Vzácne kovy, ponorky aj jadrové zbrane Trumpov nápad kúpiť Grónsko Dánov poburuje, ale nie je prvý

Zvolený prezident USA Donald Trump v posledných týždňoch znovu vyjadril myšlienku, že by Spojené štáty mohli kúpiť najväčší ostrov na svete, Grónsko.

Na ostrove žije menej než 60-tisíc ľudí, prevažne domorodí Inuiti, ako aj menšina európskeho, najmä dánskeho a nórskeho pôvodu. Nóri ostrov osídlili ešte v 10. storočí a po zániku ich prvých kolónií bolo európske osídlenie obnovené v 17. storočí.

Dnes Grónsko patrí k Dánskemu kráľovstvu (v inom preklade ríši), ktorého súčasťou sú okrem európskeho Dánska aj dve územia s ďalekosiahlou autonómiou, Grónsko a Faerské ostrovy. Na rozdiel od Dánska Grónsko nie je súčasťou EÚ, keďže Úniu pre obavy z európskeho rybolovu v grónskych vodách v roku 1985 opustilo.

Nápad stať sa súčasťou USA okrem vlády v Kodani odmietli aj všetky strany zastúpené v grónskom parlamente v hlavnom meste Nuuk. „Grónsko patrí Grónčanom,“ vyhlásila dánska premiérka Mette Frideriksen. Už v roku 2019 Trumpov nápad kúpiť ostrov označila za „absurdný“. Svoj odmietavý postoj vyjadril aj dánsky kráľ Frederik X., ktorý na svojom novom erbe zvýraznil označenia Grónska a Faerských ostrovov. Kráľ prevzal úrad po svojej matke len pred necelým rokom.

Premiér Grónska Múte Egede s dánskou premiérkou Mette Frideriksen. Foto: TASR via AP, Mads Claus Rasmussen

Návšteva

Príležitosti vyprofilovať sa na grónskej téme sa chopil aj Trumpov syn Donald junior, ktorý odletel do grónskeho hlavného mesta Nuuk a zinscenoval podujatie na podporu pričlenenia územia k Spojeným štátom.

To je vážna záležitosť, obzvlášť keď Donald senior vyhlásil, že nevylučuje použitie sily alebo hospodárskeho nátlaku na to, aby získal Grónsko či Panamský prieplav. Človek s kvalitami Igora Girkina by medzičasom už dokázal vpašovať pár tucet agentov, vyzbrojiť „baníkov“ a „traktoristov“ a zorganizovať menšie povstanie. Našťastie Donald junior také aktivity nevyvinul a jediným výsledkom jeho činenia bolo pár fotiek s miestnymi bezdomovcami, ktorí sa výmenou za teplý obed nechali odfotiť so šiltovkami MAGA na hlave.

Kúpiť Grónsko chcel už aj Rockefeller

Hoci predstava kúpiť väčšie územie od iného štátu sa v povojnovej Európe zdá zvláštna a nezvyčajná, Spojené štáty viackrát kúpili od iných mocností (prevažne) bývalé kolónie, ktoré dnes tvoria významnú časť ich územia – až 40 percent svojho územia nadobudli USA touto cestou.

Asi najznámejším prípadom je francúzska kolónia Louisiana, ktorú v roku 1803 napriek odporu zo strany federalistov kúpil prezident Thomas Jefferson. Územie získané kúpou francúzskej Lousiany dnes tvorí časť 14 amerických štátov, okrem dnešného (výrazne menšieho) štátu Louisiana napríklad aj celý Kansas, Missouri alebo Iowa.

K menšej úprave hraníc stanovených americko-mexickou vojnou došlo aj v roku 1854 takzvaným Gadsden purchase, keď USA kúpili menšie územie okolo mesta Tucson, a v roku 1867 získali svoje najsevernejšie teritórium kúpou dovtedy ruskej Aljašky.

Aj o Grónsko mali Spojené štáty viackrát záujem. Už v 19. storočí argumentovali niektorí americkí politici, že Grónsko ako geografická súčasť Ameriky by malo byť „oslobodené“ spod dánskeho kolonializmu.

Americký minister zahraničných vecí a hlavný zástanca kúpy Grónska William Seward začal dokonca rokovania s Dánskom o kúpe dánskych zámorských území. Odhadovaná cena ostrova mala byť okolo 5,5 milióna dolárov v zlate, dnes zodpovedajúce cene približne 122 miliónov dolárov (rovnaké množstvo zlata by dnes malo hodnotu okolo 700 miliónov dolárov).

K realizácii predaja však nikdy nedošlo, keďže kongres odmietol dohodnutý predaj Panenských ostrovov a Seward preto od ďalších pokusov o akvizíciu dánskych kolónií upustil.

Nápad kúpiť Grónsko – alebo presnejšie: vymeniť ho – sa znovu dostal na stôl o pár desaťročí neskôr, v roku 1910. Vtedy USA zvažovali výmenu Grónska za filipínske ostrovy Palawan a Mindanao, ktoré by Dánsko mohlo následne vymeniť za severné Šlesvicko, ktoré bolo v tom čase (až do konca prvej svetovej vojny) súčasťou Nemecka.

Odvtedy sa USA zamerali najmä na zisk Panenských ostrovov v Karibiku. Tie boli strategicky dôležité vďaka svojej polohe pri Panamskom prieplave a v roku 1916 USA ako súčasť dohody garantovali, že dánske vlastníctvo Grónska budú rešpektovať.

A aj po druhej svetovej vojne USA v roku 1946 Dánsku ponúkli 100 miliónov dolárov (asi 1,6 miliardy dnes), ale vďaka úzkej spolupráci s Dánskom sa akvizícia ostrova stala nepotrebnou. Záujem o Grónsko a jeho nerastné suroviny mal aj americký viceprezident Nelson Rockefeller, ale Fordova administratíva nepodnikla žiadne ďalšie kroky a s koncom studenej vojny americký záujem o Grónsko výrazne poklesol.

Nápad Grónsko kúpiť obnovil až Donald Trump už v roku 2019. Dánsko aj Grónsko predaj už vtedy odmietli, ale prehĺbenie amerického záujmu ukazuje aj otvorenie konzulátu v grónskom hlavnom meste Nuuk v júni 2020, na konci Trumpovho prvého volebného obdobia.

Kritici však namietajú, že hoci Grónsko je pre USA nepochybne veľmi dôležité, vďaka dánskemu členstvu v NATO Spojené štáty už beztak dokážu využívať jeho strategickú polohu, a preto by bola kúpa Grónska, aspoň z pohľadu národnej bezpečnosti, úplne zbytočná.

Medzi veľmocami

Americká prítomnosť na ostrove siaha do čias druhej svetovej vojny. Grónsko bolo vtedy dánskou kolóniou a po obsadení Dánska nacistickým Nemeckom v roku 1940 ostrov zostal v geopolitickom vzduchoprázdne a vyhlásil svoju neutralitu. Ďalšie vtedy dánske územie, Island, po páde Dánska obsadila Veľká Británia a aj Grónsko sa obávalo, že by ho mohli obsadiť Spojenci.

Hlavným rizikom v očiach Grónska boli jednotky exilovej nórskej vlády, ktoré boli rozmiestnené v Kanade. Obavy ešte umocňovalo, že Nórsko si až do roku 1933 nárokovalo na východnú časť Grónska a prípadné obsadenie ostrova nórskymi vojakmi mohlo viesť k obnoveniu týchto nárokov.

Riešením bola dohoda medzi dánskym veľvyslancom v USA Henrikom Kauffmannom a v tejto fáze vojny ešte neutrálnymi Spojenými štátmi, ktoré Grónsku poslali najprv zbrane a niekoľko lodí pobrežnej hliadky a v apríli 1941 aj menší počet vojakov. Tento počet vzrástol po japonskom útoku na Pearl Harbor v decembri a už v roku 1942 počet amerických vojakov vzrástol na niekoľko tisícok.

Grónsko bolo pre bojujúce strany zaujímavé aj ako miesto meteorologického výskumu. Nemcom sa v roku 1942 podaril úspešný výsadok na východnom pobreží ostrova, kde až do svojho odhalenia o dva roky neskôr prevádzkovali meteorologickú stanicu.

Studená vojna

V roku 1951 Dánsko so Spojenými štátmi podpísalo novú bezpečnostnú dohodu a týmto spôsobom si zaistilo aj ďalšiu prevádzku vojenských základní na tomto území. Dodnes sa na ostrove nachádza najsevernejšia vojenská základňa USA, bývalá Thule Air Base, dnes premenovaná na inuitský názov Pituffik.

Grónsko bolo pre Spojené štáty dôležité hneď z dvoch dôvodov. Prvým bola jeho poloha na okraji takzvaného GIUK-gap, „medzery“ medzi Grónskom, Islandom a Spojeným kráľovstvom, cez ktorú mohli sovietske ponorky prekĺznuť do Atlantiku a v prípade vojny ohroziť presun a zásobovanie amerických vojsk v Európe. Takzvaný dánsky prieliv medzi Grónskom a Islandom sa preto stal priestorom, ktorý celá Aliancia podrobne sledovala.

GIUK-gap v studenej vojne. Zdroj: Wikimedia

Druhým dôvodom je guľatosť Zeme. Hoci si to pri pohľade na mapu len málokto uvedomuje, Grónsko sa nachádza na najkratšej trase medzi Chicagom a Moskvou. A to znamená, že v prípade jadrovej vojny medzi oboma blokmi by jadrové rakety z veľkej časti neleteli ponad Atlantik a západnú Európu, ale kratšou trasou cez polárny kruh a ponad Grónsko.

Pre USA bolo preto kľúčovým záujmom zahrnúť do každého systému včasného varovania pred jadrovým útokom nielen Kanadu, ale aj Grónsko. Na tieto účely vybudovali celý rad radarových základní. A aj keď mnohé z nich odvtedy opustili, ich stopy dodnes možno nájsť roztrúsené po ostrove.

Čoraz zaujímavejší

S meniacou sa klímou sa mení aj význam Grónska, ktoré sa aj z ekonomickej stránky stáva ešte zaujímavejším. Vďačí za to najmä bohatým ložiskám ropy aj rôznych nerastných surovín, okrem iného zlata, železa, uránu, medi, zinku a aj takzvaných vzácnych zemín.

Časť z nich sa zatiaľ nachádza pod snehovou pokrývkou, ale v dôsledku globálneho otepľovania sa aj ich ťažba dostáva na dosah ruky.

Navyše topiaci sa ľad na severnom póle postupne otvára cestu takzvanej severovýchodnej a severozápadnej pasáži, ktoré by mohli prepojiť a výrazne skrátiť čas plavby z Číny do Európy alebo z Európy na tichomorské pobrežie Kanady. Napríklad plavba z východnej Ázie do Rotterdamu či Hamburgu by sa mohla skrátiť asi o tritisíc kilometrov oproti plavbe cez Suezský prieplav. 

Hoci bola takáto plavba ešte pred pár desaťročiami úplne nemožná, dnes sa na ňu podujme približne 50 lodí ročne a už v budúcom desaťročí sa môže stať novým normálom.

Smerom k nezávislosti?

Americká iniciatíva znovu rozprúdila diskusie o budúcnosti ostrova.

Grónsko získalo v roku 1979 väčšiu autonómiu, keď ju v referende podporilo asi 73 percent hlasujúcich, a popularita nezávislosti odvtedy postupne rástla.

V súčasných prieskumoch vyjadruje väčšina ostrovanov záujem o nezávislosť v horizonte asi dvadsiatich rokov. Aj grónsky premiér Múte Egede hovorí o tom, že ostrovania by mali vziať svoj osud do vlastných rúk. Na druhej strane však Grónsko napriek bohatstvu v nerastných surovinách, ktoré sa skrývajú pod jeho ľadovou pokrývkou, aspoň zatiaľ nedokáže financovať štedrý škandinávsky sociálny systém, na ktorý sú ostrovania zvyknutí.

Nejasné je, čo s podporou nezávislosti urobia Trumpove vyhlásenia, ktoré môžu obyvateľov ostrova utvrdiť v tom, že chcú ísť vlastnou cestou, ale aj presvedčiť o tom, že im bude lepšie zostať súčasťou Dánskeho kráľovstva.

Jasné sa zdá len to, že pričlenenie k USA má v Grónsku takmer nulovú podporu. To odlišuje Grónsko trebárs aj od Panenských ostrovov, kde voliči v dvoch referendách (1868 a 1916) potvrdili plánovaný predaj ostrovov Spojeným štátom s viac ako 98-percentnou väčšinou.

Doposiaľ najväčším víťazom sa v každom prípade javí Európska únia, ktorej na ostrove prudko stúpla popularita. Zatiaľ čo ešte v roku 2021 Grónčania v pomere zhruba 60 k 40 odmietali členstvo v EÚ, tieto počty sa teraz obrátili.

Grónski politici dlho hovorili, že v prípade nezávislosti by chceli zostať členmi NATO, ktoré podporujú tri štvrtiny ostrova, ale pri nevypočítateľnosti novej administratívy vo Washingtone možno nebude zlé, ak budú mať aj túto druhú, európsku poistku. Podľa vyhlásenia francúzskeho ministra zahraničných vecí Jeana-Noëla Barrota „niet pochýb o tom, že by Európska únia nenechala iné štáty sveta zaútočiť na jej suverénne hranice“.