František Aké boli jeho chyby?

Všetko dôležité už o ňom bolo napísané, povedané. Prvý latinskoamerický pápež. Prvý jezuita pápežom. Prvý pápež, ktorý prijal meno milovaného a všetkými obľúbeného svätca.

Zaujal svojou nepredstieranou skromnosťou, ktorou si zaslúžil obdiv takmer každého. Bol obľúbený a milovaný. Je správne a patričné, aby každý kresťan, nielen katolík, mu prial večnú slávu a spásu jeho nesmrteľnej duše. Aby mu každý želal nebo a raj.

Bolo by však neúctou voči nemu i úradu pápeža sa tváriť, že nikdy neurobil žiadnu chybu či možno v niektorých otázkach nemal postupovať inakšie. Pamätajme si, že v Katolíckej cirkvi sa pápežská neomylnosť vzťahuje len na otázky viery a mravov, nie na otázky napríklad politické, ekonomické, ekologické či diplomatické.

Pamätajme si, že v Katolíckej cirkvi sa pápežská neomylnosť vzťahuje len na otázky viery a mravov, nie na otázky politické, ekonomické, ekologické či diplomatické.

Pápež sv. Ján Pavol II. bol veľký pápež, jeden z najväčších v histórii pápežstva a rozhodne ten najväčší za môjho života. Ale podcenil mieru sexuálneho predátorstva u mnohých vysokopostavených predstaviteľov cirkvi v USA, Mexiku či Latinskej Amerike. Nedokázal si predstaviteľ, že až taká veľká miera zla je u cirkevných predstaviteľov možná.

Joseph Ratzinger bol ten najväčší katolícky teologický mozog za minimálne storočie. Bol to učenec, akademik a vedec. Nebol však zručný administrátor či správca a sám to aj uznal. Ako mysliteľ bol väčší než Karol Wojtyła, ako Benedikt XVI. nebol taký veľký pápež, ako bol Ján Pavol II.

František mal dobré, láskavé srdce, čo videl každý. Ale napriek tomu, ako som už naznačil, bolo by neúctou voči jemu osobne a úradu pápeža nezmieniť sa o tom, čo človek vo svojom svedomí vníma ako jeho chyby.

Častokrát jeho poznámky na okraj, len tak, medzi novinármi v lietadle, pôsobili dojmom, že sú neuvážené či nepremyslené; že hovorí rýchlejšie, než premýšľa. Keď vydal dokument Amoris laetitia v roku 2016 o možnosti žehnať aj „non-manželským“ párom, mnohé formulácie v dokumente boli a sú nejednoznačné a dvojzmyselné. 

Keď ho štyria kardináli formou oficiálnych otázok dubia (pochybnosti) požiadali o vyjasnenie a jednoznačné odpovede na tie svoje otázky, neodpovedal im priamo, ignoroval ich a tých kardinálov postupne marginalizoval.

V roku 2018 uzavrel dohodu s komunistickými vládcami Číny (asi v dlhodobej perspektíve najnebezpečnejším totalitným režimom v súčasnom svete), ktorú sprostredkoval štátny tajomník kardinál Parolin (jeden zo súčasných papabili) a v ktorej v podstate obetoval Rímu verných čínskych katolíkov tejto dohode a čínskemu režimu, ktorému tak dal kontrolu nad vymenúvaním nových biskupov v Číne.

Čínsky ateistický režim na to reagoval nie tak, že rozšíril priestor pre náboženskú slobodu v krajine, alebo, naopak, tak, že protináboženské represie a útlak od režimu nezávislých náboženských skupín – katolíckych, protestantských, kresťanských, ale aj iných duchovných hnutí – ešte zosilnil a sprísnil. 

Bola to chyba, ako na to upozorňoval Jozef kardinál Zen, emeritný biskup v Hongkongu. Pápež František evidentne nechápal mieru zla čínskeho komunistického režimu (či ju chápal kardinál Parolin a aj napriek tomu dohodu presadzoval, je otázka iná).

A v roku 2018 pápež František zmenil katechizmus a nechal doň napísať, že trest smrti je už „neprijateľný“, čím chcel povedať, že žiadny katolík už nemôže obhajovať, presadzovať či podporovať trest smrti.

Myslím si, že František prekročil svoje právomoci pápeža a to zdôvodnenie, ktoré uviedol, je veľmi slabé. Uviedol dva dôvody: dnes už máme lepšie pochopenie ľudskej dôstojnosti a na ochranu spoločnosti pred vrahmi už trest smrti nie je nutný.

Nemyslím si, že by sme mali trest smrti opäť zaviesť. V referende by som hlasoval proti. Ale trest smrti nie je vždy a všade neprijateľný. To cirkev učila vždy: trest smrti nie je zlý skutok sám osebe, ako sú vražda či umelý potrat. Je to niečo ako vojna: závisí od okolností, či tá vojna je nespravodlivá, agresívna, dobyvačná alebo, naopak, obranná, spravodlivá a je jediným posledným prostriedkom, ako uchrániť slobodnú, spravodlivú a civilizovanú spoločnosť. 

Rovnako tak aj trest smrti: zámerné popravy nevinných sú nespravodlivé, zločinecké a nie odlišné od vrážd; popravy zločincov (vraždy chladnokrvne plánujúcich vrahov, zradcov v čase vojny zodpovedných za smrť mnohých nevinných ľudí) po riadnom súdnom procese sú legitímne a prijateľné.

To bolo vždy učením cirkvi. A čo na to František? Máme vraj lepšie chápanie ľudskej dôstojnosti. Kto? Kto mal či má to lepšie chápanie ľudskej dôstojnosti? On, František? Lepšie chápanie ľudskej dôstojnosti, ako mali sv. Pavol, sv. Augustín, sv. Tomáš Akvinský alebo aj takí nekatolícki morálni filozofi ako Immanuel Kant? Oni všetci totiž považovali trest smrti za určitých okolností za prijateľný a spravodlivý. Mal František skutočne lepšie chápanie ľudskej dôstojnosti ako oni? Hmm...

A vraj už v súčasnosti nie je nutný na ochranu spoločnosti pred vrahmi. Ale kto má túto otázku posúdiť? To je predsa otázka pre štátnikov, politikov, zodpovedných za všeobecné dobro spoločnosti; nie je to otázka, ktorú má rozhodnúť klérus. Takže ak by bol trest smrti zlom vždy a všade, nikdy a nikde by nemal byť – to je pozícia, ktorú František netvrdil, pretože by išiel proti učeniu cirkvi. 

On tvrdil, že len teraz a odteraz (2018) už nemá byť, pretože nie je pre dobro spoločnosti potrebný alebo nutný. Ale ak je či bol prijateľný za určitých okolností, toto – či je vhodný alebo nie – majú zodpovednosť posúdiť svetskí činitelia, štátnici. Inými slovami, František nemal kompetenciu zakázať trest smrti pre všetkých katolíkov navždy. A ten zákaz navyše zdôvodnil veľmi slabo a nepresvedčivo.

Možno totiž je to naopak a možno prejavom nášho malého zmyslu pre spravodlivosť je naša neochota popraviť ľudí, ktorí si to zaslúžili; to, že to nerobíme, môže znamenať buď našu mravnú vyspelosť a citlivosť, alebo, naopak, otupenie nášho citu pre spravodlivosť, pretože pre do nebies volajúce zločiny požadujeme príliš mierne tresty. A namýšľame si, že sme morálne vyspelejší než naši predchodcovia. Možne sme len morálne otupenejší a flegmatickejší. (V tejto súvislosti mi prichádza na myseľ bonmot Gilberta K. Chestertona: „Hrozná predstava; ako málo politikov skončilo na šibenici.“)

Ale tieto moje výhrady a prejavy nesúhlasu nie sú sub specie aeternitatis podstatné. Podstatné je, že František bol dobrý človek s láskavým srdcom, ktorý usilovne pracoval na vinici Pána. Nech mu spravodlivý a milosrdný Pán dopraje život večný v nebi.