uvedenej Janoškovej recenzie, dokonca sa hovorilo o jeho „rozpadnutosti“. 

Metodologicky Lajčiak pracuje aj s metódou ideálnych typov a aj ju teoreticky reflektuje. Túto metódu ideálnych typov preslávil velikán sociológie Max Weber, nemecký súčasník Jána Lajčiaka.

Lajčiakova optika teda nie je celoplošná ani čierno-biela, ale naopak, je náležite členitá. 

Lajčiaka si tak nemožno stranícky prisvojiť bez zvyšku či zaradiť ho len na tú jednu jedinú „správnu stranu“.

Aj preto bolo v prijímaní jeho diela jednoduchšie z jednotlivých textov iba účelovo z kontextu vytrhávať príležitostné citácie ako urobiť jeho náročnejší rozbor.

Nenašiel ani nasledovníka, ani serióznu polemiku

Pri historických rekonštrukciách recepcie diela hrajú úlohu aj knižnice a archívy.

Nezriedka sa stretávame s názorom (v ostatných rokoch napríklad od českého historika Pavla Kosatíka), že problém Slovenska je aj nedostatok veľkých osobností.

Spomínam si zo svojich štúdií v Prahe na významného českého historika profesora Josefa Polišenského, ktorý bol priam alergický na študentov, osobitne slovenských študujúcich v Čechách, ktorí „lkali“ nad absenciou intelektuálnej minulosti Slovákov.

Obvykle potom smeroval „sokratovskými“ otázkami k nájdeniu absencie intelektuálnych kvalít v hlave „lkajúcich“, ale taktiež zdôrazňoval nedostatočné využívanie archívov a knižníc na Slovensku.

To je dôležitý postreh. V štúdii Ján Lajčiak – krok vpred, ktorú napísala poľská autorka A. Kobylińska, sa píše: „Zo zaznamenaných písomných ohlasov jedine dva sú naplno entuziastické a zachovávajú Lajčiakov obraz ako osobnosti vysoko nadpriemernej kvality.“

Jeden z tých dvoch ohlasov sme už v tomto texte zmienili, išlo o článok neznámeho autora z Českého denníka. A ten druhý je od Jána Goláňa.

Zaujímavé je už to, že toto zistenie prichádza od poľskej autorky, ale je pozoruhodné, že naozaj ide iba o dve položky. Sú to tie dve, ktoré som kedysi objavila v útrobách Štátnej knižnice v Prahe a v roku 1994 som o nich písala v štúdii Recepcia diela Jána Lajčiaka.

Nechce sa mi veriť, že by naozaj existovali len tieto dva pramene. Alebo že by mal pravdu profesor Polišenský, že Slováci mali veľké osobnosti aj dejiny, ale nevyužívajú poriadne archívy a knižnice... 

Ján Lajčiak a Vyšná BocaBola zapadnutá dedina jeho tragédiou?

Eva Čobejová

Konštatovanie asymetrie medzi uznávaním a poznávaním Lajčiakovho diela Slovensko a kultúra neprotirečí vôbec skutočnosti, že veľa ľudí má toto dielo vo svojej knižnici, veľmi často sa spomína v rôznych súvislostiach a zjavne či skryto pôsobilo na rôzne osobnosti Slovenska.

Dokonca je tu aj široká zhoda v tom, že Lajčiakovo dielo je v slovenskej produkcii nadčasové, aktuálne, výnimočné.

Ale skutočnosťou zostáva, že Lajčiak nenašiel ani nasledovníka, ale ani serióznu polemiku.

V doterajšej recepcii jeho diela prevažovalo informovanie, popularizovanie, uznávanie nad nadväzovaním.

Dielo Slovensko a kultúra sa nestalo integrálnou súčasťou kontinuitného reflektovania kultúry ani ako celku, ani jej jednotlivých súčastí, možno na pár výnimiek.

Sú medzi Lajčiakom a viacerými slovenskými autormi podobnosti, paralely, príbuznosti, zjavné či skryté vplyvy, ale reflektovaná niť nadväznosti doposiaľ, zdá sa, chýba.

Kedysi som Lajčiaka pomenovala metaforou osamelý bežec, solitér.

Osamelí bežci sú tí, ktorí vďaka svojmu naturelu a životnému údelu cítia právo aj povinnosť samostatného, hoci aj osamelého videnia sveta.

Je to videnie menej poznamenané spoločným hľadaním pravdy, skupinovou spolupatričnosťou či až konšpiratívnosťou. Napriek tomu a aj práve preto môžu byť tieto osamelé uhly pohľadu poistkou kompasu pre snaženie iných.

Predpokladom však je, že ich dielo má byť poznané.