Hoci si pri vyslovení jeho mena prevažná väčšina ľudí celkom opodstatnene spomenie na najznámejšie dielo tohto skvelého poetu – Božskú komédiu, treba povedať, že Dante nebol „len“ oslnivým básnikom kresťanského stredoveku. Ako typický intelektuál tejto historickej epochy bol polyhistor, čo v jeho prípade znamená, že ho možno pokojne považovať aj za politológa, lingvistu, filozofa a teológa. Nie náhodou o ňom už jeden z jeho súčasníkov, latinsky píšuci bolonský literát Giovanni del Virgilio napísal, že „bol teológ, ktorému nebolo cudzie žiadne teologické učenie“ (Theologus Dantes nullius dogmatis expers).

Narodil sa 30. mája 1265 vo Florencii. Zomrel na maláriu v noci z 13. na 14. septembra 1321 vo vyhnanstve v Ravenne, kde je aj pochovaný v samostatnej hrobke bezprostredne pri františkánskom kostole sv. Františka z Assisi. Pôvodom bol florentský šľachtic. Ako chlapec sa v rokoch 1274-1275 zaľúbil do Beatrice, inšpirátorky jeho poézie, ktorá ho ovplyvnila na celý život. Keď roku 1290 Beatrice zomrela, Dante podľahol zúfalstvu a útechu nachádzal v teológii, filozofii a literatúre. Napokon z Beatrice spravil literárnu figúru, prostredníctvom ktorej vytvoril k reálnemu pozemskému svetu paralelný básnický posmrtný mystický svet.

Alighieriho hrobka pri františkánskom kostole v Ravenne. 

V jeho ranom diele Nový život (La Vita Nuova) je Beatrice ešte pozemská a vystupuje tu ako alegória filozofie. Až v Božskej komédii (pôvodne len Comedia, pívlastok „Božská“ pochádza od Giovanniho Boccaccia vo Vita di Dante) nachádza svoje naplnenie vo večnosti ako nadpozemský básnický ideál pôvabu, krásy, cnostného života – no predovšetkým ako alegória milosti a lásky. Politicky sa Dante pohyboval na strane tzv. bielych guelfov, t. j. obhajcov mestských slobôd talianskych signorií proti pápežovi Bonifácovi VIII. Istý čas bol jedným z hlavných politikov Florencie, člen rady 100 a neskôr dokonca jeden z tzv. priorov, ktorí sa v čele mestskej správy striedali v intervale dvoch mesiacov.

Nie je náhoda, že skvelé vzdelanie nadobudol v miestnom prostredí mendikantských škôl, spomedzi ktorých vynikalo dominikánske generálne štúdium pri kostole Santa Maria Novella (predchodca Florentskej univerzity založenej v roku 1349). V čase Danteho tu učil žiak sv. Tomáša Akvinského Remigio de Girolami a nie je vylúčené, že mladý poeta býval poslucháčom jeho sermones. Okrem dominikánskej recepcie aristotelizmu mali na Danteho vplyv aj myšlienky františkánov Jána Oliviho a Umbertina z Casale (Arbor vitae crucifixae Jesu Christi). V tomto prostredí si osvojil poznatky z filozofie, teológie, ale aj prínos antickej kultúry a arabského myslenia. Viaceré jeho postoje odzrkadľujú myšlienky tomistickej metafyziky a scholastického novoplatonizmu.

Pozitívnu odozvu jeho vzťahu k dominikánom možno vystopovať okrem iného v Raji Božskej komédie, kde svoju poklonu vzdal hneď niekoľkým významným osobnostiam tejto rehole (Albert Veľký, Tomáš Akvinský, sv. Dominik). Dokonca podľa Umberta Eca bol Dante ortodoxný tomista, čo sa v Božskej komédii prejavuje autorovou brilantnou schopnosťou teologicky rozlišovať medzi prirodzenou láskou (amore naturale) a duchovnou láskou (amore ďanimo). Zaujímavosťou jeho tomizmu je detail, pri ktorom zvieratá v Božskej komédii nie sú schopné reči (na rozdiel od pohanských gréckych bájok), lebo necítia tú potrebu. Dar slova bol totiž podľa Danteho prepožičaný Bohom len človeku.

Nadobudnutá erudícia a scholastická precíznosť mu umožnili spraviť z básnického diela nástroj vedy, spracovaný jazykom poézie v štýle dolce stil nuovo, pričom zdrojom jeho obrazotvornosti zostávala viera a fantázia. Dolce stil nuovo bola literárna inovácia vrcholného stredoveku, charakterizovaná mystickým duchovným básnickým jazykom, ktorý spiritualizoval a idealizoval lásku a jej podoby rôznymi formami sonetov a kancón ako epickú skladbu zaodetú do teologického šatu (romanzo teologico). Napríklad láska k Beatrice sa v Danteho ľudskom živote uskutočniť nemohla, a preto sa alegoricky realizuje až po jej smrti. Lakonicky povedané, Danteho Beatrice začína v Božskej komédii žiť, až keď fyzicky umiera.

Celkom pochopiteľne je Dante najteologickejší práve v Božskej komédii, ktorej dej sa symbolicky odohráva počas Veľkého týždňa. Začína sa na Zelený štvrtok a vrcholí Veľkonočnou nedeľou, a to ešte počas úplne prvého tzv. Jubilejného roka Anno Domini 1300. Básnické putovanie smerom k spáse, vykúpeniu a oslobodeniu v Kristovi sa tu stáva výstižnou umeleckou apoteózou Kristovho fundamentálneho prísľubu: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie“ (Jn 11,25). Dante je v diele štylizovaný do roly pútnika a jeho cesta je dynamická. Jeho putovanie je proces smerom od postupného úniku z pekelných múk cez očistcové utrpenie až po vytúženú nebeskú blaženosť. Dante, presne v súlade s kresťanskou tradíciou, zároveň zažíva počas cesty svoju vlastnú osobnú metanoiu. Je pútnik alegorizujúci ľudskú dušu a zároveň celé človečenstvo. Pritom sa mravne premieňa a jeho vedomie pozvoľna, od jedného spevu k druhému, prechádza od nevedomosti k najvyššiemu poznaniu v príťažlivej zhode s Akvinského tézou o perfectio intellectus (Summa Theologica I, 12, 8).

Nie je žiadne klišé, keď sa povie, že ľudia rozličných náboženských vyznaní a pôvodu sú pohnutí jeho Božskou komédiou – stredovekým eposom o hriechu a spáse (il poema sacro, ako to konštatoval sám Dante v Raji XXV,1). Vzhľadom na obsah a formu si celkom oprávnene práve toto poetické dielo za sedem storočí existencie vyslúžilo prívlastok „básnická Biblia“. Aj taký zarytý ateista ako Samuel Beckett si ju rád čítaval a dokonca ju mal pri smrteľnom lôžku, na ktorom v roku 1989 skonal v jednom Parížskom hospici. Celoživotnú záľubu v nej mal aj významný ľavicovo zmýšľajúci francúzsky medievalista Jacques Le Goff (otec bol antiklerikál a matka ľavicová matriková katolíčka). Danteho Očistec vznikol v čase, keď mal jeho koncept v cirkvi ešte stále silných a húževnatých oponentov. Možno práve ako historik o ňom Le Goff hovorieval, že je to tá najvznešenejšia predstava o očistci, akú kedy ľudský duch splodil, a všimol si v tejto súvislosti zaujímavú skutočnosť: je situovaný nie niekde hlboko pod zemou či mimo nej, ale leží v rovine zeme, pod hviezdnym nebom. Akoby sa odohrával už tu na zemi, v každodenných ťažkostiach našich pozemských životov (v Očistci napríklad panuje pozemské počasie).

Božská komédia ako príklad božskej poézie (essemplo di sublime poesia, Giovanni Battista Vico) môže byť s trochou odpútanosti chápaná aj ako akýsi „krásny katechizmus“ pre tých, ktorí žijú mimo cirkvi alebo jej hlavných prúdov. Je to dielo plné histórie, ľudských príbehov, proroctiev, ale aj varovaní a ponaučení. Je kresťanskou encyklopédiou alebo, ak chceme, kronikou dejín spásy, ktorú autor zasadil do toho časového horizontu, ktorého bol svedkom a ktorý poznal z histórie. Dante sa tak javí ako básnický prorok, bez toho že by o tom azda sám vedel, ktorý iných ľudí svojím perom privádza ku kresťanstvu.

Obraz Dante v exile. Autor Annibale Gatti.

Pre úplnosť treba ešte dodať, že ani takého veľkého človeka, akým Dante zaiste bol, neobchádzali rýdzo ľudské popudy (Indro Montanelli ho nazval „melancholický introvert“). Personálne obsadenie Pekla, Očistca i Neba zodpovedá jeho vlastnej predstave (hoci ovplyvnenej stredovekou obrazotvornosťou jeho súčasníkov) a nie je možné ho stotožňovať so všeobecným súdobým chápaním en bloc. Osobná zatrpknutosť voči rodákom sa prejavila predovšetkým v Pekle, ktoré je podľa Marca Santagata (v roku 2013 vydal vynikajúcu biografiu Danteho v kontexte jeho prínosu k modernej európskej literatúre: Dante. Il romanzo della sua vita) „najagresívnejší antiflorentský spis, aký bol kedy napísaný“.

Danteho teológia je básnicky metamorfovaná a svojím obsahom sa orientuje na osvedčené a kanonizované autority (okrem svätých, napr. Dionysius Areopagita, Boëthius, Peter Lombardský atď.). Zároveň ju možno smelo považovať za metafyzickú teológiu odetú v šate krásnej literatúry s dobovou reflexiou scholastických poznatkov o mieste človeka v Bohom stvorenom univerze. Preto sa niektoré autorove postoje (napríklad v súlade s dobou uprednostňuje Božiu spravodlivosť pred Božím milosrdenstvom) môžu dnešnému človeku javiť ako „nemoderné“. Napriek tomu všetkému zostal Dante básnikom (našťastie), ktorý múdrosť premieňal na poéziu. Ako hlboko veriaci človek bol zároveň „patriarchom modernej literatúry a revolučnou postavou vo vývoji európskej kultúry“ (Marco Santagata). Popredný svetový danteológ Ernesto Giacomo Parodi jedinečnosť jeho básnickej osobnosti vyjadril veľmi trefne, keď vyhlásil, že Dante je „formidabilmente uno“.

Punc legendárnej mýtickosti dodal Božskej komédii okrem prívlastku „Božská“ Giovanni Boccaccio vo Vita di Dante milým príbehom. Po smrti poetu zostal tento epos nedokončený. K úplnosti chýbalo posledných trinásť spevov Raja. Na dovŕšenie otcovského diela sa podujali Danteho synovia Jacopo a Piero. Boccaccio v tejto súvislosti opisuje sen, v ktorom prišiel k Jacopovi jeho otec, „odený v belostnom rúchu a s tvárou žiariacou nevídaným jasom“. Na Jacopovu otázku, či dielo dokončil, odpovedal, že áno. „Potom vzal syna za ruku, zaviedol ho do izby, v ktorej obyčajne spával, a dotknúc sa jedného miesta, riekol: Tu je to miesto, čo ste tak hľadali.“ A skutočne, na označenom mieste našiel Jacopo spolu s Danteho žiakom Pierom Giardinom malý výklenok, v ktorom boli chýbajúce spevy Božskej komédie. Touto sugestívnou príhodou prejavil iný veľký literát svoj osobný hold „nesmrteľnému básnikovi“, s ktorým duchovne kráčal po celý svoj život, ktorého tak vrelo obdivoval a ktorému za mnohé vďačil.

Na záver dajme slovo majstrovi Viliamovi Turčánymu, skvelému prekladateľovi Božskej komédie do slovenčiny, ktorý takto v roku 2007 pre Knižnú revue hovoril o tom, čím by mal Dante zaujať súčasného človeka: „Súhlasne so svojím mentorom a spoluprekladateľom (Jozef Felix) by som chcel poukázať na Danteho ako veľkého učiteľa umeleckého ordo, poriadku, a na to, že je veľkou mravnou osobnosťou svojej doby a európskej kultúry vôbec. Do exemplárov nového vydania Pekla vpisujem tým, o ktorých predpokladám, že by chceli mať v ňom aj niekoľko mojich vlastných riadkov, takéto dvojveršie: ,Šťastní, čo z božského diela aj prvý diel veľspevu majú: aby sme čítaním Danteho Pekla blížili sa k Raju.`“

Foto: Flickr.com, Wikimedia.