Ešte než sme zapli svoje diktafóny, prezident Andrej Kiska sa zaujímal, ako sa darí Postoju, spomenul staršie články, s ktorými polemizoval, a pýtal sa, kadiaľ vlastne vedie deliaca čiara slovenského konzervativizmu. Rozhovor sme začali hodnotením jeho prezidentského polčasu.

Pán prezident, pomaly sa blíži polovica vášho funkčného obdobia. Pred tými dva a pol rokmi ste kandidovali ako úplný politický outsider. Ak porovnáte svoju vtedajšiu predstavu, čo znamená byť prezidentom, s dnešnou realitou, čo sa z tej predstavy naplnilo a čo sa nenaplnilo vôbec?

Potešilo, že ľudia majú od prezidenta realistické očakávania. Trochu som sa obával, že si budú myslieť, že mám zázračný prútik, ktorým môžem všetko zmeniť. Pred voľbami mali mnohí ľudia pocit, že úrad prezidenta nepotrebujeme. Akoby bol zbytočný. Toto vnímanie som chcel zmeniť, vrátiť dôveru v prezidenta, ktorý má v spoločnosti svoju váhu, dokáže otvoriť v dôležitých otázkach celospoločenskú diskusiu.

Tak aj vlastne vnímam úlohu prezidenta. Som preto rád, že aj aktuálne prieskumy ukazujú vysokú dôveru ľudí v úrad prezidenta.

Z pohľadu stavu našej krajiny som naliehavo vnímal, aby sa školstvo a zdravotníctvo stali dôležitou témou. To sa podarilo. Určite nielen vďaka mne, ale do týchto tém som sa rázne púšťal s cieľom, aby sa stali prioritou, pretože v nich vážne zlyhávame.

Som rád, že vláda ich má postavené ako prioritu. Samozrejme, sú tu ďalšie problémy, ako korupcia aj súdnictvo. Tu využívam kompetencie prezidenta, aby som prispel k výraznej zmene.

Počas kampane ste hovorili najmä o sektorových témach ako zdravotníctvo, hovorili ste o vytváraní minitímov poradcov. Trochu sa nám zdá, že hoci sa tieto témy naozaj podarilo presadiť do diskusie, pri tlačení na konkrétnu podobu zmien vás až tak necítiť. Neopustil vás pôvodný elán?

Necítim to tak. Odkedy som nastúpil, stretávam sa s obrovským počtom špecialistov k rôznym témam. Niekedy sa až pousmejem, akou studnicou múdrosti by mal byť prezident, keďže musí riešiť všetko, zahraničnú politiku, regulované odvetvia, vysoké školy, infraštruktúru, poľnohospodárstvo, armádu.

Vlastne sa u prezidenta zbieha problematika všetkých ministerstiev. Preto sa musíme prierezovo venovať viacerým oblastiam, každú chvíľu sa stretávam so skutočne špičkovými odborníkmi. Pri mnohých týchto ľuďoch s ľútosťou cítim, že oni presne vedia, čo treba spraviť. Tie riešenia sú na stole, ale napriekt tomu sa nič nedeje.

Máte pocit bezmocnosti?

Je to taký pálivý pocit. Rumunský prezident, ktorý bol predtým primátorom, povedal, že ho niekedy až pália prsty po tej exekutíve. Tie riešenia vidím, no nie je v kompetencii prezidenta ich zabezpečiť...

Tým chcete naznačiť, že prezidentské kreslo vám začína byť pritesné, keďže vás už pália exekutívne prsty?

S týmto som predsa do toho išiel. Vedel som, čo budem môcť a čo nie. Dúfam, že sa mi moju úlohu darí napĺňať. Keby som chcel robiť exekutívu, zakladám politickú stranu a usiloval by som sa o premiérsky post.

Je možné, že v najbližších rokoch vstúpite do straníckej politiky?

Túto otázku dostávam často. Ako prezident za sebou ešte nemám ani polovicu svojho funkčného obdobia. A mojou hlavnou úlohou je v ďašom období nesklamať dôveru ľudí. Čo bude potom, neviem. Budem sa musieť v prvom rade rozhodnúť, či budem znova kandidovať za prezidenta.

Ale medzičasom sa môže zmeniť veľa vecí. Stará múdrosť hovorí, že ak chceš rozosmiať Boha, tak mu porozpraváj svoje plány.

Keď sme vás ešte v kampani počúvali, ako chcete prispieť k zmene zdravotníctva či školstva, tak nám mnohým napadalo: nepomýlil si Andrej Kiska úrad?

Pozrime sa napríklad na súčasného ministra zdravotníctva, kde bol vybraný schopný krízový manažér trochu aj vďaka mne...

 

... ako to myslíte – vďaka vám?

Vďaka tlaku, ktorý som aj ja vytváral v tejto téme. Ja som ho, samozrejme, nenavrhoval. Ale vďaka tomu, že sa ministrom stal schopný človek, ktorý chce zdravotníctvo zmeniť, až mám pocit, že som si tu splnil svoju úlohu.

Medzičasom sa môže zmeniť veľa vecí. Stará múdrosť hovorí, že ak chceš rozosmiať Boha, tak mu porozpraváj svoje plány. Zdieľať

Iste, je ešte krátko ministrom, ale vidím, že sa snaží. Keby som bol ministrom zdravotníctva, správal by som sa asi rovnako.

To isté môžete povedať aj o ministrovi školstva Plavčanovi?

Tam všetci čakáme na víziu, ktorú predloží. Potešilo ma, že si vzal za poradcov odborníkov z tretieho sektora Mrzeli ma polemiky, keď sa niektorým z týchto ľudí začalo nadávať za to, že idú pomáhať Ficovi. To je zlý prístup. Rezorty majú byť riadené tak, že sa minister obklopí tými najlepšími odborníkmi, vypracuje sa koncepcia, ktorá sa predloží odbornej a po schválení širokej verejnosti.

Z toho, čo hovoríte, vyplýva, že prezidentský úrad chápete ako taký nátlakový think-tank.

Úlohou prezidenta je otvárať témy a, samozrejme, v rámci svojich možností tlačiť na ich riešenie. Stále sa stretávam s ministrom zdravotníctva aj školstva, nedopustím, aby tieto témy zaspali.

Navonok máte profil skôr nekonfliktného prezidenta. Jedinou výnimkou je súdnictvo, v ktorom ste sa pustili do tvrdého personálneho konfliktu, keď ste odmietli vymenovať parlamentom zvolených ústavných sudcov. Tí kandidáti boli nedobrí, o tom niet sporu. Ak však vy ani parlament nezmeníte stanovisko, hrozí, že o tri roky budeme mať jediného ústavného sudcu. Ste ochotný zájsť takto ďaleko?

Niet hádam témy, ktorej by som sa venoval viac než Ústavnému súdu. Ústavný súd je predsa najdôležitejšou súdnou inštitúciou, ktorá dokáže zmeniť chod štátu. Je to absolútny vrchol, na ktorom by mali stáť najskúsenejší ľudia s vysokým morálnym kreditom. Ľudia, na ktorých by sme mali všetci hľadieť s úctou a rešpektom.

Parlament však v prvej várke zvolil napríklad notára, ktorý o Ústavnom súde nemal ani tušenie, alebo sudcov z okresných súdov, ktorí okrem toho, že mali blízko k jednej nemenovanej strane, už neprinášali nič viac. Keď som sa ich pýtal, prečo do toho išli, hovorili niečo v zmysle: viete, prišli za nami, požiadali nás, aby sme do toho išli, tak sme tu.

Ústavný súd je predsa najdôležitejšou súdnou inštitúciou, ktorá dokáže zmeniť chod štátu. Je to absolútny vrchol, na ktorom by mali stáť najskúsenejší ľudia s vysokým morálnym kreditom. Zdieľať

Ešte aj profesor Mamojka, ktorého si v niektorých smeroch veľmi vážim, mi povedal, že vôbec po funkcii ústavného sudcu netúži. Toto majú byť ústavní sudcovia, ktorí budú rozhodovať o chode nášho štátu? A či mám právo takýchto kandidátov odmietnuť? Ústavný súd urobil v kauze Čentéš výklad ústavy, v ktorom bolo napísané, že je prezidentovou povinnosťou posudzovať morálnu a odbornú spôsobilosť kandidáta na danú funkciu.

Je však paradoxné, že ste svoj konflikt s parlamentom postavili na tom verdikte Ústavného súdu, ktorý opozícia aj odborníci vnímali ako škandalózny a v rozpore s predchádzajúcou judikatúrou.

Plénum Ústavného súdu rozhodlo a toto rozhodnutie je záväzné. Navyše, ja som Ústavný súd predsa požiadal o nový výklad ústavy či z navolených kandidátov musím vybrať príslušný počet sudcov. Ak by mi povedal, že musím, no tak dobre, a keďže žiaden kandidát nespĺňa predpoklady, tak to rovno môžem vytiahnuť dvoch kandidátov z klobúka.

Plénum sa tým odmietlo zaoberať. Povedalo, že sa mám riadiť rozhodnutím senátu, ktorý mi v ústnom rozhodnutí povedal, že prezident musí odmietnutie lepšie zdôvodniť. Potom mi však poslal písomné zdôvodnenie, kde bolo napísané niečo celkom iné. Že je mojou povinnosťou vybrať požadovaný počet.

Predstavte si, že by sudca na súde v ústnom rozsudku povedal: ste nevinný. A potom by vám o mesiac doručil písomné rozhodnutie, že ste nevinný, ale zaplaťte milión eur. Veď to je absolútny guláš!

Aký ďalší postup teda zvolíte?

Keďže je v tom všetkom chaos, požiadal som národnú radu, poďte a spravme v tom poriadok. Dôležitým signálom bolo, že súčasná vládna koalícia sama pochopila, že takto postavené menovanie ústavných sudcov je problém a v programovom vyhlásení napísala, že pripraví novelu ústavy, kde sa jasne napíše, kto má byť ústavným sudcom a aká je úloha prezidenta pri ich menovaní.

Požiadal som parlament, nech mi dovolia kandidátov. Zatiaľ nemám odpoveď.

No keď sa nič nestane alebo keď dovolia porovnateľných, pôjdete celkom na hranu? Nie je lepší personálne zle obsadený než celkom paralyzovaný Ústavný súd?

Keď vládna koalícia sama napísala v programovom vyhlásení, že ide spraviť zmenu, tak verím, že rozumejú problému. Očakávam, že parlament mi ponúkne nových kandidátov. Bodka.

 

V tejto téme ste sa ocitli vo veľkom spore. No celkovo vám mnohí opozične ladení ľudia vyčítajú, že sa napriek silnému mandátu, ktorý ste získali vo voľbách, konfliktom s Ficovou vládou skôr vyhýbate.

Myslím, že som sa pomerne jasne vymedzil napríklad voči predošlému ministrovi zdravotníctva. Ak niekto v základných veciach zlyháva, ako prezident zaujmem jasné stanovisko.

Už niekoľko mesiacov tu máme obrovský škandál súvisiaci s ministrom vnútra Robertom Kaliňákom. Keď ste vystúpili v júni na pôde parlamentu...

... tak som sa vyjadril veľmi jasne.

Je pravda, že z vášho vyjadrenia nepriamo vyplývalo, že minister Kaliňák by mal odstúpiť, ale ani vaše vyjadrenie nevytvorilo dostatočný tlak, aby sa tak stalo. Odvtedy sa objavili ešte ďalšie závažné podozrenia, nemyslíte si, že už je čas, aby ste ministra vyzvali na odstúpenie priamo?

Naozaj počúvam výčitku, že som málo konfliktný a razantný. Ale vráťme sa k úlohe prezidenta. Ako prezident nechcem byť a ani nebudem žiadnym baranidlom opozície. Po voľbách som jasne povedal, že sa budem usilovať o vytvorenie korektnej a konštruktívnej spolupráce. Je mi jedno, či by bol premiérom pán Fico alebo pán Sulík, môj postoj k vláde bude vždy rovnaký.

Ako prezident nechcem byť a ani nebudem žiadnym baranidlom opozície. Zdieľať

Teraz to zažívame v parlamente – namiesto toho, aby sa hovorilo o problémoch tejto krajiny, navrhovali sa riešenia, tak počúvame len obvinenia o zlodejoch, klamároch, podvodníkoch. Politická kultúra v našej spoločnosti klesá na veľmi nízku úroveň, je to smutné. Úlohou prezidenta je vnášať do tejto atmosféry pokoj, slušnosť, rozvahu a, samozrejme, v prípade nevyhnutnosti aj jasný postoj.

Ak ste v prípade Ústavného súdu odmietli zvolených kandidátov, prečo v prípade ministra Kaliňáka váhate s priamou výzvou k demisii?

Pretože ústavní sudcovia podliehajú mojej priamej právomoci, prezident menuje ústavných sudcov, sám od seba však nemôžem odvolať ministrov vlády. Ak by to bolo súčasťou mojej právomoci, Čisláka by som odvolal hneď, ale nemohol som.

To je jasné, preto sa pýtame, či by ste si nemali Kaliňáka predvolať tak, ako Čisláka.

Ale ani Čisláka som predsa nevyzval na odchod. Povedal som len, že ak by som ho v rámci právomocí mohol odvolať, odvolám ho.

To isté by ste povedali teraz aj o Kaliňákovi?

Čo?

Že ak by ste mali právomoc, tak by ste ho odvolali z funkcie ministra vnútra?

Nehovorme „ak“, lebo takéto právomoci nemám.

V prípade pána Čisláka ste to „ak“ pred chvíľou povedali.

Ak sa diskutuje o tom, čo v prípade ministra Kaliňáka, tak moje politické posolstvo bolo jasné, môžem ho len zopakovať.

Pokladáte ho za osobnostne spôsobilého viesť ďalej rezort vnútra?

Môžeme sa točiť stále dokola, preto zopakujem: v štandardných demokraciách je vecou slušnosti, či daný minister odstúpi alebo nie.

Je od Kaliňáka neslušné, že ostáva vo funkcii ministra?

Myslím, že som sa vyjadril jasne, viac k tomu nemám čo povedať.

Kým mnohí ľudia z opozičného tábora vám vyčítajú, že ste k Ficovým vládam mierny, kritikov máte aj v konzervatívnom tábore, aj medzi tými, ktorí vás volili za prezidenta. Po tom, čo ste referendové otázky Aliancie za rodinu poslali na Ústavný súd a nespojili ste tak referendum o rodine s komunálnymi voľbami, vás organizátori obvinili, že ste porušili predvolebný sľub.

To nie je pravda a mrzí ma, že ľudia, ktorí tak často spomínajú hodnoty, tvrdia tieto veci.

Tvrdia, že ste im osobne sľúbili, že referendum spojíte s komunálnymi voľbami. Zavádzajú?

Je ústavnou povinnosťou prezidenta dať posúdiť otázky referenda Ústavnému súdu, ak sú o ich ústavnosti pochybnosti. Tie tu boli a ukázalo sa, že boli opodstatnené, jednu z otázok označil Ústavný súd za protiústavnú.

Hovorili ste im o týchto pochybnostiach aj na stretnutí krátko pred voľbami, kde mal padnúť onen prísľub?

Presne sformulované otázky som predsa videl až podstatne neskôr. A keď som ich videl, mal som pocit, že nie sú správne postavené. Napokon, moje pochybnosti sa ukázali ako oprávnené. Keby som sa na Ústavný súd neobrátil, k tým všetkým vášniam by sa nabalili ďalšie o tom, či referendum nebolo protiústavné, tak to by bol ešte väčší chaos.

Pred referendom som oznámil, že sa na referende zúčastním aj ako budem hlasovať. Za to som dostal obrovské množstvo kritiky z oboch táborov. Nahnevaní boli liberáli aj konzervatívci. Ale za svojím názorom si stojím a nehanbím sa zaň.

Vráťme sa k slovenskej politike. Spomínali ste, že v posledných mesiacoch sa politická kultúra zmenila k horšiemu. Čím to je?

Agresívnosť sa začína považovať za prejav dobrého politika a slušnosť za jeho slabú stránku. To je zlé. Ak sa politická klíma takto posúva, ak si politici zoberú za svoje, že budú úspešní a získajú obľúbenosť u ľudí len vtedy, ak dokážu súpera lepšie napadnúť, byť agresívnejší, byť neslušnejší, tak z parlamentu ostane klbko hašteriacich sa ľudí. Naša spoločnosť sa na nich pozerá, ukazujú nám vzorce, ako by sme sa mali správať k svojmu okoliu, k oponentom.

Ak povedzme nesúhlasím s vaším konzervatívnym názorom a namiesto diskusie o téme vás napadnem osobne, začnem na vás útočiť, tak sa celá diskusia zvrhne. Pritom si myslím, že naši občania chcú základnú slušnosť, veď my sme skôr pokojný, slušný národ. Preto cítim, že na politickej scéne je priestor pre harmóniu a porozumenie, len ho treba vyplniť.

Aj tu vás pália prsty?

V takom ponímaní, že by som šiel teraz sedieť do parlamentu, to určite nie. (Smiech.)

Prečo sa presadzuje opak, ak je tu taký dopyt po slušnej politike, ako hovoríte?

To je možno otázka skôr pre psychológov. Pri svojej kampani som si všimol, že hoci som bol neraz napadnutý veľmi tvrdo, podlo a agresívne, keď som na to odpovedal slušne, tak nakoniec to ľudia ocenili. Verím, že ľudia sledujú, kto sa ako správa, kto čo robí a pri ďalších parlamentných voľbách budú opäť o niečo múdrejší.

Tomu chcete veriť alebo si naozaj myslíte, že sa to stane?

Úprimne? Myslím si, že ak sa u nás či medzinárodne nestane niečo veľmi zlé, tak politici s normálnymi hodnotami budú mať šancu uspieť.

Zhrubnutie slovníka aj spôsobov nie je len slovenským fenoménom, niečo podobné sa deje v mnohých krajinách Západu, ešte možno najviac v USA. Ako si to vysvetľujete?

Zdá sa, že ide o kombináciu javov a hrozieb, ktoré na nás doliehajú, od bezpečnosti, terorizmu, migrácie, demografie, globálneho otepľovania. Napokon, mení sa celá geopolitika, z Číny sa rýchlo stala globálna veľmoc. A do tohto všetkého vstupujú s razanciou ďalšie fenomény, napríklad sociálne siete, úpadok mienkotvorných médií.

Na jednej strane máme pocit, že svet sa zmenšuje, na druhej strane sa cítime veľmi ohrození a máme z toho strach. Potom hľadáme vlastnú identitu, kto sme, kto nás ochráni. A odtiaľ je už len krok k extrémizmu a nacionalizmu.

V mnohých otázkach sa vraciame späť do minulosti a musíme si usporiadať veci, o ktorých sme si mysleli, že sme si ich v hlave usporiadali už pred dvadsiatimi rokmi. Úlohou vizionárov je postaviť sa, hovoriť a najmä vysvetľovať, čo sa deje, kam by mal svet ísť, prečo je dobré fungovať v nejakom spoločenstve.

Hľadáme vlastnú identitu, kto sme, kto nás ochráni. A odtiaľ je už len krok k extrémizmu a nacionalizmu. Zdieľať

To je teraz úloha nás všetkých, politikov, novinárov, cirkvi. Ľudia nemajú radi zmeny, najradšej by žili na gramofónovej platni, ako raz povedal Einstein. Ráno vstanem, idem do roboty, večer som s rodinou a tak dokola až do dôchodku. Ale tak to nejde, svet sa príliš rýchlo a príliš radikálne mení a ľudia z toho majú obavu.

Počas migračnej krízy, ktorá bola doposiaľ u nás nepoznaným fenoménom, došlo k ešte väčšiemu oddeleniu tých elít a ľudí, v spoločnosti sa tak ešte viac narušila vnútorná dôvera medzi lídrami a zvyškom. Ani kľúčoví lídri nerozumeli obavám ľudí a zároveň nedokázali reálne odhadnúť situáciu.

Migračná kríza je komplikovaný fenomén. Najprv povedzme to A. To základné, čo tvrdím a v čom sa odlišujem od mnohých hlasov z nášho regiónu, je, že náš svet musí byť postavený na hodnotách ako solidarita, pomoc, empatia, súcit.

To je naša morálna povinnosť, pomáhať. No nie na základe rasy alebo náboženstva. Teraz bolo výročie holokaustu. Tam bolo vidieť, aké zvrátenosti dokáže urobiť človek, ak sa na druhého pozerá podľa náboženstva či rasy – do plynu a preč s vami. Mám pocit, akoby sme sa v týchto základných ľudských hodnotách vracali niekde ďaleko do minulosti. Na tomto vždy budem trvať, aj keby moja popularita mala ísť na nulu. Ale je tu aj to B.

Teda?

Musíme si povedať, prečo tí ľudia vlastne utekajú, ako chránime naše hranice, prečo nerobíme hotspoty v tých krajinách, ako dokážeme rozlíšiť, kto je ekonomický migrant a kto uteká pred vojnou, ako dokážeme uplatniť bezpečnostné pravidlá.

Predstavte si, že by na Ukrajine bola naozaj veľká vojna a k nám by prišlo milión ľudí. A ostatné krajiny by si okolo nás postavili ploty a povedali by, že si to máme riešiť sami. Zdieľať

Napríklad kvóty sú absolútne nešťastné riešenie. Ale zároveň je tu nutnosť solidarity aj s našimi európskymi partnermi. Predstavte si, že by na Ukrajine bola naozaj veľká vojna a k nám by prišlo milión ľudí. A ostatné krajiny by si okolo nás postavili ploty a povedali by, že si to máme riešiť sami. Veď aj my by sme prosili o pomoc. Ale keď sa to deje inému v EÚ, tvárime sa, že sa nás to netýka. Vyvolávať strach ako nástroj zbierania politických bodov je veľmi nebezpečné.

Otázka je, kto pomáha vyvolávať strach. Či len tí politici s tou škaredou rétorikou, alebo aj tí, ktorí majú peknú rétoriku, napríklad ako Angela Merkelová, ale z obavy pred nepeknými obrázkami v kritickom momente odmietnu základnú úlohu štátu, ktorou je ochrana hraníc a kontrola prichádzajúcich...

... prepáčte, ale ja nesúhlasím s takouto interpretáciou. Ak by vtedy tých utečencov odmietla, tak nám na juhu vznikne nepredstaviteľná kríza. Tí ľudia už boli v Európe a chceli ísť do Nemecka.

Ale boli v Európe aj kvôli dovtedajšej pasívnej politike EÚ.

Ale teraz nemôžeme riešiť stovky súvisiacich vecí, čo boli predtým. Vtedy sa musela nejako rozhodnúť.

Lenže práve to, že sa zároveň nepovedalo to B, znamenalo to, že ľudia neboli ochotní prijať ani to A.

B je však súčasťou toho A. Teraz môžeme donekonečna rozoberať, čo kto kedy v minulosti pokazil. V daný moment Merkelová zabránila katastrofe, keď povedala, poďte, pomôžeme. Dnes už vidíme, že na vlakových staniciach v Nemecku nie sú ľudia s transparentami Vitajte a že sa mnohé sprievodné fenomény nezvládajú a musia sa hľadať nové riešenia, prísnejšie.

Dnes však ťažko ľuďom vyvrátite presvedčenie, prečo politici ako Orbán či Fico, ktorí to od začiatku hrali na populizmus, vlastne nemali pravdu.

Nie je pravda, že oni hovorili to A aj B. Od úplného začiatku používali len rétoriku strachu a odmietania. Dokonca sa pritom odvolávali na náš kresťanský základ, na Bibliu. Citovať Bibliu vám nebudem, vy ju určite poznáte lepšie. (Úsmev.)

Foto: Pavol Rábara

Články na Postoji sú prístupné zadarmo, no ich výroba niečo stála.
Bez našich podporovateľov by ste ich nemohli čítať.

Ak nás už podporujete, chceme vám poďakovať.
Ak ešte nie, chceme vás poprosiť, aby ste tak urobili.

Podporiť Postoj Čítať ďalej

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo