Za Zoltánom G. Meškom Elegán s nepokojnou mysľou, ktorý na Slovensko nikdy nezabudol

Bolo príjemné popoludnie v polovici júna 2013, keď na terasu malebného Washington Golf and Country Clubu v tesnej blízkosti hlavného mesta USA vstúpil elegantne oblečený pán v rokoch, v štýlových okuliaroch filtrujúcich lúče mocnejúceho slnka, ktoré zalievalo dokonale upravenú zeleň navôkol.

S čašou lahodného moku už na prvý pohľad vzbudzoval dojem úspešného človeka, ktorý si po rokoch tvrdej práce vychutnáva plody svojho snaženia. Zosobnenie amerického sna.

Na terase rozprúdil rozhovor s roztraseným študentíkom, ktorý pred pár dňami prvýkrát v živote priletel do Spojených štátov. Z ich diskusie rýchlo vyplynulo, že starší pán nie je tíško uvelebený v „jeseni života“, ale ide o večne nepokojnú myseľ, ktorá zďaleka nemyslí len na svoje pohodlie a oddych.

Už čoskoro oboznámil mladíka, ktorý sa ešte nedokázal spamätať z veľkoleposti nového sveta, so svojím často opakovaným a životom podpísaným výrokom: When the going gets tough, the tough get going (Keď sa pochod stane „tvrdým“, tak len ten, kto sa zocelí, kráča ďalej.)

V tom čase mal tento špičkový detský kardiológ 85 rokov. Vo svojom príbehu už mal vpísané slnečné detstvo v kozmopolitných Košiciach tridsiatych rokov, ťažké vojnové roky a konfrontáciu s neslobodou, po invázii v roku 1968 dramatickú emigráciu cez Nemecko až do USA, kde po 45 rokoch „borby“ zavesil „s veľkou pokorou fonendoskop na klinec“.

Pred sebou ešte mal vydanie niekoľkých kníh o svojej životnej skúsenosti, množstvo inšpiratívnych stretnutí a viacero ciest na rodné Slovensko, ktoré nikdy neprestal milovať.

Po stopách časov zašlých...

Príbeh doktora Meška môžeme okrem svedectiev množstva ľudí, s ktorými bol až do smrti v čulom kontakte, zrekonštruovať aj vďaka jeho knihám. V novembri 2015 v Bratislave predstavoval svoju knihu spomienok na detstvo a mladosť. Je to dielo pozoruhodné a také farbisté a detailné, až čelil začudovaným otázkam, ako si toho môže toľko pamätať. „Mám jednu techniku, ktorú ako spisovateľ využívam,“ vysvetľoval. „Večer si ľahnem a predtým, ako zaspím, nechám myšlienky voľne plávať. Mozog je fantastický orgán, ktorý nespí ani počas spánku a pracuje. Rád sa prehrabúvam v histórii a reprodukujem si mnohé veci, ktoré sa stali, ako sa stali, či sa mali stať.“

A tak je čitateľ vtiahnutý do jeho slnečného detstva a môže bezostyšne „z prvej ruky“ nasávať atmosféru kozmopolitných Košíc tridsiatych rokov, kde bežne znela maďarčina, slovenčina, čeština aj nemčina a podľa autora to boli „časy humánnejšie, kde človek človeku nebol vlkom,“ a boli to „najpokojnejšie a najkrajšie roky v Košiciach až do roku 1938, čo boli roky môjho raného detstva a boli šťastné aj v živote mojej rodiny“. 

„Vyrastal som v rodine úradníka strednej vrstvy, kultúrne dedičstvo mojich rodičov z rakúsko-uhorskej monarchie – keď sa pozdravili ‚Moja úcta‘, to bolo niečo nie aristokratické, ale občianske, slušné. (...) Nie som aristokrat, ale obyčajný občan, no boli sme usporiadaná rodina, chodili sme na omše a do divadla, na výlety. Prežívali sme belle époque prvej Československej republiky,“ hovoril mi.

Mimochodom, ak máte metropolu východu radi, iste vás zaujme, ako doktor Meško v knihe opísal „špacírku“ so svojím „apom“ po Hlavnej ulici tridsiatych rokov. Človek si dovolí tvrdiť, že veľa takých podmanivých opisov reality daného priestoru tých čias v našej literatúre nenájdeme.

Strhnutý krútňavou doby

Po detstve však prišli ťažké časy, čo bolo spôsobené nielen dejinnými zmenami, ale aj mozgovou porážkou otca pána Meška. Jeho stav sa po istom čase našťastie zlepšil, Košice však už boli naplno vrhnuté do krútňavy dejín. Stali sa súčasťou Maďarska a v tejto atmosfére začal mladý Zoltán svoje gymnaziálne štúdiá.

Nasledovali ťažké mesiace a roky, zásadný pokles životnej úrovne krajiny i rodiny, stret s hrubým nacionalizmom i so všadeprítomnou smrťou. Sám mladý Zoltán mal byť na jeseň 1944 odvlečený do Nemecka ako „potrava pre kanóny“ a iba kombináciou šťastnej náhody, pomoci lekára a matkinej vynaliezavosti prečkal finále vojny v bezpečných Vrútkach. Doktor Meško pomenoval túto udalosť ako svoju prvú emigráciu.

Tá veľká prišla takmer o štvrťstoročie neskôr, čomu predchádzali štúdiá medicíny v Bratislave a začiatky lekárskeho pôsobenia (bol prvý lekár atestovaný z detskej kardiológie na Slovensku). Aj keď doktor Meško odborne rástol, neustále bol konfrontovaný s komunistickým útlakom – čomu sa špeciálne venoval v knihách Zamlčané sprisahanie (1999) a Po stopách komunizmu a míľniky slovenskej krútňavy (2009).

„Nemohol som povedať pravdu. Teda nie ja, ale občan ako taký. Musel kľučkovať, cigániť. Ak to nerobil, musel znášať následky. Vtedy sa to celé začalo. Nahlodala sa integrita a charakter človeka,“ spomínal.

Dopriať deťom slobodný svet

A potom prišiel ďalší zlomový moment. „Nikdy som nemal v úmysle vo sne či ináč – a ani mi to nikdy nenapadlo – opustiť svoj rodný kraj,“ spomínal. Invázia v roku 1968 ho aj s rodinou zastihla v Belehrade, deň pred návratom z letnej dovolenky. Meškovci sa rozhodli nevrátiť do vlasti „kvôli deťom, aby nežili v totalitnom tlaku a ideologickom zásahu do ich života“.

Vďaka svojej predošlej cieľavedomej činnosti mal doktor Meško otvorenú cestu k pôsobeniu na klinike v nemeckom Tübingene. Už v roku 1969 sa posunul ešte ďalej, keď sa jeho emigrácia zavŕšila odchodom do USA s etapami na Univerzite Johna Harvarda, v Buffale a v New Yorku, kde získal v roku 1975 štátne občianstvo USA.

„Intelektuálne som Američan,“ povedal mi doktor Meško v roku 2016. „Ale v mojej knihe spomienok vidíte, že sa tam tiahne intímny leitmotív mojej slovenskosti. Keď som bol v piatej ľudovej, atakovali ma ohľadom mojej národnosti. Aj ako šestnásťročného, aj po vojne. Napriek tomu som vždy vedel, ku ktorému kmeňu patrím.“

Potvrdzujú to fakty. Z emigrácie cez svoju „kľúčovú spojku“, bývalú spolupracovníčku Soňu A., posielal počas sedemnástich rokov každé Vianoce dobovú literatúru na bratislavskú kliniku, kde predtým pôsobil, aby „kolegovia vedeli držať krok so Západom“.

Srdce na Slovensku

Jeho činorodú lásku k rodnému kraju nijako nenarušila ani totalitná zloba. Keď mu v roku 1985 zomrela jeho „drahá mamička“, ako ju vždy nazýval, na pohreb sa nedostal. Československé úrady mu odmietli udeliť víza. O dva roky sa mu však podarilo prísť pozrieť aspoň na jej hrob.

Pri tejto návšteve starej vlasti sa zašiel pozrieť aj na bratislavskú kliniku, kde kedysi pracoval. „Privítal ma politicky korektný profesor a jeho asistenti s maskovými tvárami pokerových kartárov,“ spomína. Viac ho však šokovalo, že na klinike zastal čas. Našiel rovnaké prístroje, ktoré používal on sám pred dvadsiatimi rokmi. „Stál som tu ako biblický Lót a nevedel som si predstaviť, ako tu títo lekári môžu robiť modernú diagnostiku s týmito kostlivcami.“

Táto skúsenosť ním otriasla, ale, ako to bolo pri ňom obvyklé, „dala mi silný impulz, že tu treba niečo robiť“.

Spolu s ďalšími americkými Slovákmi založil nadáciu Od srdca k srdcu, ktorá mala veľký cieľ: pomôcť vzniku detského kardiocentra podľa amerického vzoru a štruktúry. Vyzbierali vyše stotisíc dolárov a prvým krokom bolo poskytnúť školenia v USA pre odborníkov zo Slovenska, zároveň mali peniaze slúžiť na zabezpečenie moderného technologického vybavenia detskej kliniky.

V roku 1991 doktor Meško od americkej vlády vďaka svojim kontaktom a váhe svojej osobnosti vybavil grant vo výške dva a pol milióna dolárov. V špičkových zariadeniach USA vďaka týmto peniazom školili lekárov zo Slovenska, čo vytvorilo intelektuálny základ na vznik detského kardiocentra v Bratislave v roku 1992.

Prekročiť tieň totality

Doktor Meško po odchode do dôchodku (1996) pri svojich pravidelných návštevách Slovenska neváhal hovoriť o svojom pohľade na našu krajinu otvorene a „bez servítky“. „Politické garnitúry sa veľmi úspešne postarali o to, aby sa Slovensko po roku 1990 sociálne a ekonomicky pozdvihlo, ale nebol čas na to, aby sa rehabilitoval občan, jeho integrita a angažovanosť,“ hovoril. 

„Myslím, že mnohí Slováci žili dlhé roky v podvedomom strachu. Čo ak sa niečo stane? Stále to trvá. Tieň totality je stále dlhý, ak nie inde, tak v hlavách ľudí. (...) Slovensko je súčasťou Európy, i keď ešte nie tej západnej. To bude ešte trvať, prejsť zo súdruha na pána.“ Pri otázke, kam to v našej vlasti smeruje, prízvukoval: „Bude to závisieť od vás.“

Doktor Meško bol do smrti v kontakte s mnohými vzácnymi ľuďmi na Slovensku. Odporúčal im literatúru, posielal knihy, stretával sa a ponúkal svoje pohľady. Podporoval napríklad Kolégium Antona Neuwirtha (s doktorom Antonom Neuwirthom sa osobne poznal a údajne bol posledným človekom, ktorý s ním pred jeho smrťou komunikoval). Venoval sa aj mladým ľuďom a dával im plné priehrštia zo svojho času a skúseností vrátane praktickej pomoci.

V Zoltánovi G. Meškovi († 96) odchádza jeden z emblémov generácie, ktorú ťažká doba nezlomila, ale zocelila. Zostáva v spomienkach mnohých.

Aj autor tohto textu ho dodnes vidí na terase spomínaného golfového klubu, kde mu s jemným náznakom úsmevu prízvukuje: „Sursum corda, Michal!“

Requiescat in pace.