Kríza priemyslu v EÚ Európske aj slovenské oceliarstvo je životne ohrozené, treba zmeniť kurz

Alain Le Grix de la Salle, generálny riaditeľ francúzskej pobočky oceliarskej skupiny ArcelorMittal, minulý týždeň vyhlásil, že tretina oceliarskeho priemyslu v EÚ by mohla zaniknúť, ak Únia nepodnikne dostatočné kroky proti nekalej konkurencii pri dovoze ocele.

Toto varovanie predniesol vo výbore francúzskeho parlamentu, kde sa hovorilo o možnom zatvorení dvoch fabrík ArcelorMittalu vo Francúzsku. Tamojšie podmienky pre oceliarsky priemysel sa však nijako zásadne nelíšia od zvyšku Európskej únie. Naopak, v mnohých krajinách sú ešte horšie.

ArcelorMittal vyzval EÚ na vyššiu ochranu oceliarstva už v novembri, a to práve v súvislosti s oznámením o možnom zatvorení závodov, po ktorom by o prácu mohlo prísť minimálne 130 ľudí.

O stave oceliarstva v Európe svedčia mnohé trhové správy, ktoré väčšinou rýchlo zapadnú v konkurencii šťavnatých vnútro- a geopolitických hádok. Pre bežného čitateľa sú nudnou zmesou čísel a percent.

No informácie o tom, že dovoz valcovanej ocele do EÚ vlani od januára do novembra medziročne narástol o 5,4 percenta alebo že Turecko vlani zvýšilo svoju produkciu ocele o 9,4 percenta oproti 2023, sú signálmi, že v európskom oceliarstve niečo nefunguje.

Popri zvýšenom dovoze sa objavujú aj správy, že spotreba ocele v EÚ za minulý rok medziročne klesne o 1,8 percenta oproti očakávanému rastu spotreby o 1,4 percenta.

Podľa erudovaných analýz je súčasný pokles pokračovaním trendu, ktorý sa začal v druhom štvrťroku 2022 „v dôsledku vojny na Ukrajine, bezprecedentných cien energií a výrobných nákladov. Odvetvie zaznamenalo výrazný pokles dopytu a tento negatívny cyklus pokračoval aj v druhom štvrťroku 2024, a to najmä v dôsledku rastúcej globálnej ekonomickej neistoty, rastúcich úrokových sadzieb a všeobecnej priemyselnej slabosti“.

Zvýšený import a nižšia spotreba dohromady znamenajú jediné – že produkcia ocele v EÚ klesla, čo svedčí o hlbokej kríze, do ktorej sa tento sektor dostal.

Zvýšený import a nižšia spotreba dohromady znamenajú jediné – že produkcia ocele v Európskej únii klesla, čo svedčí o hlbokej kríze, do ktorej sa tento sektor dostal.

Azda jedinou svetlou výnimkou je Poľsko, ktoré za minulý rok hlási nárast produkcie ocele o viac ako 10 percent.

K celkovému obrazu treba pridať aj to, že ceny koksovateľného uhlia (ktoré je základnou surovinou výroby ocele) sú na svojich historických maximách, kde sa podľa predpokladov udržia najbližšie tri roky.

Napriek tomu, že oceliarne vo svete postupne prechádzajú na výrobu v oblúkových vysokých peciach, kde sa železná ruda taví pomocou elektriny, ceny koksovateľného uhlia stále udržiava vysoký dopyt čínskych oceliarní.

No ani prechod na oblúkové pece nebude zrejme pre oceliarne finančnou spásou.

To, na čo šéf francúzskej pobočky ArcelorMittalu upozorňuje, sú totiž práve vysoké ceny elektriny v EÚ, ktoré drvia konkurencieschopnosť európskej ocele.

Náklady na energiu v Európe patria medzi najvyššie na svete. Napríklad ceny plynu v EÚ sú 4- až 5-krát vyššie ako v USA a dopyt po oceli klesá ročne o 4 percentá.

Krízu v európskom oceliarskom sektore spôsobuje podľa neho viacero faktorov vrátane rozsiahleho dovozu lacnej ocele z krajín, ktoré ignorujú environmentálne normy, čo ničí konkurencieschopnosť výrobcov EÚ.

Aj z dôvodu vysokých cien elektriny ArcelorMittal pozastavil plány na dekarbonizáciu jednej zo svojich oceliarní v Dunkerque.

Zdroj: kurzy.cz

Cena elektriny sa dnes pohybuje v okolí hodnoty 100 eur za MWh, napríklad na konci roka 2020 bola blízko úrovne 40 eur za MWh, v rokoch predtým dokonca pod touto hranicou.

Združenie uhlia a ocele

Je fajn predstaviť si svet, v ktorom všetko vyriešite z pohodlia domova aplikáciou v smartfóne vytvorenou na konkrétnu vec. No bez ocele a „uhlia“, teda bez priemyslu a energetiky, z toho veľa nebude.

Nie náhodou sa ekonomická a politická spolupráca v (západnej) Európe po druhej svetovej vojne rodila na báze priemyslu a inštitucionálne najstarším predchodcom EÚ bolo Európske spoločenstvo uhlia a ocele.

Huty sú dnes tlačené do toho, aby obmedzovali používanie uhlia a koksu v mene znižovania emisií CO₂ a nahrádzali ho technológiou tavenia železa pomocou elektrického oblúka.

Problém je, že ceny elektriny sú v dôsledku veľmi prísnej environmentálnej legislatívy v rámci EÚ často až násobne vyššie ako v konkurenčných krajinách.

Európska únia, pôvodne spoločenstvo uhlia a ocele, uhlie „zakázala“ a oceľ už nie je schopná vyrábať na konkurenčnej úrovni.

Export ocele z Európy dnes ani nie je na programe. Teraz ide v EÚ o prežitie odvetvia ako takého.

Ak by išlo o zvyšok sveta, v tejto chvíli by nás to nemuselo trápiť. Export ocele z Európy dnes ani nie je na programe. Teraz ide v EÚ o prežitie odvetvia ako takého a najmä zabezpečenie potrieb toho, čo ešte z priemyslu v Európe zostalo.

Hoci tu máme uhlíkové clá, respektíve CBAM, čiže mechanizmus úpravy uhlíkových hraníc, ktorý má zaťažovať dovoz tovarov z krajín s menej prísnym alebo takmer žiadnym spoplatňovaním emisií skleníkových plynov, tento mechanizmus pri oceli zatiaľ zjavne nefunguje.

Nehovoriac o cene práce.

Samozrejme, nikto nechce, aby sa pracovné podmienky v európskych fabrikách znižovali na úroveň Turecka, Číny či Indie.

Odolnosť európskeho oceliarstva preto treba zabezpečiť inými opatreniami.

Tým prvým sú ceny energií. Bez nich nie sú továrne schopné fungovať. Ak majú byť oceliarne „dekarbonizované“ a fungovať na elektrinu, pri takýchto obrovských priemyselných objektoch a objemoch výroby musí ísť o stabilné dodávky elektrickej energie.

A tá sa nedá získať z takzvaných obnoviteľných zdrojov, ktorých nevýhodou je práve nestabilita a slabá predvídateľnosť výkonu. A tak jediným zdrojom, ktorý v tejto situácii máme k dispozícii, je jadro.

Preto sa aj na príklade oceliarstva ukazuje krátkozrakosť energetickej politiky niektorých krajín, ktoré prechovávajú voči jadrovej energii iracionálny odpor a stavajú práve na obnoviteľné zdroje, ako sú slnko a vietor.

Druhým riešením je dôsledná obrana proti dumpingu, keď napríklad Čína výrazne dotuje svojich producentov pri vývoze tovaru do Európy. A v nevyhnutnom prípade pristúpiť aj ku krajným riešeniam, ktorými sú vyrovnávacie dovozné clá.

V nevyhnutnom prípade treba pristúpiť aj ku krajným riešeniam, ktorými sú vyrovnávacie dovozné clá.

Okrem Číny či USA je veľkým konkurentom Európy v oceliarstve aj India, ktorá takisto ťaží z využívania lacného uhlia a lacnej pracovnej sily.

Miernym paradoxom je, že na klinickú smrť európskeho oceliarstva upozornil jeden zo šéfov konglomerátu ArcelorMittal.

Ide pritom o pôvodne indickú spoločnosť, ktorá vznikla v roku 2006, keď indická oceliareň Mittal Steel Company indického priemyselníka Lakšmího Mittala prevzala luxemburskú oceliareň Arcelor. Lakšmí Mittal je stále majoritným akcionárom, hlavné sídlo je však v Luxemburgu.

ArcelorMittal patrí medzi najväčších svetových producentov ocele a zároveň aj ťažby železnej rudy. Oceľ vyrába v pätnástich krajinách sveta vrátane susedného Česka a Poľska, svojho času mal záujem aj o Oravské ferozliatinové závody (vtedy so sídlom v Istebnom). V roku 2023 vyrobil viac ako 58 miliónov ton surovej ocele a vyťažil vyše 42 miliónov ton železnej rudy.

Nejde teda len o nejakú regionálnu európsku fabriku, ktorá má svoje problémy. Z globálneho hľadiska by totiž výrobu ocele v Európe dokázala oželieť a plniť dodávky zo svojich hút mimo EÚ.

Slovenské huty

Vyhlásenia šéfa francúzskej pobočky ArcelorMittalu tak nie sú len prázdnym strašením v snahe vymôcť si finančnú pomoc od francúzskej vlády. Stačí sa pozrieť na hospodársku kondíciu železiarní u nás.

Železiarne U. S. Steel Košice sú na slovenské pomery obrovský podnik, od ktorého závisia nielen jeho priami zamestnanci, ale doslova celé hospodárstvo druhého najväčšieho slovenského mesta a jeho okolia. Napríklad tým, že jeho zamestnanci míňajú svoje zárobky predovšetkým v Košiciach a okolí, čím držia nad vodou celú sieť obchodov a služieb.

U. S. Steel takisto plánoval prejsť na výrobu ocele pomocou elektriny. Vláda mu na tento účel schválila dotáciu z plánu obnovy vo výške 300 miliónov eur, zatiaľ sa však reálna investícia nechystá. A to aj preto, že oceliareň je v štádiu zmeny majiteľa, keď sa o celú skupinu U. S. Steel uchádza japonský Nippon Steel a v čase zmeny sa všetky väčšie štrukturálne investície odkladajú.

Ďalšou dôležitou oceliarňou sú Železiarne Podbrezová, ktoré ak by sa dostali do závažných problémov, majú potenciál urobiť z Horehronia hladovú dolinu doslova zo dňa na deň.

Do tohto segmentu patria aj Oravské ferozliatinové závody a malá Slovenská oceliareň Maxa Aichera s prevádzkou v Strážskom.

Ich situáciu najlepšie ilustrujú údaje dostupné na portáli Finstat o tržbách a ziskoch:

Zdroj: finstat.sk

Zdroj: finstat.sk

Zdroj: finstat.sk

Zdroj: finstat.sk

A aj to, že ceny energií sú pre tento segment kľúčové, platí nielen vo Francúzsku, ale aj na Slovensku. Príkladom sú Oravské ferozliatinové závody, ktoré práve pre vysoké ceny elektriny u nás v lete 2023 presunuli časť výroby do Uzbekistanu, výrobu doma osekali a počet zamestnancov znížili na štvrtinu.

Na výrobu ferozliatin používali práve oblúkovú pec, ktorú rozobrali a odviezli do strednej Ázie. V čase presunu stála elektrina na spotovom trhu medzi 110 a 115 eurami za MWh, v Uzbekistane v prepočte okolo 37 eur.

A to ide o slovenskú rodinnú firmu, preto nemožno očakávať, že sa nadnárodné spoločnosti budú správať inak, ak im ide o zachovanie výroby.

Otázkou tak zrejme nebude, či prežijú spoločnosti, ktoré dnes ešte v Európe oceľ vyrábajú, ale koľko tu zostane hút, ktoré reálne tavia železo, zásobujú ďalší priemysel a dávajú prácu tisíckam ľudí.

Ak sa podmienky pre priemysel v Európskej únii rýchlo nezmenia a naplní sa predpoklad vedenia ArcelorMittalu, bude to ďalšou ranou pre globálnu konkurencieschopnosť Európy.