Bezpečnosť v ére Trump II Kto podmieni, ako sa zmení americká zahraničná politika

Aj keď nominácie nového prezidenta ešte nie sú známe, na povrch sa dostávajú prvé informácie o tom, kto by mohol sedieť v novej administratíve – a kto zostane za dverami.

Donald Trump na svoje pomery jemným jazykom, ale jednoznačne vylúčil, že by sa bývalý minister zahraničných vecí Mike Pompeo alebo bývalá veľvyslankyňa pri OSN Nikky Haley stali členmi novej administratívy.

„Nebudem pozývať bývalú veľvyslankyňu Nikki Haleyovú ani bývalého ministra zahraničných vecí Mika Pompea, aby sa pripojili k Trumpovej administratíve, ktorá momentálne vzniká. Veľmi som si užil a vážil si doterajšiu spoluprácu s nimi a rád by som im poďakoval za ich službu našej krajine. MAKE AMERICA GREAT AGAIN!“ napísal na X.

Vzhľadom na Trumpove premenlivé nálady je však dobre možné, že sa jeho politika (a aj jeho nominácie) bude meniť.

Už prvom období v úrade Trump viackrát vymenil kľúčové postavy vo svojej administratíve, za štyri roky uňho slúžili štyria náčelníci štábu, ale aj dvaja ministri zahraničných vecí (dnes už takmer zabudnutý Rex Tillerson a Mike Pompeo) a dvaja ministri obrany (James Mattis a Mark Esper). Je preto možné, že Trumpova zahraničná politika bude v prvej polovici jeho volebného obdobia výrazne odlišná od druhej polovice.

Miesto Haleyovej Stefanik

Pozície veľvyslanca v OSN má v novej administrácii získať poslankyňa za 21. newyorský dištrikt Elise Stefanik. Tá bola zvolená v roku 2014 ako dovtedy najmladšia žena v snemovni, širšej verejnosti aj mimo USA sa stala známou v rámci vypočúvania počas protiizraelských výtržností na amerických univerzitách.

Hoci Stefanik na začiatku svojej politickej kariéry mala imidž umiernenej republikánky, v posledných rokoch sa stala presvedčenou lojalistkou Donalda Trumpa, ktorá podporila aj konšpiračnú tézu o „krádeži“ volieb demokratmi v roku 2020.

Aj keď bolo od začiatku nepravdepodobné, že by sa Haley vrátila na starý post – špekulovalo sa skôr o ministerstve zahraničných vecí, Pompeo by získal ministerstvo obrany –, nominácia Stefanikovej a jasné vylúčenie Haleyovej a Pompea ukazuje, že Trump sa do väčšej miery než v minulosti pokúša neobsadzovať posty osobami, ktoré nie sú lojálne len k Republikánskej strane a jej ideám, ale najmä neobmedzene voči jemu osobne.

Na rozdiel od Haleyovej – ktorá sa sama usilovala o nomináciu Republikánskej strany na prezidentskú kandidatúru a Trumpa v minulosti dokonca označila za „neschopného zastávať [prezidentský] úrad“ – Pompeo mal byť pre Trumpa osobne prijateľný. Jeho nominácia však údajne zlyhala na vplyve Trumpovho syna Donalda juniora a komentátora Tuckera Carlsona.

Kto teraz?

Namiesto Pompea sa teraz črtajú dvaja iní kandidáti, ktorí by mohli získať kreslo ministra obrany.

Sú nimi floridský poslanec a bývalý vojak špeciálnych jednotiek Michael Waltz a alabamský poslanec Mike Rogers (ktorého si mnohí pletú s Mikom Rogersom z Michiganu).

Hoci obaja patria k Trumpovým lojalistom, vo vzťahu k Rusku nie sú žiadnymi mäkkýšmi. Rogers má imidž jastraba, v snemovni hlasoval v prospech dodávok zbraní Ukrajine a kritizoval ostýchavosť Bidenovej administratívy, Waltz zas spolupredkladal zákony proti prílišnej závislosti od dodávok surovín z Ruska a Číny.

No nech sa stane ministrom ktokoľvek z nich, obaja budú tlačiť na to, aby štáty ako Nemecko, Holandsko, Španielsko či Taliansko, ktoré sa dlho vyhýbali údržbe svojich ozbrojených síl, začali niesť svoj podiel na spoločnej obrane Aliancie. Naopak, krajiny ako Poľsko majú dobré šance, že si udržia vplyv na novú americkú administratívu – čo nakoniec môže pomôcť aj Kyjevu.

Waltz by sa prípadne mohol stať aj Trumpovým poradcom pre národnú bezpečnosť, čo je tradične funkcia s veľkým vplyvom na zahraničnú politiku. Aj ostatní kandidáti, o ktorých sa špekuluje, sú lojalistami novozvoleného prezidenta. Mená, ktoré sa spomínajú, sú Fred Fleitz z America First Policy Institute alebo Keith Kellogg, armádny generál na dôchodku, ktorý pracoval už v prvej Trumpovej administratíve.

Rubio alebo Hagerty

Ministrom zahraničných vecí sa pravdepodobne stane jeden z republikánskych senátorov, za horúcich kandidátov sú považovaní senátor za Floridu Marco Rubio a senátor Tennessee Bill Hagerty.

Hagerty, ktorý v rokoch 2017 až 2019 bol americkým veľvyslancom v Japonsku, by pravdepodobne ďalej posilnil americký trend zameriavať sa viacej na vzostup Číny a rolu krajiny v Pacifiku.

Tento úmysel malo už od čias Obamu viacero amerických administratív, ale doposiaľ im zakaždým neustále krízy v iných regiónoch, ako napríklad anexia Krymu, Arabská jar a vznik Islamského štátu alebo ruská invázia na Ukrajinu v roku 2022, urobili škrt cez rozpočet.

Rubio zas má spomedzi spomínaných mien najbližšie k tradičným americkým neokonzervatívcom a ako syn prisťahovalcov z Kuby má nielen tvrdý postoj voči tamojšiemu komunistickému režimu, ale aj ľavicovej diktatúre vo Venezuele. Je preto pravdepodobné, že by USA pod jeho úradovaním proti týmto režimom zaviedli novú vlnu sankcii.

Čo hovoria Trumpovi bývalí spolupracovníci

Bývalý šéf Trumpovho štábu Mick Mulvaney si myslí, že dôležitejšie než ideologické otázky budú pre Trumpa osobné vzťahy. Hoci Trump razí republikánsku politiku, „mal dobré vzťahy s niektorými ľavicovými vládami“ a menej dobré s niektorými pravicovými vládami, pripomína Mulvaney.

Mulvaney odstúpil po 6. januári, ale napriek tomu si, pokiaľ ide o Trumpa, nerobí veľké starosti a verí, že je možné nájsť s ním zhodu, ak bude sedieť osobná chémia. „Rozumel si dobre s Borisom Johnsonom, ale nie s Teresou Mayovou,“ vysvetľoval pre britský Times.

Menej optimistický je Trumpov bývalý poradca pre národnú bezpečnosť John Bolton. „Moje očakávanie je, že bude pokračovať tam, kde skončil 20. januára 2021, a odtiaľ to pôjde dolu kopcom,“ tvrdí.

„Nemyslím si, že [Trump] presne vie [čo chce urobiť], ale bude chcieť ukázať, že nie je Joe Biden a že čokoľvek, čo Biden robil, bolo zlé,“ myslí si Bolton.

„Rád by do svojej inaugurácie 20. januára dostal obe vojny [Ukrajinu a Gazu] zo stola. Nemyslím, že sa to udeje, [...] na Ukrajine to je omnoho zložitejšie, než Trump rozumie. Ale ak sa o to pokúsi a zlyhá, garantujem vám, že to nebude jeho chyba. Lebo to nikdy nie je jeho chyba a bude to vinou Zelenského alebo Putina. A obávam sa, že bude veľmi jednoduché povedať, že to je vinou Zelenského, a že následky pre Ukrajinu budú veľmi vážne.“

China first

Nezávisle od toho, kto sa stane ministrom, jednou z kľúčových postáv americkej zahraničnej politiky bude Elbridge Colby.

Colby je presvedčený, že americké angažmán v Európe či na Blízkom Východe v súčasnom rozmere nie je potrebné, pretože tieto konflikty by dokázali s minimálnym americkým zapojením riešiť aj americkí partneri v regióne, a že nie je ani v americkom záujme, pretože Rusko alebo Irán nepredstavujú pre Spojené štáty existenčnú hrozbu.

Táto existenčná hrozba však existuje a volá sa Čína.

„,Unipolárny moment‘ sa skončil. Predovšetkým je to v dôsledku vzostupu Číny. Napoleon údajne poznamenal, že keď Čína povstane, svet sa zatrasie. Čína teraz povstala – a stále rastie. A svet sa trasie. Po prvýkrát od devätnásteho storočia sa Spojené štáty už nemôžu pochváliť nepochybne najväčšou svetovou ekonomikou. V dôsledku toho sme svedkami návratu k tomu, čo sa bežne označuje ako ,konkurencia veľmocí‘. Toto je eufemizmus pre takmer fyzickú realitu: taký veľký objekt musí mať najväčší dôsledok pre každý systém, ktorý sa mu musí prispôsobiť,“ píše Colby vo svojej knihe The Strategy of Denial.

Colby preto argumentuje, že na prvé miesto americkej politiky by sa malo dostať výrazné posilnenie pozície Spojených štátov v Pacifiku a rýchle a masívne vyzbrojenie Taiwanu, aby USA s Taiwanom dokázali čínsky útok nielen odstrašiť, ale v prípade, že sa Čína odstrašiť nedá, aj ho odraziť a vojnu vyhrať.

Musia si Európania preto robiť starosti? Colby tvrdí, že nie. „Môj názor je, že aliancie sú také dôležité, že skutočne očakávame, že ľudia urobia svoju časť. Moja stratégia je tá, ktorá NATO zachráni,“ sľubuje.