Sulík, SaS a národný liberalizmus: „Suchá voda“ alebo nápad s potenciálom?

Sulík, SaS a národný liberalizmus: „Suchá voda“ alebo nápad s potenciálom?

Richard Sulík. Foto: TASR - Oliver Ondráš

O rizikách i šanciach jedného zdanlivo protirečivého pojmu.

Keď pred pár týždňami Martin Poliačik oznámil svoj odchod zo strany Sloboda a solidarita, v novinových rozhovoroch, kde tento krok zdôvodňoval, opakovane zaznela poznámka, stojaca za povšimnutie.

„SaS sa aj slovami svojho predsedu posunula od liberalizmu k nejakej forme národného liberalizmu a to už pre mňa nie je priestor“, povedal Poliačik v rozhovore pre Denník N.

Podobne odpovedal na otázku Nového času, či je SaS ešte liberálnou stranou: „Ústami predsedu strany je to národný liberalizmus.“

V oboch rozhovoroch Martin Poliačik dodal, že pojem „národný liberalizmus“ považuje za vnútorne protirečivý a osobne ho v politike reprezentovať nechce. Podobne to nepochybne musí rezať uši mnohým.

Nemá vari liberalizmus univerzalistické ambície? A nespája sa skôr s kozmopolitnými hodnotami?

Zaujímavosťou je, že ako „národného liberála“ klasifikoval Richarda Sulíka aj český politológ Miroslav Mareš. Predseda SaS súhlasil s označením samého seba ako „slovenského nacionalistu“ vo februárovom rozhovore s Martinom M. Šimečkom. Neskôr vo vlastnom blogu spresnil, že sa považuje za „vlastenca“.

Nech už je ako chce, pojem „národný liberalizmus“ skutočne v dejinách politického myslenia existuje. A neobjavil ho predseda SaS.

Malá historická odbočka

V 19. storočí kráčali často požiadavky liberálov a predstaviteľov rodiacich sa nacionálnych hnutí európskych národov ruka v ruke. Spoločne sa totiž vymedzovali voči organizácii spoločnosti, ktorá bola dedičstvom feudalizmu. 

Predstavte si s trochou zjednodušenia, že ste napríklad obyvateľ mestečka v niektorom z mnohých kniežatstiev, do ktorých bolo rozdrobené vtedajšie Nemecko. V takom prípade ste ako národný liberál od svojho miestneho kniežaťa zrejme požadovali nielen občianske práva pre seba, ale podporovali ste spravidla tiež zjednotenie všetkých Nemcov do jedného národného štátu.

Naproti tomu, ak ste boli zase Čech alebo Maďar, žijúci v mnohonárodnostnej habsburskej monarchii, požadovali ste od vládnucej dynastie opäť nielen občianske práva pre jednotlivcov, ale tiež rovnoprávnosť pre váš národ, čo mohlo siahať od požiadavky vytvorenia nejakej národnej samosprávnej jednotky, až po úplnú štátnu samostatnosť vlastného národa. 

Feudálny štát bol spoločným terčom nacionalistov, ale aj politických, či ekonomických liberálov. Jeho hranice boli totiž často výsledkom stáročí dynastických vojen, prípadne sobášnej politiky – bez ohľadu na jazyk a národnosť poddaných. Panovníci vládli absolutisticky a len neochotne obmedzovali svoju moc ústavami s ich listinami občianskych práv. Navyše, vnútorné clá bránili rozvoju veľkého národného trhu, prípadne colná politika zvýhodňovala jedno územie pred druhým – čiže existovali tu aj ekonomické motivácie...

Pasca národného socializmu

Politický flirt liberalizmu s nacionalizmom obsahoval jedno riziko. Ak sa deklarujete ako národný liberál, často si v politike musíte vyberať, či dáte prednosť kolektivistickej perspektíve „záujmu národa“ alebo individualistickej perspektíve slobody, dôstojnosti a rovnosti práv každého jednotlivca (akejkoľvek národnosti) pred zákonom.

Stredoeurópski národní liberáli postupne nahradzovali feudálne ríše, či kniežatstvá národnými štátmi. No nacionalizmu dávali prednosť pred liberalizmom tak často, až z ich politiky to druhé úplne vymizlo.

Napríklad uhorskí liberáli požadovali pre seba čo najväčšiu samosprávu od Viedne. No to isté upierali v období dualizmu Slovákom, voči ktorým uskutočňovali politiku systematickej zhora povzbudzovanej asimilácie.

Nemeckí liberáli podporovali Bismarckovu snahu zjednotiť Nemecko pod pruským vedením i jeho vzostup medzi hlavné priemyselné krajiny sveta. Lenže rovnako aj nešťastný protikatolícky Kulturkampf „železného kancelára“. V ďalších desaťročiach sa mnohí z nich nechali zaslepiť fantáziami o potrebe vymôcť pre Nemecko miesto na slnku, ktoré krajinu voviedli do katastrofy prvej svetovej vojny.

Z mnohých národných liberálov sa časom stali „národní socialisti“. Nie nutne v zmysle nacizmu, ale skôr v širokom význame týchto slov ako vyznávači kombinácie nacionalizmu a ekonomickej politiky rozsiahlych štátnych zásahov. 

Súviselo to aj s myšlienkovou klímou na prelome 19. a 20. storočia. Klasický liberalizmus pomaly umieral. Dobovým mysliteľom sa zdalo, že byrokratický a všetko organizujúci štát lepšie vyrieši problémy spoločnosti a skôr zabezpečí národu veľkosť, než slobodný trh. Budúcnosť mala patriť socializmu. Či už v jeho nacionálnej alebo internacionálnej podobe. Neochvejne v to verila aj veľká časť intelektuálov.

Asi najlepšie zosobňuje protirečivosť prelínania liberalizmu s myšlienkami nacionalizmu a socializmu osobnosť Nemca Friedricha Naumanna (1860-1919). Tento politik a evanjelický teológ, po ktorom je pomenovaná aj nadácia blízka liberálnej nemeckej strane FDP, sa zaraďoval k sociálnym liberálom svojej doby. Umiernenou reformnou politikou chcel zlepšiť postavenie robotníckej vrstvy a prispieť k emancipácii žien.

Na strane druhej, v roku 1900 napísal: „Pretože chceme politicky posilniť socializmus, sme za otčinu, cisárstvo a flotilu.“ V októbri 1914 podpísal manifest 93 nemeckých učencov a umelcov, podporujúci vojnu a o rok neskôr vydal svoj známy spis Mitteleuropa, v ktorom obhajuje víziu usporiadania strednej Európy pod hegemóniou Nemecka...     

Šance národného liberalizmu

Lenže poďme späť na Slovensko a do prítomnosti. Sloboda a solidarita nemá len predsedu, ktorý sa považuje za vlastenca. Ako ukazuje aj dnes zverejnený prieskum IVO, prívrženci SaS spomedzi priaznivcov všetkých strán najčastejšie súhlasia s výrokom, že môžeme byť hrdí na to, čo Slovensko dosiahlo za prvých 25 rokov samostatnosti. Myslí si to 79 percent z nich a až za nimi sú priaznivci SNS (77 percent), KDH (76 percent) a ďalších strán.     

Napriek tomu sa natíska otázka, či má ešte čosi ako národný liberalizmus, v podstate koncept s koreňmi v 19. storočí, čo povedať človeku v 21. storočí? Stačí na to, aby si politik vyslúžil národno-liberálnu nálepku, kritizovanie centralizačných tendencií v EÚ a odmietanie prerozdeľovania utečencov systémom kvót?

Ako sa vyhnúť tomu, aby sa politika národného liberalizmu nezvrhla na bohapustý nacionalizmus? Alebo len na populistické nadbiehanie obavám širokej verejnosti?

Po prvé, ak má národný liberalizmus ambíciu osloviť širšiu skupinu ľudí, mal by byť konštruktívnou, nie deštruktívnou silou. Nemal by byť „proti“ niečomu, ale „za niečo“. Nemal by mať ambíciu rozdeľovať, ale spájať, budovať, nie rúcať.

Príkladom môže byť Margaret Thatcherová. Hoci išlo o političku britskej Konzervatívnej strany, jej politika niesla národno-liberálne prvky. Jej vlastenectvo bolo dôvodom, prečo sa uchýlila k liberálnej ekonomickej politike.

Odbremenenie britského hospodárstva od socialistických reťazí chápala Thatcherová nielen ako prostriedok, ktorý mal umožniť zbohatnutie jednotlivcov. Nebola vedená len individualizmom.

V liberálnej ekonomickej politike videla tiež nástroj uvoľnenia podnikavosti britského národa (s dôrazom na slovo „britského“, teda nielen anglického). Frustroval ju totiž povojnový pozvoľný ekonomický úpadok Spojeného kráľovstva, s ktorým kráčal ruka v ruke aj úpadok politického vplyvu.

Liberálnejšia politika mala oživiť britskú ekonomiku. Hospodársky silnejšie Spojené kráľovstvo by malo väčšiu váhu vo svete a posilniť by sa dala aj jeho obranyschopnosť. Pretože na kvalitné ozbrojené sily potrebuje štát dostatočné príjmy, ktoré generuje súkromná sféra... Ekonomická liberalizácia teda mala slúžiť nielen individuálnym, ale aj národným záujmom.

Slovenský sen

S tou „britskosťou“ verzus „anglickosťou“ súvisí druhá vec. Národný liberalizmus by mal byť integrujúci, nie exkluzívny. Inými slovami, mal by stavať na koncepte politického národa, ktorého súčasťou sú všetci občania SR (teda aj príslušníci maďarskej, rómskej, rusínskej, vietnamskej, či iných menšín), nielen Slováci.

Dôvodom nie je nejaká politická korektnosť, ale prezieravá štátnická múdrosť. Slováci v nadnárodných celkoch ako Rakúsko-Uhorsko alebo ČSR prežili ako jazykové a kultúrne spoločenstvo, no dnes máme vlastný štát a aby bol dlhodobo udržateľný, mali by sa ako na ňom zainteresované cítiť všetky skupiny občanov.

Stavať koncept etnického a občianskeho národa do protikladu ako sa to u nás dialo v 90. rokoch je nezmysel. Aby Slovenská republika dlhodobo pretrvala, potrebujeme ponad základy v podobe slovenského etnického národa dobudovať akúsi integrujúcu inštitucionálnu nadstavbu v podobe politického národa, ktorého súčasťou by sa cítili všetci občania.

Ako sa to dá dosiahnuť? Posilňovanie myšlienky slovenského občianskeho národa môže podporovať každý kultivovaním občianskych rituálov, ktoré spájajú obyvateľov Slovenska aj ponad etnické alebo konfesionálne hranice.

Zahraničným príkladom môže byť rakúsky ľudovec Sebastian Kurz. Keď pred pár rokmi vo vysokej politike začínal, podporoval integráciu ľudí s imigračným pozadím do väčšinovej spoločnosti aj tým, že verejne vyzdvihoval ľudí prisťahovaleckého pôvodu, ktorí sa už v Rakúsku presadili, založili trebárs úspešné firmy a môžu byť vzorom pre všetkých. Boli to ľudia, ktorí žili „rakúsky sen“.

S tým súvisí tretia vec, ktorá by mala charakterizovať národno-liberálnu politiku. Ak sa kedysi hovorilo o „americkom sne“, dnes sa dá hovoriť o „rakúskom“, či „nemeckom sne“.

A čo „slovenský sen“? Vznáša sa v oblakoch ako slovenský lietajúci automobil?

Veľa politikov pred všeličím voličov straší. Málokto sa nás snaží nadchnúť. Napríklad pre víziu krajiny, kde s úsilím a poctivosťou dokáže človek urobiť dieru do sveta. Dnes možno nie sme takou krajinou. No mali by sme sa snažiť raz sa takou stať.

Spomeňme si na slovenských zlatých hokejistov z roku 2002. Slováci možno vyšli pred storočím z prostredia chalúp a biedy, no teraz idú dobyť svet.

Akurát potrebujeme cielene budovať viac ohnísk svetovosti. Kto v slovenskej politike hovorí o tom, že Slovensko by sa malo usilovať byť príkladom excelencie v tej, či onej oblasti?! 

Pokiaľ sa pod „liberalizmom“ rozumie občiansky princíp, ústavnosť, či možnosť ekonomickej sebarealizácie, kým pod „národným“ činorodé a ctižiadostivé rozvíjanie vlastnej postati, bez zašľapávania druhých, môže byť takto poňatý „národný liberalizmus“ inšpiratívny ako politický koncept aj pre širšie politické spektrum, než sú len liberáli.

Mohla by takýto koncept do svojej politickej ponuky zapracovať trebárs aj niektorá konzervatívna strana?

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo