Návrat Donalda Trumpa Sedem krokov, ktoré americký prezident podnikol vo svojom prvom týždni

Od návratu Donalda Trumpa do úradu prezidenta Spojených štátov uplynul týždeň. Počas tohto krátkeho obdobia už podnikol niekoľko ráznych krokov, ktoré majú ukázať, že v Bielom dome vanie iný vietor.

Aj keď niektoré sľuby ako koniec vojny na Ukrajine či drastické zvýšenie ciel, ktoré chcel Trump zaviesť už prvý deň v úrade, nový prezident doposiaľ nedosiahol – v prvom prípade z dôvodu, že koniec vojny závisí od faktorov, ktoré nemá pod kontrolou, v tom druhom preto, lebo clá sú skôr vyjednávacou stratégiou než konkrétnym plánom. 

Trumpova administratíva však rýchlo ukázala, aké budú jej priority.

Donald Trump podpísal rekordný počet takzvaných executive orders, nariadení, ktoré mu umožňujú obísť bežný legislatívny proces. Po nich siaha každý americký prezident, ale Trump sa ich tentoraz chopil tempom, ktoré vyráža dych.

Amnestia odsúdených

Jedným z prvých a asi najkontroverznejších krokov nového prezidenta bolo rozhodnutie omilostiť všetkých účastníkov neúspešného prevratu zo 6. januára 2021, keď sa časť jeho prívržencov pokúsila zabrániť vyhláseniu volebných výsledkov kongresom v presvedčení, že demokrati „ukradli“ voľby.

Za rôzne trestné činy spojené s vlámaním do budovy kongresu bolo odvtedy stíhaných alebo odsúdených takmer 1 600 ľudí, ktorých Trump teraz plošne omilostil.

Trump dal pritom milosť aj tým odsúdeným, ktorí sa 6. januára dopustili násilných trestných činov napríklad na policajtoch.

Prezident Donald Trump. Foto: TASR/AP

Tento krok je škandalózny a nepochybne by si vyslúžil väčšie odsúdenie, keby len pár dní predtým Joe Biden nebol vydal amnestie pre celý zástup sebe blízkych osôb, nielen svojho syna Huntera.

Biden argumentuje, že jeho amnestovaní sú nevinní, ale majú dôvod obávať sa politicky motivovaného prenasledovania. Táto argumentácia sa môže zdať v prípade Huntera, ktorý stál v centre politického škandálu, ľudsky pochopiteľná, no z pohľadu právneho štátu je nanajvýš problematická.

Bidenove amnestie však siahajú omnoho ďalej. Okrem ďalších piatich príbuzných amnestoval v posledných minútach v úrade napríklad aj náčelníka generálneho štábu Milleyho alebo hlavného zodpovedného za Bidenovu pandemickú politiku Anthonyho Fauciho.

Fauci bol kontroverzný nielen pre svoje pandemické opatrenia, ale aj preto, že ním riadený inštitút ešte pred pandémiou spolufinancoval výskum v Číne, ktorý vykonávalo aj laboratórium v meste Wu-chan a ktoré je podľa súčasných teórií najpravdepodobnejším miestom pôvodu uniknutého koronavírusu.

Plošnou beztrestnosťou však iba utvrdzuje dojem mnohých trumpistov, že Bidenovi ľudia toho majú na rováši rovnako veľa, ak nie viac ako Donald Trump.

Bidena preto ostro kritizoval aj demokratom naklonený komentátor New York Times Ezra Klein.

Druhé nie Parížu

Ďalším významným krokom nového prezidenta je odstúpenie od Parížskej klimatickej dohody, ktorá USA zaväzovala k výraznému zníženiu emisií.

Tento krok by nemal nikoho prekvapiť. Trump od tejto dohody odstúpil už na začiatku svojho prvého obdobia v úrade, aj keď odstúpenie vstúpilo do platnosti až pomerne neskoro, a Biden sa k nej po výmene v Bielom dome vrátil.

Oproti roku 2017 však tentoraz môžu Spojené štáty od dohody odstúpiť rýchlejšie než prvýkrát – už 12 mesiacov od oznámenia. Ak aj budúce prezidentské voľby znovu vyhrá kandidát demokratov, vplyv Trumpovho rozhodnutia bude dovtedy omnoho výraznejší a trvácnejší než naposledy.

Navyše sa odvtedy výrazne zmenila medzinárodná situácia. Vzhľadom na horší stav európskej ekonomiky je nateraz menej isté, že Európania sa jej budú držať zubami-nechtami, a ani Rusko sa už nezaujíma do rovnakej miery o svoje medzinárodné renomé. V tejto situácii vôbec nie je isté, či Parížska dohoda odchod USA momentálne prežije.

Drill, baby, drill

Trumpovo odstúpenie od Parížskej klimatickej dohody aspoň sčasti motivuje jeho úmysel naplno rozvinúť ťažbu ropy a plynu v Spojených štátoch.

Už vo svojom inauguračnom prejave Trump vyhlásil, že Amerika bude „vŕtať, bejby, vŕtať“.

Z pohľadu boja proti klimatickej zmene tento krok, samozrejme, nie je veľmi pozitívny, ale pre Európu by mohol mať aj blahodarný účinok. Viac skvapalneného plynu a ropy na trhu totiž bude znamenať, že ďalej poklesne cena energií, a to nielen v USA, ale aj na našej strane Atlantiku.

Trump chce týmto spôsobom znížiť americkú infláciu, keďže by vďaka nižším cenám energií plošne klesli náklady v takmer všetkých odvetviach ekonomiky. Navyše je otvorený väčšiemu vývozu ropy a skvapalneného plynu, čomu Biden dlho stál v ceste.

To by jednak pomohlo Európanom, ktorí od začiatku vojny na Ukrajine výrazne znížili nákup fosílnych palív v Rusku, a znížilo by tak aj americký deficit v zahraničnom obchode, ktorý Trumpa dlhodobo trápi a vedie ho ku krokom, ktoré sú veľmi škodlivé nielen pre USA, ale aj pre Európu, ako napríklad zavádzaniu nových ciel.

Ak však vďaka vývozu fosílnych palív americký obchodný deficit poklesne, možno dúfať, že od zavedenia nových ciel aspoň na európske výrobky upustí.

Navyše si Trump zjavne začína uvedomovať, že v súčasnosti najväčšou hrádzou pre jeho plán ukončiť vojnu na Ukrajine nie je Kyjev, pre ktorý sa stav na fronte nevyvíja dvakrát pozitívne, ale Moskva, ktorá verí vo svoje víťazstvo. Pokles cien ropy a plynu by tak mohol pomôcť vytvoriť tlak, ktorý privedie Kremeľ k rokovaciemu stolu.

V tomto prípade Trump zjavne verí aj v pomoc Saudskej Arábie, s ktorou má dobré vzťahy a ktorá by relatívne ľahko dokázala zvýšiť svoju výrobu a potlačiť tak ceny nadol.

Zastavenie zahraničnej pomoci

Asi najdrakonickejším krokom novej administratívy je okamžité zastavenie humanitárnej a rozvojovej pomoci pre takmer všetky štáty, výnimkou sú len Izrael a Egypt.

Cieľom má byť nielen znížiť v duchu „America First“ náklady pre americký rozpočet, ale aj prešetriť, či sú programy v súlade s politickými cieľmi Donalda Trumpa.

Sčasti je Trumpov prístup pochopiteľný – časť americkej pomoci tiekla do projektov mimovládok, ktoré boli omnoho bližšie predstavám demokratov než republikánov. Napríklad vo vyše štyridsiatich krajinách USA spolufinancovali programy na zníženie pôrodnosti, a to aj takzvanú „post-abortion care“.

Väčším problémom je, že zastavenie pomoci sa dotkne aj nepolitických organizácií, ktoré v mnohých oblastiach robia veľa dobrého, napríklad v školstve, infraštruktúre či zdravotníctve. USA sú na tomto poli prakticky nenahraditeľné, na rozvojovú pomoc v roku 2023 vynaložili 72 miliárd dolárov.

Foto: TASR

Niekedy, ako v prípade Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), je kritika namieste. Organizácii sa podarilo niekoľko fenomenálnych prešľapov – v prvom rade prehnaná ohľaduplnosť voči Číne, ktorá viedla k tomu, že opatrenia proti koronavírusu boli prijaté príliš neskoro, keď sa vírus rozšíril do celého sveta.

Je úplne nepochopiteľné, ako po takomto prešľape mohol zostať v úrade šéf WHO, etiópsky komunista Tedros Adhanom Ghebreyesus.

Ale čo je ešte bizarnejšie, hoci Čína do čela organizácie presadila svojho nominanta, ktorý mal už v čase svojej nominácie pochybný záznam, Čína nepatrí ani len k piatim najväčším donorom organizácie a viac než Peking neprispieva len Washington, Berlín a Londýn, ale aj niektoré súkromné nadácie.

Ak si Peking chce takýmto spôsobom udržiavať mimoriadne neblahý vplyv v medzinárodných organizáciách, prinajmenšom možno očakávať, aby si ich aspoň sám financoval.

Ešte lepšie by, samozrejme, bolo, keby sa WHO podarilo očistiť. V rozvojových krajinách je WHO často dôležitou oporou takmer neexistujúcich zdravotníckych systémov, ktorú v dohľadnom čase nikto nebude vedieť nahradiť.

Koniec DEI

S návratom Trumpa definitívne odzvonilo aj programom takzvaného DEI, teda „diverzity, rovnosti a inklúzie“, ktoré mali za úlohu v USA vyvážiť nevýhody spôsobené údajnou „systematickou diskrimináciou“ rasových a sexuálnych menšín.

Aj keď krik zo strany demokratov je veľký, Trump koná v súlade s vôľou väčšiny Američanov, ktorí DEI považujú za progresívnu reinkarnáciu rasizmu a majú pocit, že systém najviac pomáha menej schopným uchádzačom z radov „utláčanej“ demografickej skupiny na úkor schopnejších kandidátov.

Napríklad prieskum v januári 2024 ukázal, že dve tretiny Američanov odmietajú program „affirmative action“ na univerzitách, ktorý dlho ponúkal zjednodušený prístup pre čiernych študentov. Program, ktorý pre jeho faktickú diskrimináciu Aziatov (ktorí v štandardizovaných testoch majú výrazne nadpriemerné výsledky) v historickom rozhodnutí zrušil Najvyšší súd, odmieta aj väčšina etnických menšín ako Hispánci a Aziati. Dokonca aj medzi Afroameričanmi veľmi mierne prevažujú odporcovia.

Časť afroamerických kritikov „pozitívnej diskriminácie“, ako napríklad ekonóm Thomas Sowell, navyše poukazuje na skutočnosť, že početné programy DEI neznížili nerovnosť medzi demografickými skupinami, a považuje ich, naopak, za kontraproduktívne.

Sčasti Trump pristupuje aj ku krokom, ktoré majú veľký symbolický význam, hoci ich praktický dosah je sporný. Nový prezident tak napríklad zrušil protidiskriminačné nariadenie z dielne prezidenta Lyndona B. Johnsona z roku 1965, ktoré podľa Trumpa zaviedlo pozitívnu diskrimináciu, a hlása návrat meritokracie.

Republikánsky argument o návrate meritokracie by však znel presvedčivejšie, keby v Trumpovom kabinete nebolo hneď niekoľko postáv, ktorých hlavnou kvalifikáciou je ich vystupovanie v šoubiznise.

Pod vedením postáv, ako je nový minister obrany Pete Hegseth – človek, ktorý je známy najmä svojím alkoholizmom, nezodpovedným spravovaním zverených financií a početnými nemanželskými aférami –, sa tak aj principiálne správna kritika DEI môže rýchlo zvrtnúť na tragikomický boj s veternými mlynmi, ako ho na Slovensku poznáme v prípade ministerky Šimkovičovej.

Občianstvo

Jednou z najväčších zmien je aj Trumpovo nariadenie, podľa ktorého deti cudzincov narodené v USA nemajú automaticky získať americké občianstvo.

Takéto kategorické nariadenie je však v rozpore so 14. dodatkom k americkej ústave a už sa proti nemu postavil aj federálny sudca John Coughenour, ktorý ho nazval „očividným porušením ústavy“. Coughenour nie je pritom podozrivý z toho, že by razil aktivistickú interpretáciu v prospech demokratov, za federálneho sudcu ho vymenoval ešte prezident Ronald Reagan.

Na druhej strane potreba reformy podmienok amerického občianstva len tak nezmizne. Trumpov krok môže byť podľa pozorovateľov len prvým testovacím balónikom na väčšiu reformu americkej úpravy štátneho občianstva. Po reakcii súdov to nakoniec vyrieši nový zákon, ktorý nájde nejaký kompromis pre legálnych prisťahovalcov.

Rovnako ako v prípade americkej debaty o zbraniach či potratoch, aj v prípade občianstva platí, že ak chce ktokoľvek dosiahnuť zmenu zákona či ústavy, mal by ísť cestou normálneho legislatívneho procesu a prípadne ústavu zmeniť a nie si vymýšľať prekrútené interpretácie, ktoré zdanlivo vyhovujú jeho požiadavkám.

Výkonné nariadenia, ktoré podpísal Trump v prvých dňoch jeho úradovania. Foto: TASR/AP

USA mali doposiaľ jeden z celosvetovo najliberálnejších zákonov o občianstve, ktorý americké občianstvo ponúka komukoľvek, kto sa narodí na území Spojených štátov, a to vrátane detí nelegálnych prisťahovalcov alebo detí ľudí, ktorí sú v krajine len krátkodobo.

Na porovnanie, Slovensko napríklad deťom prisťahovalcov slovenské občianstvo ponúka len v prípade, ak by zostali bez inej štátnej príslušnosti. V Nemecku občianstvo získajú len deti prisťahovalcov, ktorí v krajine žijú legálne dlhšie než päť rokov, čo je nedávna liberalizácia pôvodnej úpravy z roku 2000 (kde to bolo stanovené na osem rokov).

V niektorých krajinách (napríklad v Indii či Rusku) preto existuje rozvinutá „pôrodná turistika“, pri ktorej tehotné ženy navštívia USA oficiálne pod zásterkou turizmu či iných dôvodov a odrodia svojich potomkov tam, aby ich deti získali americké občianstvo.

To je v dnešnej ére rozšírených a lacných leteniek, samozrejme, omnoho ľahšie než na konci 18. storočia. A tak aj migrácii inak pozitívne naklonení Američania majú často dojem, že takýto spôsob získania občianstva je nehoráznym zneužívaním systému.

Kuba znovu na zozname teroristov

Tvrdšiu líniu bude nová administrácia zjavne raziť aj v Latinskej Amerike. Prvým signálom je opätovné vyhlásenie Kuby za „štátneho sponzora terorizmu“. Na zozname štátnych sponzorov terorizmu sa ostrovný štát nachádzal od roku 1982 do roku 2015 a znovu od roku 2021 do roku 2025.

Kubu pritom len minulý týždeň zo zoznamu vyškrtol Joe Biden. Pozadím bola dohoda sprostredkovaná Vatikánom, vďaka ktorej Kuba výmenou prepustila vyše 500 politických väzňov.

Krajina si od toho sľubovala menej ekonomických sankcií, čo by jej mohlo pomôcť pri riešení dlhodobej ekonomickej krízy.

Vedenie krajiny ako sponzora terorizmu prvýkrát zrušili USA v roku 2015 počas americko-kubánskeho odmäku za čias Baracka Obamu. Pod Trumpovým vedením USA zvrátili kurz v januári 2021, tesne pred nástupom Bidena do úradu.

Tento krok bol aj zo zahraničia kritizovaný, pretože na rozdiel od časov studenej vojny dnes Kuba nepodporuje ozbrojené skupiny v zahraničí. Vtedajší americký minister zahraničných vecí Mike Pompeo pritvrdenie voči Kube odôvodňoval kubánskou podporou socialistickej diktatúry vo Venezuele.

Odvtedy sa očakávalo, že Joe Biden podobne ako Barack Obama s Kubou vyrokuje novú dohodu a označenie za sponzora terorizmu zruší, nakoniec k nej však došlo až počas jeho posledných dní v úrade.

Od tohto kroku sa teraz Trump a jeho minister zahraničných vecí Marco Rubio, ktorý je sám kubánskeho pôvodu, dôrazne dištancujú. Rubio už dlho hlása stratégiu maximálneho nátlaku na socialistický režim.

Či to kubánskej opozícii skutočne pomôže, je však pochybné – najviac na zmenu kurzu môžu doplatiť čerstvo prepustení väzni, ktorým sa kubánsky režim teraz môže chcieť pomstiť. Navyše americké sankcie umožňujú socialistom udržiavať pri živote fikciu, že vinu za ekonomické problémy nesú americké sankcie a nie ich zvrátená hospodárska politika.