My, čo máme dve občianstva „Nad Tatrou sa blýska“ je fajn, no hymnou Slováka a kresťana je táto pieseň

Tridsiate druhé výročie vzniku Slovenskej republiky sa nieslo v znamení vášnivých celospoločenských debát o novej hudobnej verzii našej štátnej hymny od Oskara Rózsu.

Niektorým sa páči, iní nešetria ironickými poznámkami – napríklad na „fujarový prílepok“ v závere hymny. Zazneli dokonca podozrenia zo sabotáže! Z hymny sa stala kauza a tá naberá postupne črty frašky.

Hodnotenie novej verzie necháme na povolanejších, prípadne na osobný vkus čitateľa. Zostaňme na tomto mieste pri veľkorysom: Proti gustu žiaden dišputát. Alebo inými slovami: Krása je v oku pozorovateľa (v tomto prípade vlastne skôr v uchu).

Nová verzia hymny vyvoláva otázkyOskar Rózsa tvrdí, že kvalitu zvuku nahrávky na STVR niekto sabotoval

Miro Pastorek

Aby nedošlo k omylu, nič proti piesni Nad Tatrou sa blýska ako takej. Je to oficiálna štátna hymna našej republiky.

Matúškov text tematizuje niektoré naše nadčasové spoločenské výzvy: opakovaná potreba prebúdzať národ z pasivity a letargie. Respektíve potreba zaujať jasný a jednoznačný postoj v časoch, keď hromy ohlasujú blížiace sa búrky v podobe veľkých celonárodných či dokonca medzinárodných udalostí, ako sú vojny, revolúcie alebo iné náhle dejinné zvraty.

Skrátka, z textu je badať, že pokiaľ ide o politické dianie, my Slováci sme národ s „dlhou zápalnou šnúrou“.

Ešte aj ten bežný ľudový zmätok pri spievaní hymny je príznačný pre rozdvojenosť našej národnej psyché: spieva sa to „zastavme sa bratia“ alebo „zastavme ich bratia“?! – vysedieť veľké dobové búrky, lebo pominú aj bez toho, aby sme si my s nimi pálili prsty, alebo pridať ruku k zápasu a aktívne niečo vykonať i za cenu rizika, že tomu čosi obetujeme?!

Pre tých, čo nevedia, správnou odpoveďou je druhá možnosť. Spievame: „Zastavme ich bratia...“

No hoci sme s piesňou Nad Tatrou sa blýska ako so štátnou hymnou SR plne uzrozumení, využime aktualizačný moment v podobe celospoločenskej hymnickej diskusie, aby sme pripomenuli pieseň, ktorá by mohla a mala slúžiť ako neformálna hymna pre tých Slovákov, ktorí sú súčasne veriaci a praktizujúci kresťania.

Bežný človek, nech je občanom ktoréhokoľvek štátu na svete, môže mať z času na čas dosť dôvodov, aby bol z politickej či spoločenskej situácie vo svojej pozemskej vlasti frustrovaný: spoluobčania možno zvolili do vedenia krajiny politikov, ktorých ja pokladám za idiotov; alebo žijem dokonca v krajine, kde žiadne skutočné voľby nie sú, lebo tam vládne nejaký diktátor, prípadne všemocná totalitná štátostrana; možno dokonca žijem v krajine, kde nad takými ako ja visí hrozba fyzického násilia či likvidácie...

Kresťania v mnohých dobách a na mnohých miestach žili v zriadeniach, ktoré pre nich boli v nejakom zmysle nepohodlné, nepriateľské či dokonca nebezpečné. No neprepadali zúfalstvu, lebo vedeli, že vo svojej pozemskej domovine sa nachádzajú len jednou nohou. Tou druhou nohou sa ako kresťania nachádzali v kráľovstve, o ktorom Ježiš povedal Pilátovi, že „nie je z tohto sveta“.

Inými slovami, my kresťania máme akoby dva cestovné pasy alebo dve občianstva: SR (Slovenskej republiky) a NK (Nebeského kráľovstva).

Naše pozemské občianstvo pre nás niekedy môže byť zdrojom frustrácie. Napríklad keď sa politika a spoločnosť neuberajú smerom, akým by sme si želali. No práve v takých situáciách by sme mali čerpať útechu, nádej i povzbudenie z vedomia, že máme v zásobe ešte inú vlasť, ktorá je v nebesiach.

Odlesk pomerov v tejto našej nebeskej vlasti by sme dokonca mali zažívať už tu na zemi v spoločenstve s inými veriacimi. „Čo robíme za života, sa ozýva vo večnosti,“ hovorí Russell Crowe ako generál Maximus vo filme Gladiátor. Kresťanskou skutočnosťou je, že ak sa za života rozhodneme pre večnosť s Bohom, tá začne vrhať svetlo už do našej existencie na tomto svete...

Vedomie, že máme ešte toto druhé – nebeské občianstvo, by každého z nás tiež malo oduševňovať, aby sme vydávali svedectvo a zaujímali správne postoje v zápasoch, ktoré sa odohrávajú v našej pozemskej vlasti. Lebo čo na tom záleží, že sme na Slovensku v menšine, keď sme súčasne občanmi nebeskej superveľmoci, s ktorou v konečnom dôsledku nemôžeme prehrať, aj keby sme trebárs prišli o život.

Je pieseň, ktorá dokonale vyjadruje étos vyššie zmienených riadkov: Slovensko moje, otčina moja. Vypočujte si ju a vnímajte, čo hovoria všetky tri slohy.

Prvá sloha ospevuje krásu slovenskej krajiny. Dalo by sa povedať, že je o našom pozemskom občianstve.

No druhá sloha pripomína, že máme popri pozemskej vlasti ešte inú vlasť: „Hej, mám otčinu, ja ešte inú, kde večne vládne môj Boh a Pán.“

Zaujímavosťou je, že toto nebeské občianstvo zdieľame s ľuďmi z rôznych pozemských krajín: „Tam si pochová, tam si privedie Pán Ježiš svojich zo všetkých strán.“

Zároveň sa tu spieva, že ide o krajinu, kde „miznú žiale aj náreky“ a že tam strávime večnosť, čo je nepomerne dlhší čas, než prežijeme v našej nedokonalej pozemskej Slovenskej republike. A vo svetle tohto prísľubu o večnosti by sme mali vnímať aj našu dočasnú frustráciu z pomerov v našej pozemskej vlasti. Možno ešte výstižnejšou metaforou by bolo, že občianstvo máme iba v Nebeskom kráľovstve, kým Slovenská republika je nanajvýš miestom nášho prechodného pobytu...

Zostaňme však predsa len pri myšlienke dvoch občianstiev. Tretia sloha je najzaujímavejšia, lebo vysvetľuje, čo vyplýva z nášho nebeského občianstva pre naše pozemské občianstvo: „Kým ten čas príde, že sa to stane, chcem Bohu, vlasti žiť oddane.“

Čo to presne znamená, spieva sa ďalej: „Blížnemu slúžiť a právo hájiť, to heslo mladých vždy musí byť. Vypočítavosť a strach zdolať, lásku a radosť vyžarovať.“

V tom sa ukrýva priam celý politický program. Slovami klasika: „Ak si príliš veľký, aby si slúžil, si zároveň príliš malý, než aby si mohol viesť.“ Alebo inak: Chceš Slovákov viesť? Tak im najskôr slúž!

Obhajuj právo, premôž svoj strach a obavy. Rob, čo je správne, nie iba to, čo sa ti vyplatí. A vyžaruj na ľudí radosť, dávaj im pocítiť, že ich máš rád. Nezvolia ťa ani ti nebudú načúvať, keď im budeš nadávať do zadubencov a zápecníkov.

Za zmienku stojí, že na YouTube je ešte jedna verzia pesničky Slovensko moje, otčina moja. Je od prešovskej hudobnej skupiny Hrdza, má 4,4-milióna videní a klip k nej tvoria zábery z filmu Sviňa. Snímka z roku 2020, podľa rovnomennej knihy Arpáda Soltésza, sa voľne inšpirovala vraždou novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej i kauzou zneužívania mladistvých v resocializačnom zariadení.

Zaujímavé je, že text tejto piesne ospevuje len pozemské krásy Slovenska, chýba však odkaz na nebeskú krajinu: „Ej, mám otčinu v svete jedinú, kde radostne sa hrám.“

Umelecký účinok videoklipu je tak založený na kontraste medzi vzletným idylickým spievaným textom o slovenskej krajine a zábermi z filmu o prízemných svinstvách slovenskej politiky. Samozrejme, tvorcovia majú na takéto uchopenie právo. No po pozretí videoklipu zostane v divákovi len smútok z pomerov v našej pozemskej vlasti – čo je akurát materiálna realita, ktorou sa obzor súčasného svetského človeka vyčerpáva.

Žiadne Nebeské kráľovstvo nie je spomenuté a tým pádom tu nie je ani žiadna nádej či výzva k činu, aby sme svoju pozemskú vlasť dali do poriadku. Núka sa citát z piesne iného slovenského interpreta (hoci v českom jazyku ): „Zem, která nemá své nebe, ztratila všechno i sebe.“

V tomto zmysle si prednosť jednoznačne zaslúži prvá spomenutá verzia piesne Slovensko moje, otčina moja. K tomu ešte jedna poznámka.

Facebookový kanál Slovenský folklór bez fejku v roku 2020 upozornil, že táto pieseň nie je pôvodne slovenská. Melódia má švédsky pôvod. Text vytvorili v roku 1943 protestanti zo spolku Modrý kríž. Jeho autormi sú Ján Rataj a Ján Machajdík.

„Keďže Ján Rataj bol evanjelik, jednou z možných hypotéz je, že sa s populárnou melódiou oboznámil cez severských protestantov,“ píše facebookový kanál. Správne teda je hovoriť, že pieseň na Slovensku „zľudovela“.

No hoci melódia nemá slovenský pôvod, nemalo by nás to odradiť. Podobné výpožičky nie sú neobvyklé. Spomeňme si na pieseň Hej, Slováci (Česi ju poznajú pod názvom Hej, Slované), ktorej melódia má pôvod v Poľsku.

A podobné príklady nájdeme aj inde v Európe. Napríklad hymna habsburskej monarchie pred rokom 1918 používala melódiu, ktorú dnes poznáme ako hymnu Spolkovej republiky, kým wilhelmovské cisárske Nemecko používalo ako hymnu pieseň, ktorej melódiu dnes poznáme ako hymnu Spojeného kráľovstva.

Ešte raz k monarchiiČím môže stará habsburská cisárska hymna inšpirovať občana súčasnej republiky

Lukáš Krivošík

Stredná Európa, respektíve Európa ako taká, je kultúrnym kontinuom a priestorom vzájomného ovplyvňovania, kde sa nedá dosť dobre hovoriť, že kultúra tej-ktorej krajiny je len národná „a žiadna iná“.

V každom prípade, na pieseň Slovensko moje, otčina moja vo verzii, ktorá odkazuje na naše dve občianstva a dve domoviny, by si slovenskí kresťania mali spomenúť vždy, keď ich tá menej dokonalá z oboch ich vlastí začne napĺňať frustráciou.