Deregulácia európskeho priemyslu Zbytočná byrokracia brzdí rozvoj a zaťažuje firmy, EÚ však potrebuje hlavne lacnejšiu elektrinu

Súčasné lámanie doterajšieho globálneho poriadku poukázalo na viaceré problémy Európy, ktorá sa v ostatných desaťročiach viac venovala rôznym komfortným agendám a zabúdala na to, že akákoľvek nadstavba musí stáť na pevných základoch, ktoré zabezpečujú základné fungovanie spoločnosti.

Udalosti ostatných týždňov nás vrátili k bazálnym potrebám spoločností a štátov.

Plán masívneho zbrojenia v objeme stoviek miliárd eur, ktorý v predchádzajúcich dňoch oznámila Ursula von der Leyen, je síce v prvom rade záležitosťou obrany, má však svoj výrazný presah aj do priemyslu a energetiky.

Takmer všetok armádny „hardvér“ je postavený na dvoch materiáloch – na oceli a na hliníku. Treba prirátať aj meď, dôležitú pre všetky elektronické elementy dôležité (aj) v armádnej technike, ale aj ďalšie kovy, napríklad titán a podobne.

Ich výroba pritom patrí k energeticky najnáročnejším priemyselným odvetviam.

Deregulačný balíček

Európska komisia síce v ostatných týždňoch chrlí návrhy na pomoc priemyslu, stále je to však v intenciách takzvanej dekarbonizácie.

Táto legislatívna podpora priemyslu, oznámená ako Green Industrial Deal, nijako nerieši zásadný problém, ktorý európske hospodárstvo má, a tým sú ceny energií. Tie sú v EÚ násobne vyššie ako u jej globálnych konkurentov, teda v USA a v Číne. Nehovoriac o Indii, ktorá je síce mimo hlavnej pozornosti, no o to systematickejšie buduje svoj priemysel a sťahuje k sebe výrobu mnohých tovarov, tak ako to svojho času robila Čína.

Posilniť priemysel sa Európska komisia snaží aj najnovším návrhom, ktorým chce takpovediac novelizovať pravidlá pre podniky, ktoré sa týkajú rôznych administratívnych a nahlasovacích povinností.

V skratke ich možno nazvať deregulačný balíček.

Vychádza z politického cieľa tohto funkčného obdobia eurokomisie znížiť administratívnu záťaž firiem o 25 percent, v prípade malých a stredných podnikov o 35 percent.

Týka sa smernice o vykazovaní informácií o udržateľnosti podnikov a taxonómie EÚ.

Zmena spočíva napríklad v tom, že povinnosť vykazovať informácie o udržateľnosti sa už nebude týkať približne 80 percent firiem, zamerať sa má len na tie najväčšie, ktoré majú viac ako 1 000 zamestnancov a obrat 450 miliónov eur. 

Podľa existujúcich právnych predpisov by sa pravidlá od roku 2026 vzťahovali na kótované spoločnosti s menej ako 50 zamestnancami a ročným obratom 8 miliónov eur. Posunúť sa má aj termín povinnosti až na rok 2028.

Spoločnosti, ktorým zostane informačná povinnosť, už navyše nebudú musieť skúmať celý svoj dodávateľský reťazec, len priameho obchodného partnera. To sa typicky týka dodávateľov z tretích krajín. Monitoring zahŕňa dodržiavanie environmentálnych štandardov platných v EÚ a dodržiavanie ľudských práv (napríklad vylúčenie nútenej či detskej práce).

Spoločnosti, ktorým zostane informačná povinnosť, už nebudú musieť skúmať celý svoj dodávateľský reťazec, len priameho obchodného partnera. To sa typicky týka dodávateľov z tretích krajín.

Frekvencia podávania správ sa predĺži z každoročnej povinnosti na raz za päť rokov a z legislatívy má vypadnúť aj povinnosť vypovedať zmluvu s takým dodávateľom, ktorý tieto štandardy nedodržiava.

Tým sa uvoľňuje (v rámci taxonómie) aj úverové financovanie niektorých projektov. Banky už nebudú mať povinnosť odmietnuť financovanie niektorých činností.

Malých a stredných podnikov sa zvlášť týkajú navrhované úpravy v takzvanom uhlíkovom cle. Ich dodávatelia v malých objemoch už nebudú musieť platiť tieto dovozné clá, teda predražovať produkty o rozdiel v cene uhlíka medzi EÚ a krajinou pôvodu. Zavedie sa súhrnné clo, teda dovážajúci európsky podnik zaplatí uhlíkové clo nad úroveň 50 ton oxidu uhličitého na jedného dovozcu.

Všetky tieto opatrenia by mali firmám priniesť priamu kumulatívnu úsporu 6,3 miliardy eur na ročnej báze a uvoľniť investičnú kapacitu súkromných a verejných zdrojov vo výške 50 miliárd eur. Ušetrené zdroje majú podľa eurokomisie smerovať do podpory dekarbonizácie.

Slovenské firmy si možno vydýchnu

Ak si to prenesieme do slovenských reálií, ak návrh prejde, mohol by teoreticky od týchto povinností oslobodiť absolútnu väčšinu slovenských firiem.

„Podľa návrhu by sa mal na európskej úrovni o 80 % zredukovať počet firiem, ktorých sa povinné vykazovanie týka. Keďže na Slovensku máme rádovo menšie firmy, úľava od povinného vykazovania sa dotkne ešte výrazne väčšieho percenta. Dá sa povedať, že ESG reportovanie zostane povinné len pre niekoľko málo firiem. Ide teda o naozaj absolútne zásadnú zmenu,“ vysvetľuje Filip Tichý, audítor a partner poradenskej spoločnosti Grant Thornton.

Keďže sme však aktuálne platné pravidlá ESG (environment, social, governance) už zapracovali do národnej legislatívy v minuloročných zmenách zákona o účtovníctve, slovenské firmy nateraz zostanú v legislatívnej neistote.

Navrhované zmeny by mohli výrazne pomôcť slovenským firmám. Len zlomok z nich totiž spĺňa veľkostné kritériá počtu zamestnancov a obratu.

Podľa platnej zákonnej povinnosti už boli nútené investovať do prípravy povinného reportingu a v týchto investíciách musia ďalej pokračovať.

Nie je však isté, kedy a či sa novela európskej legislatívy, ktorú aktuálne prináša návrh eurokomisie, stane právne záväznou na európskej úrovni. Najprv ju totiž musí schváliť Rada, teda zástupcovia členských štátov, následne Európsky parlament, ktorý súčasný návrh ešte môže „prekopať“ pozmeňujúcimi návrhmi. Na definitívnu platnosť bude potom ešte raz musieť návrh schváliť Rada.

Celá táto procedúra môže trvať aj v najlepšom prípade niekoľko mesiacov, a to aj v prípade, že Rada a europarlament vyhovejú žiadosti eurokomisie o jeho prednostné posúdenie.

Následne bude závisieť od slovenských politických reálií, v akej podobe sa zmeny dostanú do našej národnej legislatívy. A až potom začnú platiť aj pre slovenské firmy.

Dovtedy môžu u nás platiť prísnejšie pravidlá reportingu, pretože vo všeobecnosti platí, že členské štáty môžu ísť s regulačnými povinnosťami nad rámec európskej legislatívy, ktorá stanovuje akési povinné minimum.

Toto sprísňovanie európskych pravidiel má dokonca svoje vlastné označenie – goldplating – a z času na čas ho bruselské inštitúcie vyťahujú v obrane voči kritike, že sa EÚ snaží prísne regulovať každú oblasť života, hoci časť regulácie majú na svedomí zákonodarcovia na úrovni členských krajín.

Kritika deregulácie

S očakávane ostrou kritikou sa návrh stretol v environmentalistických kruhoch, no pridali sa aj odbory.

Na podobnej báze argumentujú, že samotná deregulácia nemôže priniesť vyššiu konkurencieschopnosť Európskej únie, keďže jadrom problému sú ceny energií v EÚ. Kritizujú najmä zníženie štandardov pre ochranu životného prostredia či riziko ohrozenia pracovných práv zamestnancov.

A hoci toto spektrum vidí riešenie vo väčších dotáciách pre obnoviteľné zdroje, čím myslí primárne solárne a veterné elektrárne, koreň problému (ceny energií) identifikujú správne.

Energetickí realisti zas poukazujú na to, že nie dotácie pre nestabilné zdroje, ale zníženie cien konvenčných zdrojov je kľúčom k úspechu.

Zásadný problém s európskymi cenami energií robia podľa nich primárne takzvané emisné povolenky. Teda cena za tonu emitovaného oxidu uhličitého.

Hlavnou architektkou environmentálnych regulácií, ktoré zväzujú európsky priemysel, je tá istá osoba, ktorá dnes ohlasuje masívnu dereguláciu a obriu podporu priemyslu – Ursula von der Leyen.

Práve tie sú v EÚ násobne vyššie ako obdobné nástroje v USA či v Číne (ktorá ešte len pilotne spúšťa čosi ako obchodovanie s emisnými povolenkami).

Ako vo svojej reportáži z hliníkových tovární na Rýne v Nemecku opisuje magazín Politico, je možné priemysel dekarbonizovať, dosiahnuť uhlíkovú neutralitu v roku 2050, je možné obmedziť spracovanie primárnej suroviny a využívať recyklát, ktorý je menej energeticky náročný.

Bez systémových zmien, ktoré pre priemysel zlacnia to základné, teda cenu elektriny, sú však takéto politiky len peknými slovami na papieri. 

Citujúc Marcela Tapperta, zástupcu vedúceho recyklačných a odlievacích operácií firmy Rheinwerk, v spomenutej reportáži: „Politiky, ktoré chránia len klímu a nezabezpečujú hospodárstvo budúcnosti, sú zbytočné. Čo by sa malo stať klimaticky neutrálnym, ak nezostane nič?“

A politicky by sme nemali zabúdať na to, že hlavnou architektkou environmentálnych regulačných rámcov, ktoré zväzujú európsky priemysel, je tá istá osoba, ktorá dnes ohlasuje masívnu dereguláciu a obriu podporu priemyslu – predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyen.