Ukrajinské údery na Rusko Čoho sa boja Američania, keď sa zdráhajú dodať Kyjevu rakety s dlhým doletom

Ako napísal denník New York Times, americký prezident Joe Biden naznačil zmenil kurzu, keď na otázku, či povolí nasadenie rakiet ATACMS s dlhším doletom, odvetil: „Pracujeme na tom.“

Podporu by mal aj od republikánov, najmä Mitch McConnell patrí medzi najväčších zástancov zmeny, no aj iní republikáni kritizovali, že Biden Ukrajincom „zväzuje ruky“ a „mikromanažuje“ ich vojnové úsilie.

Ukrajina od mája smie nasadzovať delostrelectvo na ruskom území, nanajvýš však do hĺbky približne 80 kilometrov.

Biden sa chce o kroku najprv porozprávať s ostatnými európskymi lídrami.

Zatiaľ čo Poliaci a Briti už skoro patrili medzi zástancov dodávok striel ATACMS a ich nasadenia aj nad ruským územím, najmä nemecký kancelár Olaf Scholz to doposiaľ odmieta a vyhlásil, že pri zamietavom stanovisku k dodávkam nemeckých striel Taurus zotrvá aj v prípade, že USA zmenia postoj. Ešte v minulosti Scholz pritom viackrát zaujal rovnakú pozíciu ako Biden, napríklad v otázke dodávok tankov.

Okrem zrušenia reštrikcií na nasadzovanie ATACMS zvažujú USA aj dodávky striel JASSM, ktoré by mohli dorovnať míňajúce sa rakety Storm Shadow. 

Zástancovia povolenia úderov na ruské územie argumentujú, že by tak Ukrajina dokázala zasiahnuť napríklad letiská, z ktorých štartujú ruské lietadlá bombardujúce Ukrajinu.

Časť odbornej verejnosti, ktorá podporuje povolenie úderov na ruské územie, hovorí aj o princípe „zastreliť lukostrelca, nie šíp“ – je výrazne jednoduchšie zasiahnuť letiská, z ktorých štartujú ruské lietadlá odpaľujúce rakety, než pokúšať sa zostreliť všetky rakety, ktoré Rusi vypália.

Rusko sa však po roku zdĺhavých debát v tomto ohľade už čiastočne pripravilo a už dnes presúva lietadlá na vzdialenejšie letiská, než na akých boli na začiatku vojny. No napriek tomu zostáva mnoho dôležitých terčov na dosah rakiet ATACMS, napríklad logistické strediská či muničné sklady.

Horizontálna eskalácia

Hlavným dôvodom, prečo USA doposiaľ nepovolili nasadenie, sú obavy z takzvanej „eskalácie“, ktoré využíva aj Vladimir Putin. Ten melodramaticky vyhlásil, že povolenie úderov by znamenalo, že Rusko a Západ sa ocitnú vo vojne.

Ale aj keď v ľudovej diskusii je pri úvahách o eskalácii vojny väčšinou reč o obavách z nasadenia jadrových zbraní či zo symetrického útoku Ruska na štáty NATO, väčšina odborníkov za pravdepodobnejšie riziko nepovažuje vertikálnu, ale horizontálnu eskaláciu.

Zatiaľ čo vertikálna eskalácia by znamenala, že Rusko nasadí nové, doposiaľ nevídané schopnosti na bojisku na Ukrajine (ako napríklad spomínané jadrové zbrane) – čo je aj pre silnú opozíciu Číny a Indie veľmi nepravdepodobné –, horizontálna eskalácia znamená, že sa eskalácia deje na iných poliach alebo bojiskách.

Keď sa napríklad po sovietskej invázii do Afganistanu začali USA panicky obávať sovietskej invázie do Iránu, zvažovali v prípade invázie namiesto priamej pomoci pomerne nedostupnému Iránu eskalovať horizontálne, teda spôsobiť Sovietom problémy na iných frontoch. Medzi možnosťami, nad ktorými rozmýšľali, bolo bombardovanie Kuby, ale aj podpora protikomunistických povstaní v sovietskych satelitoch alebo dokonca Číny pri invázii na Sibír.

V aktuálnom prípade by to mohlo napríklad znamenať, že Rusko ochotnejšie než doposiaľ podporí na Blízkom východe skupiny nepriateľské voči Západu, a to od štátov až po teroristické hnutia, alebo rozšíri sabotážne operácie v Európe.

„Mohli by dodať zbrane ľuďom, pri ktorých nechceme, aby im ich dodali. Vieme, že majú omnoho užšie vzťahy s Iránom alebo so Severnou Kóreou, než mali,“ opisuje analytik Rob Lee.

S tým súhlasí aj jeho kolega Michael Kofman. „Z môjho pohľadu sa ich [rozumej americkej administratíve, pozn. red.] hlavné obavy netýkajú jadrovej eskalácie, ale horizontálnej eskalácie. To znamená, že Rusi kontrujú a odvetne prevezú technológiu, know-how a špecializovaný personál do krajín ako Jemen, skupinám, ako sú húsíovci, aby povedzme umožnili zamerať sa na veľkú námornú dopravu. To by nebol problém len pre Spojené štáty, ale v podstate pre každého, kto sa spolieha na túto komerčnú trasu,“ načrtáva Kofman jeden z možných scenárov.

Ďalšie faktory

Kofman navyše pripomína, že časť odporcov môže mať aj úplne iné záujmy, prečo Ukrajine nedodať niektoré systémy, než sú obavy z eskalácie. Napríklad v prípade Nemecka ide o vnútropolitické úvahy.

A americký Pentagón má záujem na tom, aby odovzdal čo najmenej systémov, ktoré by mohol potrebovať v prípadnom konflikte s Čínou.

Podľa Kofmana netreba zabúdať ani to, že pri rozhodovaní ide o omnoho viac než len o otázku, či Západ Ukrajine povolí zbrane používať.

„Otázka poskytovania určitých spôsobilostí sa týka aj zbraní, ktorých použitie bude musieť zahŕňať priamu západnú podporu. Veľa ľudí [...] nerozumie, že by to znamenalo, že Spojené štáty a ďalšie krajiny by boli v mnohých prípadoch priamo zapojené do zameriavania, plánovania, spravodajských analýz a rôznych iných foriem podpory útokov na Rusko,“ objasňuje.

Napriek týmto rizikám však Michael Kofman a Rob Lee argumentujú, že povoliť Ukrajine údery raketamy ATACMS alebo dodávky JASSM by bolo správnym krokom. Kofman označuje názor, že práve využitie ATACMS nad ruským územím by malo byť červenou čiarou, za „pomerne arbitrárnu líniu“ a argumentuje, že západná podpora často dorazila „o deň neskôr a bola o dolár nižšia“.

Aké sú šance?

Aj keď Kofman a Lee vedia, že zasiahnutie cieľov v hĺbke ruského územia nebude žiadnou zmenou hry, ktorá magicky zvráti vojnu, povolenie nasadenia striel ATACMS a Storm Shadow aj nad ruským územím môže mať podľa nich predsa len významný účinok.

ATACMS by mohli napríklad Ukrajine pomôcť zasiahnuť ruskú protivzdušnú obranu, čo by zvýšilo účinnosť ukrajinských dronov. Tie by následne boli schopné účinnejšie operovať nad Ruskom a Kyjev by si tak mohol vynútiť dohodu o vzájomnom neútočení na energetickú infraštruktúru.

„Nenájdeme dostatok PVO ani systémov, ani munície, aby sme pokryli ukrajinský vzdušný priestor,“ tvrdí Kofman. „Nedokážeme to urobiť tak, aby Ukrajinci pokryli kritickú infraštruktúru ako energiu, mestá, ľudí aj frontovú líniu.“

Na rozdiel od ukrajinských úderov na Krym, ktoré neviedli nikam, Kofman odporúča „niečo, čo dosiahne skutočný účinok [...] ako údery na kritickú infraštruktúru v Rusku“.

Navyše by si údery vynútili obdobie adaptácie trvajúce niekoľko mesiacov, počas ktorého by Ukrajina mohla zasiahnuť rad citlivých terčov a znížiť výkonnosť ruskej armády.

Ak nejde hora k Mohamedovi...

To, či Joe Biden nakoniec zmení kurz, je stále nejasné. Bolo by však iluzórne myslieť si, že Ukrajinci len preto, že nedostanú súhlas Washingtonu, rezignujú na ambíciu preniesť boj na územie nepriateľa.

Kyjev nepochybne už dlhší čas pracuje na vývoji vlastných schopností, ako zasiahnuť ruské územie, pričom v treťom roku vojny zaznamenal isté úspechy. Len minulý týždeň ukrajinské drony zasiahli predmestia Moskvy a na niekoľko hodín prerušili leteckú prevádzku na moskovských letiskách. A ešte väčšie úspechy Ukrajinci dosiahli svojimi údermi na ruské rafinérie.

Vďaka dronovým útokom na rafinérie v Novošachtinsku, Krasnodare aj mnohých iných mestách Ukrajinci dosiahli zníženie ruskej produkcie len do júla o 17 percent, odhaduje NATO.

Ešte počas úradovania prezidenta Porošenka Ukrajina zaviedla do výzbroje salvové raketomety Vilcha (Jelša), ktoré vychádzajú zo sovietskych raketometov Smerč. Ich najvýkonnejšie varianty majú údajne dostrel asi 200 kilometrov a na rozdiel od systémov HIMARS či Storm Shadow im nič nebráni nasadiť ich aj na ruské územie.

Výrobná kapacita týchto systémov je doposiaľ pomerne nízka, no ak Ukrajinci budú vidieť, že v dohľadnom čase od Západu nedostanú, čo potrebujú, bude pre nich vývoj a výroba ďalších a ešte výkonnejších systémov jasnou prioritou.