Trump hore, Scholz dole Pravicový populizmus je ako kliešť na našej nohe, ale možno svedčí o vitalite Západu

Vracal som sa bez wifi pripojenia a s trojhodinovým jetlagom z Gruzínska, takže až večer som si konečne mohol pustiť kľúčové politické prejavy tohto mimoriadne vzrušujúceho dňa: víťazný prejav 45. aj 47. prezidenta USA Donalda Trumpa, ako aj oznámenie konca vládnej koalície z úst nemeckého kancelára Olafa Scholza.

V druhom prípade ide o rozpustenie – ak neberieme do úvahy Španielsko – poslednej progresívnej vlády v Európskej únii.

Novinári opísali víťazný prejav Trumpa ako „zmierlivý“, ba ako altersmilde, „zmäknutý vekom“, kým náš kolega Christian Heitmann doložil, že Scholz predostrel vysvetlenie svojho rozhodnutia „v rétoricky zdatnom vystúpení – niektorí hovoria dokonca o Scholzovom najsilnejšom prejave za posledné dva roky“. 

Neprináleží mi Christianovi priamo protirečiť, na Scholzove pomery sa tam určite dali detegovať nejaké prvky stôp politickej vášne.

Ja som však v stredu videl niečo iné.

V prvom videu som videl prekypujúci život, blaženú satisfakciu, ženskú krásu a veľa, veľa svetla.

V druhom videu osamelého plešivca v nedostatočne osvetlenej komore, ktorý sa horko sťažuje na pravicovoliberálneho kazisveta v úrade ministra financií.

Pravicový populizmus je naším národným prekliatím.

Takto to často vyzerá, keď porovnávame starý svet klasickej kompromisnej politiky s novým svetom populizmu, ktorý je založený na priamom kontakte medzi charizmatickým lídrom a voličom.

Nedá sa popierať, že Trump klame tak, ako iní dýchajú, ale on a jemu podobní majú drajv a šťavu – a autenticky v niečom vyžarujú podstatu a normálnosť svojich národov.

Ako Rakúšan som rodený expert na pravicový populizmus. Pochádzam vlastne z domoviny pravicového populizmu.

Keď Jörg Haider v septembri 1986 prevzal vedenie malej národnoliberálnej straničky FPÖ, bolo to 27 rokov pred založením nemeckej AfD a 29 rokov pred vstupom televízneho biznismena Trumpa do politiky.

Dvakrát to vyzeralo, že sa naši Slobodní nadobro zrútia, v roku 2002 po „Knittelfelde“ a v roku 2019 po „Ibize“, ale zakaždým sa zázračne rýchlo zotavili a boli tu opäť.

Pravicový populizmus je naším národným prekliatím.

Keď som čítal, že pohraničná stráž USA zaznamenala počas Bidenovej vlády viac ako štvornásobok „stretnutí“ s prípadmi nelegálnej imigrácie v porovnaní s prvou Trumpovou vládou, prestal som sa zaujímať o detaily americkej kampane.

Vedel som, že viceprezidentka Kamala Harrisová, ktorá ako Bidenova „cárovná hraníc“ zodpovedala za riešenie migračnej otázky, nemôže vyhrať.

Rakúska skúsenosť ma to naučila. Nezvládnutá nelegálna migrácia práve tak už nemenej ako 30 rokov živí aj našich Slobodných.

Takže 38-ročná kontinuita pravicového populizmu v Rakúsku rozhodne nie je niečo, na čo by som bol hrdý, dovolím si iba tvrdiť, že som občanom štátu, ktorý sa nachádza suverénne najdlhšie v nepretržitom zovretí tejto modernej formy nacionalizmu.

Trump však národný populizmus so svojím inštinktom írečitého amerického blázna zdokonalil, o Rakúsku on vie iba toľko, že si žijeme šťastne v „lesných mestách“, hoci u nás rastú extrémne nebezpečné „vybuchujúce stromy“.

No Amíci sa vlastne opičia po nás.

Stáva sa iba ojedinele, že sa ľavicové, liberálne a konzervatívne strany v západnej Európe vracajú k svojim koreňom a voličom.

Nie je až také ťažké analyzovať, čo spôsobí nekončiace vlny víťazstiev programovo nesúrodých populistických hnutí.

Po prvé: ľavica opustila robotníkov, lebo tí chceli bezpečné pracovné miesta, ale ocitli sa v multikultúrnom experimente, kde sú konfrontovaní s lacnejšou a menej náročnou pracovnou silou odinakiaľ a s tlakom na sociálny štát.

Po druhé: liberalizmus opustil milovníkov slobody, lebo tí sa vo vyspelých „liberálnych demokraciách“ musia báť stíhania, ak oslovia transgendera nesprávnym zámenom.

Po tretie: konzervativizmus opustil vlastencov, lebo sa spreneveril ústrednému prísľubu každej úspešnej stredopravej sily, že sa národ má vo svojom národnom štáte cítiť doma.

Žiaľ, stále sa to stáva iba ojedinele, že sa ľavicové, liberálne a konzervatívne strany v západnej Európe vracajú k svojim koreňom a voličom.

Práve v Rakúsku sa to nedeje.

Pravicoví populisti 29. septembra prvýkrát vyhrali celoštátne voľby, ale nie je im to nič platné, naši „konzervatívci“, „ľavičiari“ a „liberáli“ radšej idú rokovať o skladaní trojkoalície, ktorú môžeme podľa odstrašujúceho nemeckého príkladu nazvať iba „supersemafor“.

Tak máme postarané na ďalších desať rokov, v ktorých silní, až dominantní populisti budú určovať agendu.

O desať rokov budem mať 62. Neviem, či sa ešte dožijem iného Rakúska.

Poviem to natvrdo: pravicový populizmus je ako kliešť na našej nohe, ktorého sa nevieme zbaviť.

Ponúka sa aj iná interpretácia: že sa v zhnitom a prestarnutom Západe skrýva ešte nejaká vitalita.

Stále snívam, že ten kliešť jedného dňa odpadne.

Že ľavičiari sa budú biť za pracujúci ľud, konzervatívci za národ a liberáli za slobodu.

Snívam už dlho, zatiaľ sa to nezlepšilo, skôr naopak, je to s nami horšie a horšie.

Keď to berieme analyticky, je ľahké súhlasiť s úsudkom, že rozmach trumpizmu, orbánizmu, meloniizmu a podobne je symptómom krízy reprezentatívnej liberálnej demokracie, ako sme ju poznali.

So štipkou optimizmu sa však ponúka aj ďalšia interpretácia: že sa v zhnitom a prestarnutom Západe, ktorý s najväčšou vervou zvykne bojovať proti základom, na ktorých bol postavený, skrýva ešte nejaká vitalita.

Že Západ popri všetkej svojej podivnosti ešte žije.

Že pahreba je ešte horúca.

Chcem tomu veriť.