Pár hodín pred ďalšou francúzskou revolúciou Tri dôvody, prečo by slovenskí konzervatívci nemali odpísať najstaršiu dcéru Cirkvi

Neurotické vytlačenie náboženstva z verejnosti, ktoré nútilo chlapca z veriacej francúzskej rodiny Charla de Gaulla stráviť detstvo v belgickom internáte, je vám aj mne nesympatické.

Kvázi náboženský kult výdobytkov Francúzskej revolúcie, ba priam mýtizácia „de la République“ sú vám aj mne smiešne.

Keď dokonca „krajná pravičiarka“ Marine Le Penová zdvihla ruku za to, aby francúzska ústava garantovala „právo na potrat“, rovnako ako ja ste krútili hlavou.

A keďže čerpáte svoje inšpirácie skôr z germánskeho konzervativizmu alebo dokonca z anglosaského libertarianizmu, je vám číry etatizmus francúzskej pravice proti srsti.

To všetko chápem.

Zopár hodín pred prvým kolom prevratných francúzskych volieb, ktoré v druhej kľúčovej krajine EÚ zmenia pravdepodobne všetko, sa však chcem postaviť na obranu Francúzov.

Myslím si, že napriek všetkému zúfalstvu sú tam nejaké zdravé základy.

Kultúrny konzervativizmus drží „žabožrútov“ stále tak trošku nad vodou.

Po prvé, kultúrny konzervativizmus.

Zatiaľ čo politický konzervativizmus je vo Francúzsku nateraz beznádejne roztrieštený, konzervativizmus kultúrny drží „žabožrútov“ stále tak trošku nad vodou.

Francúzi zo všetkých táborov si vážia svoje národné kultúrne dedičstvo, istý štandard sa jednoducho udržiava.

Keď na dovolenke majú len na to, aby sa ubytovali v škaredom automatizovanom hoteli v beztvárnej nákupnej zóne mimo mesta, tak si tam potom celé rodiny namáčajú croissant do kávy.

Keď starý sedliak a stará sedliačka na malom statku prežívajú už len vďaka tomu, že raz do roka počas miestnych automobilových pretekov prenajímajú hosťom dve-tri izby, aj tak je výber dvadsiatich kníh na ich jedinej poličke závideniahodne kompletný a po jedle sa vždy podáva syr.

Aj keď je to už len lacný priemyselný francúzsky syr, ktorý sa predáva aj v slovenských supermarketoch.

Národní konzervatívci si asi nevedia predstaviť horšieho odrodilca ako Jeana-Luca Mélenchona, ostrieľaného ľavicového demagóga, ktorý momentálne máva viac palestínskou vlajkou ako tou francúzskou.

No aj ten islamoľavičiar, ktorý začal svoju dráhu kedysi v minoritnom potratárskom krídle francúzskych trockistov (vedúci trockista bol ešte pro-life), pevne trvá na tom, aby mu všade vo Francúzsku servírovali miestne francúzske špeciality.

Ruku na srdce, koľko takto vzorne dôsledných konzervatívcov poznáte na Slovensku?

Francúzi skutočne riešia obmedzenie svojej suverenity.

Po druhé, kreatívny potenciál francúzskej radikality.

Chápem, že francúzska radikálnosť lezie konzervatívcovi na nervy: ten hnev, to neustále rozhorčenie, ten sklon k politickému násiliu, tie povstania ako na bežiacom páse.

Aj keď sa Francúzi, čo sa týka pôrodnosti, dlhé desaťročia javili ako najzdravšia spoločnosť Európskej únie, pôsobia jednoducho deštruktívne.

Vo francúzskom vzťahu k európskej integrácii sa však ukazuje, že francúzske buričstvo nesúvisí iba s ťažkou povahou „kohútov“.

Niekomu sa to nepáči, ale kým suverenizmus je na Slovensku instantným predvolebným heslom, ktoré sa už po volebnej noci spratáva, Francúzi skutočne riešia obmedzenie svojej suverenity.

Nikdy s tým nedajú pokoj.

Stoja pred takmer neriešiteľnou dilemou, lebo odísť z Únie ako Briti je pre nich nevýhodné, sú predurčení na vedúcu úlohu, ekonomicky však na ňu celkom nedočiahnu.

Nie všetci u nás vedia, že Francúzsko nielen odmietlo Európsku ústavu, ale trápi sa už dlhodobo európskou otázkou: už referendum o Maastrichtskej zmluve 20. septembra 1992 sa skončilo najtesnejším možným víťazstvom prívržencov „Áno“. A až 49 percent Francúzov hlasovalo proti vtedy ešte len vznikajúcej Európskej únii.

September 1992: to znamená, že Francúzi o necelé dva mesiace vstúpia do Kristovho roku svojho utrpenia z čoraz užšej Únie.

Keďže inde v Európe prevládne ufrflaný pragmatický konformizmus, bude to možno na Francúzoch, aby ten gordický uzol raz rozviazali aj za nás.

V prípade víťazstva nacionalistického Národného združenia možno už čoskoro.

V horšom prípade z toho bude dokonalý rozvrat, v lepšom prípade reforma Únie, z ktorej budú profitovať aj pasívnejšie členské štáty.

Veľký klasicistický kostol bol v zlom stave, v kupole bola dokonca diera.

Po tretie, krása scvrknutého francúzskeho katolicizmu.

Asi sa tu nemusím rozpisovať o stave katolíckej viery vo Francúzsku.

Na začiatku 80. rokov boli pokrstené tri štvrtiny novorodencov, dnes je to štvrtina novorodencov. Podľa Ifopa 80 percent Francúzov nevie odpovedať na otázku, čo znamená nanebovzatie Panny Márie alebo Turíce. V dohľadnej budúcnosti tam bude toľko katolíckych kňazov ako tetovačov.

Každú nedeľu na omšu chodia tri alebo štyri percentá.

Čaro je však v tom, že byť na francúzskej omši je zakaždým dojímavý zážitok.

Vo Francúzsku totiž už dávno nikto nejde do kostola, „lebo sa to robí“ či „patrí“.

Tento mesiac som si splnil dávny sen a navštívil som konečne región, ktorý bránil svojich kňazov pred excesmi Francúzskej revolúcie a zaplatil za to vysokú cenu. Vyhladzovanie týchto katolíkov by sa dnes nazývalo genocídou.

Región sa volá Vendée a nachádza sa pri Atlantiku.

Département Vendée používa oficiálne logo, ktoré je vytvorené z kríža a z Ježišovho srdca, všade na rázcestiach sú kríže a na otvorenie memoriálu im prišiel rečniť rovno Solženicyn.

Stretol som tam starého francúzskeho kamaráta, vášnivého pohŕdača všetkým katolíckym, a zobral som ho do hlavného kostola hlavného mesta Vendée – na nedeľnú omšu.

Omša bola veľmi dlhá, kantorka spievala na rozplakanie a kázeň farára bola o tele Kristovom: „V každej dedine je kostol, v každom kostole je ‚tabernákel‘ a v každom svätostánku je niečo, okolo čoho sa točí celý vesmír.“

Môj kamarát si začal kázeň nahrávať, zasiahla ho do srdca.

Veľký klasicistický kostol bol v zlom stave, v kupole bola dokonca diera.

V tej diere bolo niečo, čo sa dalo predstaviť ako skulptúra moderného umelca, no bezpochybne to bola diera.

A cez tú dieru sme sa pozreli do neba.