Práva národnostných menšín a veriacich sú v úzadí Ako sa Európsky parlament stal platformou pre rodovú ideológiu

Za posledných tridsať rokov sme boli svedkami rastúcej polarizácie Európskeho parlamentu a jej vplyvu na politiky, ktoré prijíma. Určité ideológie vnucované ľavicovými silami ovládli všetky oblasti politiky, najmä pokiaľ ide o rodovú ideológiu a ochranu menšín.

Ochrana určitých menšinových skupín sa dostáva do hlavného prúdu, zatiaľ čo vážne porušovanie ľudských práv vrátane prenasledovania náboženstva a náboženských menšín zostáva nepovšimnuté.

Východiskom textov prijatých Európskym parlamentom pred tridsiatimi rokmi – vychádzajúc z dokumentov – bolo, že „človek“ je buď „žena, dieťa, alebo muž“. Dnes, naopak, definovanie toho, čo je ľudská bytosť, zaberá v texte niekoľko riadkov.

Zatiaľ čo vtedy boli kategórie a posolstvá jasné, pomaly sa zmenili na neprehľadný zmätok. Hoci tieto trendy pozorujú mnohí, po prvýkrát sa o nich uskutočnil dôkladný výskum. Autori tohto článku preskúmali správy a uznesenia Európskeho parlamentu (ďalej len „uznesenia EP“) s cieľom objasniť tieto trendy.

Ochrana určitých menšinových skupín sa dostáva do hlavného prúdu, zatiaľ čo vážne porušovanie ľudských práv vrátane prenasledovania náboženstva a náboženských menšín zostáva nepovšimnuté.

Čo tieto politiky znamenajú pre budúcnosť európskeho integračného procesu? Podporuje EÚ v skutočnosti myšlienku, že rod by mal byť uznaný ako zvolená identita bez ohľadu na biologické pohlavie? Nakoľko je táto otázka rozšírená v porovnaní s inými sociálnymi otázkami?

Na zodpovedanie týchto otázok bol použitý kvantitatívny aj kvalitatívny prístup. Výsledky poukazujú na veľmi výrazné trendy posledných tridsiatich rokov, ktoré zahŕňajú významné medzníky. Skúmané texty zahŕňajú uznesenia Európskeho parlamentu pre aktuálny parlamentný cyklus, pravidelné správy o základných právach v EÚ, ako aj správy o ľudských právach týkajúce sa situácie vo svete.

Cieľ výskumu

História EÚ sa začala hospodárskou spoluprácou a ochranou mieru v Európe. Funkcie európskych inštitúcií sa odvtedy menili, rovnako ako koncepcie ochrany základných práv v EÚ a ľudských práv vo svete.

Pôvodne bolo úlohou Európskeho parlamentu len konzultovať a diskutovať o spoločných otázkach patriacich do kompetencie medzinárodnej organizácie. Od roku 1979 však Európsky parlament získal viac kompetencií (Zoltán Horváth: Kézikönyv az Európai Unióról).

Postupne začal pre seba požadovať čoraz viac funkcií, práv a právomocí a zmenila sa aj jeho úloha v inštitucionálnej štruktúre EÚ. Medzitým, ako rástol vplyv vonkajších organizácií a menila sa politická realita, sa v inštitúciách EÚ čoraz viac presadzovali určité politické myšlienky.

Menia sa aj úlohy inštitúcií EÚ. V súčasnosti môžeme pozorovať, že Európsky parlament často zaraďuje do svojej agendy body v oblastiach, v ktorých nemá kompetencie, a prijíma akty ultra vires alebo nezáväzné právne predpisy bez legitimity. Týmto snahám pomáhajú externé organizácie, lobistické skupiny a ďalší a poskytujú pomoc zvonka pri príprave správ, pozmeňujúcich návrhov a analýz.

Je dôležité poznamenať, že v Európskom parlamente nemá jasnú väčšinu ani ľavica, ani pravica, takže tvorba politiky sa opiera o dlhodobé dohody medzi politickými skupinami centristickej Európskej ľudovej strany a ľavicovo orientovaných socialistov a demokratov.

Po voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2019 nedosiahli absolútnu väčšinu ani spoločnými silami, čo znamenalo, že niektoré uznesenia sa prijímajú ad hoc väčšinou alebo relatívnou ľavicovou väčšinou s podporou sociálne ľavicovo orientovaných konzervatívcov.

Takáto politická roztrieštenosť viedla k vážnym kompromisom na oboch stranách, ako aj k možnosti prijať formulácie o sociálnej politike, v ktorých sú ľavicové skupiny jednotné – napríklad v otázkach týkajúcich sa sexuálnych menšín a feminizmu. Platí to tak v uzneseniach, ktoré sa týkajú záležitostí v rámci EÚ, ako aj v uzneseniach týkajúcich sa tretích krajín alebo globálnych otázok.

Táto štúdia je pokusom o objasnenie toho, čo dnes predstavujú politiky Európskeho parlamentu v tejto oblasti a aké boli hlavné medzníky, ktoré viedli k prijatiu týchto stanovísk.

Preskúmanie dokumentov umožňuje vyvodiť podstatné závery o úlohe, ktorú Európsky parlament zohráva pri presadzovaní progresívnych myšlienok v Európe aj vo svete.

Metodika sa zameriava len na jazyk obsiahnutý v textoch prijatých Európskym parlamentom. Vývoj takzvaného „dohodnutého jazyka“ a objavenie sa nového jazyka môžu poskytnúť hmatateľný dojem o uprednostňovaní určitých aspektov pri ochrane základných a ľudských práv.

Analýza kombinuje tri rôzne prístupy. Po prvé, autori skúmali uznesenia prijaté v parlamentnom cykle 2019 – 2024, aby zistili, čo dnes predstavuje väčšina Európskeho parlamentu.

Po druhé, autori sa pozreli na výročné správy Európskeho parlamentu o základných právach, ktoré skúmajú situáciu v oblasti základných práv v členských štátoch v rokoch 2000 až 2022. 

Po tretie, Európsky parlament prijíma aj výročné správy o ľudských právach, ktoré sa zaoberajú situáciou v oblasti ľudských práv vo svete. Tieto správy sa vzťahujú na obdobie od roku 1993 do roku 2022.

Preskúmanie všetkých týchto dokumentov umožňuje dôkladnú kvantitatívnu a kvalitatívnu analýzu a umožňuje vyvodiť podstatné závery o úlohe, ktorú Európsky parlament zohráva pri presadzovaní progresívnych myšlienok v Európe aj vo svete.

Poukazuje aj na trendy smerujúce k monopolizácii kontrolnej moci v európskom rozhodovacom procese, a to súbežne s ambíciou Európskeho parlamentu rozšíriť svoje kompetencie v oblasti základných a ľudských práv (László Blutman: Az Európai Unió joga a gyakorlatban).

Ilustračné foto: Európsky parlament

Analýza uznesení Európskeho parlamentu prijatých počas 9. funkčného obdobia (2019 – 2024)

Preskúmanie znenia názvov uznesení a správ EP z aktuálneho volebného obdobia prináša niekoľko zaujímavých výsledkov.

V porovnaní s legislatívnymi textami sa v nelegislatívnych textoch hojne vyskytujú formulácie týkajúce sa rodovej rovnosti, feminizmu a sexuálnych menšín. Analýza jazykového prostredia ukazuje, že formulácie sa používajú buď v neutrálnom, alebo progresívnom/ľavicovom kontexte.

Jednoduché kvantitatívne porovnanie je samo osebe objavné: hoci v názve žiadneho legislatívneho textu sa nenachádza slovo rod, existuje 19 nelegislatívnych textov s takýmto názvom. Ak preskúmame legislatívne texty prijaté EP od roku 2019, je okamžite zrejmé, že nebolo prijaté ani jedno uznesenie s názvom obsahujúcim slová gender, homosexuál alebo LGBT (alebo ich variácie).

Pri skúmaní výskytov v samotných textoch výsledky ukazujú 51 dokumentov obsahujúcich slovo gender. Tieto sa väčšinou vyskytujú v neideologických kontextoch, napríklad v súvislosti s bezpečnosťou práce, pričom väčšina dokumentov obsahuje len odkazy na iné správy, tabuľky s údajmi, iné prílohy alebo poznámky pod čiarou so slovom gender.

Ideologické používanie jazyka možno pozorovať v prípadoch, keď sa explicitné výzvy na rodovú rovnosť alebo potreba rodovo citlivých prístupov zbytočne alebo svojvoľne zdôrazňujú bez uvedenia iných skupín, ktoré mohli byť tiež explicitne spomenuté, ale neboli. Ide napríklad o rôzne nariadenia týkajúce sa odlesňovania, investícií súvisiacich s klímou, podpory digitálnych zručností, štandardizácie bezpečnosti výrobkov, obstarávania v kozmickom priemysle, financovania poľnohospodárstva, podnikania alebo metrológie.

Nedostatok kompetencií nebráni Európskemu parlamentu, aby sa v nelegislatívnych textoch snažil vyvíjať čo najväčší tlak na ostatné inštitúcie EÚ, členské štáty a tretie krajiny.

Terminológia sa pohybuje medzi výzvami na rodovú rovnosť, rovnosť medzi ženami a mužmi a uplatňovanie rodového hľadiska s niektorými zaujímavými termínmi na jedno použitie, ako je rodová konvergencia, odstup v rodovom vnímaní bezpečia alebo rodové rozpočtovanie.

Jedným z pravidelných aspektov rodového jazyka je zameranie sa na rovnaké odmeňovanie a rovnakú účasť v sektoroch alebo rozhodovacích orgánoch – bez toho, aby sa špecifikovalo, v čom spočíva konkrétna nerovnosť alebo akú pridanú hodnotu má tento jazyk v porovnaní s inými antidiskriminačnými požiadavkami, ktoré sa už nachádzajú v právnych predpisoch EÚ a v každom prípade sa musia uplatňovať univerzálne.

Treba tiež poznamenať, že neboli určené žiadne odvetvia alebo činnosti, v ktorých by sa malo usilovať o rovnosť, pretože nejakým spôsobom nedostatočne zastúpení by mohli byť muži.

Rod, chápaný skôr ako sociálny konštrukt než v zmysle biologického pohlavia, sa objavuje v jednom prípade týkajúcom sa zberu údajov Agentúrou Európskej únie pre lieky, kde sa zozbierané údaje „rozdeľujú podľa pohlavia, a ak je to možné, podľa rodu“. Existuje len jeden legislatívny text s príbuznou tematikou prijatý v marci 2023 o zásade „rovnakej odmeny za rovnakú prácu alebo prácu rovnakej hodnoty medzi mužmi a ženami“.

V uznesení o zmene a doplnení zmlúv EÚ sa požadovalo, aby sa do článku 10 Zmluvy o fungovaní Európskej únie okrem pohlavia a sexuálnej orientácie, ktoré sú už v tomto článku uvedené, zahrnula aj nediskriminácia na základe „rodu“. Ide jednoznačne o iniciatívu na zavedenie rodovej ideológie a uznanie viac ako dvoch pohlaví (mužského a ženského) do zmlúv EÚ, čo by umožnilo aj ich presadzovanie vo vnútroštátnych právnych predpisoch.

EP vo svojom uznesení o stratégii EÚ pre rodovú rovnosť uviedol, že „je znepokojený tým, že v práve EÚ chýba výslovný zákaz diskriminácie na základe rodovej identity a rodového prejavu osoby“, čím vyzval na uznanie rodovej identity a rodového prejavu ako nemenných charakteristík. Akčný plán EÚ pre rodovú rovnosť III tiež uvádza rodovú identitu ako prvok intersekcionálnej diskriminácie, ktorej môžu ženy čeliť.

Svedectvá šiestich zamestnancovDúhové šnúrky aj pozvánky na pride. Ako firmy na Slovensku vtláčajú inklúziu

Jakub Lipták

Pokračovanie skúmania legislatívnych textov ukázalo, že pätnásť dokumentov obsahuje slovo sex alebo sexuálny. Tieto sa väčšinou vyskytujú v neideologickom kontexte: väčšinou medzi všeobecnými zásadami nediskriminácie alebo konkrétne v právnych predpisoch týkajúcich sa prevencie zneužívania detí (alebo v iných trestnoprávnych súvislostiach), bezpečnosti práce alebo štandardov zdravotníckej štatistiky.

Vysvetlenie je pomerne zrejmé: podľa zmlúv Európska únia nemá silné kompetencie v oblasti sociálnej alebo rodinnej politiky. Jednoducho povedané, ide o kompetencie členských štátov, nie o kompetencie EÚ. Môžeme tiež predpokladať, že niektoré konzervatívne vlády jednoducho odmietajú pripustiť formulácie, ktoré by uznali rod ako sociálny konštrukt, a nielen ako označenie mužov a žien. To však platí len v prípade legislatívnych textov.

Tento nedostatok kompetencií však nebráni Európskemu parlamentu v tom, aby sa v tejto veci v nelegislatívnych textoch, do ktorých nie je zapojená Rada (národné vlády), snažil vyvíjať čo najväčší tlak na ostatné inštitúcie EÚ, členské štáty a tretie krajiny. Okrem toho, zahraničná politika tiež nepatrí do kompetencie EÚ, a preto nespadá do kompetencie Európskeho parlamentu. Využívanie nelegislatívnych textov je však jasným nástrojom mäkkej moci, ktorý by o niekoľko rokov mohol viesť k ovplyvňovaniu legislatívnych textov s cieľom integrovať rodovú ideológiu.

Na ďalšiu ilustráciu týchto trendov možno uviesť, že existuje šesť uznesení o menšine LGBT(IQ). Uznesení so ženami alebo pohlavím v názve je spolu 43 (24 pre ženy, 19 pre pohlavie). Porovnateľné počty v názvoch legislatívnych textov sú nulové alebo takmer nulové.

Paradoxne, EP vyzval na rodovú rovnosť medzi zamestnancami Európskeho inštitútu pre rodovú rovnosť, pretože muži boli nedostatočne zastúpení –tvoria len 29 % zamestnancov.

Pozornosť Európskeho parlamentu venovaná rodovému a LGBT(IQ) jazyku je najvýraznejšia pri hľadaní uvedených kľúčových slov nielen v názvoch uznesení, ale aj v textoch prijatých uznesení: z 2 000 uznesení prijatých v priebehu rokov 2019 – 2023 sa skratka LGBT(IQ) uvádza v 108 uzneseniach.

Slovo rod sa v uzneseniach objavuje v 731 prípadoch, ženy v 738 prípadoch, zdravotne postihnutí v 430 prípadoch, Rómovia v 94 prípadoch, potrat v 54 prípadoch, kresťan v 49 prípadoch a Boh len raz (v uznesení o Iráne).

Výsledkom takzvaného uplatňovania rodového hľadiska v EÚ sú aj požiadavky týkajúce sa rodovej rovnosti v niektorých nezvyčajných oblastiach. EP vyzval Európsku službu pre vonkajšiu činnosť (ESVČ), aby vymenovala poradcov pre rodovú rovnosť vo vojenských misiách EÚ a aby sa zamerala na 50-percentný podiel žien v riadiacich funkciách medzi vedúcimi delegácií a misií Spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky (medzi ktoré patria aj vojenské misie).

Paradoxne, podľa absolutória za plnenie rozpočtu Európskeho inštitútu pre rodovú rovnosť za rok 2021 EP vyzval na rodovú rovnosť medzi zamestnancami tohto inštitútu, pretože muži boli nedostatočne zastúpení v strednom manažmente (len 19 %, čo je pokles oproti predchádzajúcemu roku), a vyjadril názor, že je „znepokojený celkovou nerovnováhou medzi zamestnancami“ (muži tvoria len 29 % zamestnancov).

EP tiež vyjadril svoje obavy z dôvodu nedostatočného zastúpenia žien v STEM (v oblasti vedy, techniky, inžinierstva a matematiky) vrátane vývoja umelej inteligencie, čo by následne spôsobilo „opakovanie existujúcich diskriminačných praktík a stereotypov a vývoj ‚rodovo orientovaných algoritmov‘“. EP preto vyzval aj na začlenenie „odborníkov na rodovú rovnosť [do] infraštruktúr ľudského dohľadu“ nad technológiami AI.

EP vyzval aj na vytvorenie rodovo inkluzívnych miest a mestského plánovania zohľadňujúceho rodovú rovnosť. EP však vidí možnosť efektívneho vykonávania opatrení v oblasti klímy, pokiaľ všetky opatrenia v tejto oblasti zahŕňajú „rodovú a intersekcionálnu perspektívu“, inak bude ťažšie dosiahnuť „spravodlivý a férový prechod“, ako aj „rodovú spravodlivosť“.

Celkovo boli prijaté len štyri uznesenia so zameraním na osoby so zdravotným postihnutím. V prípade Rómov išlo o tri.

Na rozdiel od rodovej problematiky sa iným menšinám, ako sú autochtónne tradičné a jazykové menšiny alebo zraniteľné skupiny, napríklad osoby so zdravotným postihnutím, venuje zo strany EP oveľa menej pozornosti.

Celkovo boli prijaté len štyri uznesenia so zameraním na osoby so zdravotným postihnutím. V prípade Rómov išlo o tri. Pojmy chudoba a sociálne začlenenie sa vyskytujú len v jednom názve uznesenia, ktoré sa týka výlučne chudoby žien. Jedno uznesenie sa týkalo náboženských menšín a tri národnostných alebo etnických menšín.

Ďalším skúmaným kľúčovým slovom, ktoré zjavne nepatrí do kompetencie EÚ, je právo na potrat. Potraty sa objavujú v negatívnom kontexte súvisiacom s nútenými potratmi vo všeobecnosti, potratmi vynútenými na zdravotne postihnutých ľuďoch, ale aj v súvislosti s chovateľmi spôsobujúcimi potraty hospodárskych zvierat.

V ostatných 52 uzneseniach EP presadzoval potraty s cieľom povýšiť ich na ľudské právo, a to aj v prípadoch, keď sa takéto presadzovanie javí ako nesúrodé, ako napríklad v uznesení venovanom pamiatke novinárov zavraždených na Malte a na Slovensku.

EP prijal aj uznesenie o zmene a doplnení zmlúv EÚ, v ktorom sa navrhuje zmena a doplnenie článku 3 charty základných práv o nedotknuteľnosti osoby, čo by paradoxne zahŕňalo právo na potrat.

EP sa veľmi otvorene postavil za potraty, keď Najvyšší súd USA opätovne preskúmal rozhodnutie, ktoré zaviedlo legálne potraty v jednotlivých štátoch USA. V júni 2022 EP prijal rezolúciu s názvom Globálne ohrozenie práva na potrat. 

EP tiež vyjadril „poľutovanie“ nad tým, že niektoré krajiny umožňujú lekárom odmietnuť vykonať potrat z dôvodu náboženstva a svedomia. Európski zákonodarcovia postavili právo na potrat na vyššiu priečku ako slobodu náboženského vyznania a slobodu svedomia.

Ilustračné foto: wikimedia.org/Elke Wetzig

Výročné správy Európskeho parlamentu o základných právach (2000 – 2020)

Myšlienka potreby celoeurópskej ochrany základných práv sa objavila už počas hospodárskej fázy európskej integrácie. Európsky súdny dvor našiel v zmluvách právny základ na interpretáciu základných práv a postupne ho rozširoval.

Počas rokov 2000 až 2010 došlo k míľniku v tomto procese, keďže bola prijatá charta základných práv, vlastný zoznam základných práv EÚ. Právnu silu má od roku 2007. Prijatím Lisabonskej zmluvy tak boli európske inštitúcie pri svojej činnosti povinné rešpektovať chartu, rovnako ako členské štáty pri uplatňovaní práva EÚ (Blutman: Az Európai Unió joga a gyakorlatban).

Vo svete a konkrétne v Európe sa objavil nevídaný jav, keď sa v súbore nástrojov EÚ objavili nové nástroje soft law a hard law: politické procesy, prostredníctvom ktorých je možné začať konanie proti členským štátom z dôvodu politických diskusií o obsahu hodnôt v článku 2 Zmluvy o Európskej únii.

Ak vezmeme do úvahy prijatie charty základných práv a rozšírenie rozsahu činnosti EÚ v oblasti ochrany základných práv, môžeme stanoviť tri rôzne obdobia: prvé obdobie trvá do prijatia charty základných práv, druhé do nadobudnutia jej právnej účinnosti a tretie po prijatí Lisabonskej zmluvy.

Od prijatia charty sa EP začal zaoberať otázkami týkajúcimi sa základných práv. Do roku 2009 to však bolo v porovnaní s treťou fázou obmedzené a vyvážené. V roku 2010 dĺžka správ o základných právach exponenciálne narástla a medzitým sa Európsky parlament začal čoraz viac zaoberať otázkami týkajúcimi sa politiky členských štátov a takými, ktoré patria do vnútroštátnej právomoci.

Prvé správy o základných právach sa od neskorších výrazne líšia, pretože sa toľko nezameriavali na sexuálnu identitu.

Hoci správy o ľudských právach skúmajú situáciu v oblasti ľudských práv vo svete – v krajinách mimo Európy –, výročné správy o základných právach sa zameriavajú skôr na kritiku členských štátov EÚ.

Prvé správy o základných právach sa od neskorších výrazne líšia, pretože sa toľko nezameriavali na sexuálnu identitu. V rezolúcii prijatej v roku 2000 sa slovo rod spomína jedenkrát, slovo sexuálny desaťkrát (väčšinou v kontexte boja proti diskriminácii) a pojem LGBT sa v nej nevyskytuje. Na druhej strane sa v texte štyrikrát objavuje rodina, šestnásťkrát deti a ich ochrana a trikrát náboženstvo.

V správe z roku 2001 sa rod spomína trikrát, má samostatnú kapitolu o deťoch a spomína ich 24-krát. Pojem náboženstvo/náboženský sa spomína osemkrát, a to nielen v súvislosti s antidiskriminačnou doložkou, kde je uvedený spolu s mnohými inými chránenými vlastnosťami, ale aj pokiaľ ide o význam rovnakého zaobchádzania s náboženstvami.

V správe o situácii v oblasti základných práv v EÚ z roku 2003 sa výraz rod používa 14-krát. Výraz homosexuál sa používa dvakrát a výraz sexuálny 26-krát. Na druhej strane sa slovo náboženstvo spomína len raz (odluka cirkvi od štátu) a slovo rodina trikrát. Zaujímavé je, že Parlament nebol v roku 2003 pripravený prijať správu, ktorá sa nadmerne zameriava na sexuálnu identitu, keďže plénum správu nepodporilo.

V ďalšej správe na túto tému, ktorá pokrýva roky 2004 – 2008, sa slovo LGBT spomína len raz, slovo gay len raz a aj bisexuál, lesbička, transsexuál len v jednom prípade. Slovo potrat sa spomína štyrikrát, zatiaľ čo slovo náboženstvo šesťkrát. V článku 4 správy sa odkazuje na spoločné ústavné dedičstvo členských štátov.

V správe z roku 2009 sa slovo sexuálny spomína len raz a nespomínajú sa práva LGBT, interrupcia ani pohlavie, pričom slovo náboženstvo sa spomína trikrát.

Text tejto správy je podstatne vyváženejší a objektívnejší ako správy, ktoré po nej nasledovali v nasledujúcich dvoch desaťročiach. Sústreďuje sa na relevantné a dôležité otázky ochrany základných práv, a to z objektívneho a všeobecného hľadiska. Neoznačuje a nehanobí žiadny členský štát a zameriava sa na skutočnú úroveň a kvalitu ochrany základných práv v EÚ.

Ľuboš Pástor z Chicagskej univerzityMám šťastie, že pôsobím na univerzite, ktorá ma chráni pred ideológiou

Martin Hanus

Zdá sa, že roky 2010 – 2011, ktorých sa týka správa o základných právach 2010 – 2011, sú v tomto ohľade rokmi prechodu, keďže sa ťažisko správ začalo posúvať veľmi osobitným smerom.

V rôznych tvaroch sa slovo sexuálny objavuje dvadsaťkrát, LGBT šesťkrát, rod/rodový tridsaťtrikrát a potrat dvakrát. Pojem náboženská sloboda sa uvádza len v antidiskriminačnej doložke. V článku 5 tejto správy je zreteľný posun smerom ku kritike voči členským štátom a k ich intenzívnejšej kontrole.

Zdá sa, že roky 2010 – 2011 sú rokmi prechodu, keďže sa ťažisko správ začalo posúvať veľmi osobitným smerom.

Európsky parlament vyvíja tlak na Európsku komisiu (EK), aby prísnejšie kontrolovala členské štáty: „[EP] vyzýva Radu, aby zabezpečila účinné vykonávanie svojho záväzku zladiť svoje pozmeňujúce a doplňujúce návrhy k návrhom Komisie a svoje vlastné návrhy s chartou; pripomína, že v záujme zabezpečenia skutočného zavádzania základných práv do praxe musia aj členské štáty zabezpečiť plnohodnotné uplatňovanie ustanovení charty pri implementácii právnych predpisov EÚ“.

Odvtedy sa zmienené kľúčové slová začali v správach o základných právach vyskytovať častejšie. V správe 2012 sa v rôznych tvaroch rodový spomína 27-krát, LGBT šesťkrát, sexuálny 13-krát, rodina štyrikrát, dieťa 18-krát a náboženstvo/náboženstvá 18-krát. Tieto odkazy sú v tejto správe uvádzané v súvislosti so zákazom diskriminácie a kriminalizáciou znesväcovania a so zásadou neutrality štátu.

O rok neskôr, v správe 2013 – 2014, sa v rôznych tvaroch slovo sexuálny dá nájsť 39-krát, rod/rodový 33-krát a LGBT 16-krát. Náboženstvo/náboženský bolo v rôznych tvaroch použité 20-krát (vždy len ako súčasť všeobecnej antidiskriminačnej doložky) a slovo potrat v dvoch prípadoch.

V správe za rok 2015 sa uvádza v rôznych tvaroch rod/rodový 111-krát, sexuálny 62-krát, LGBT 31-krát, potrat päťkrát, rodina 12-krát, dieťa 147-krát, náboženstvo/náboženský 18-krát. V stanovisku Výboru FEMM pripojenému k tejto správe sa v článku 38 uvádza: „[EP] vyzýva členské štáty, aby zabezpečili, že deti a mladí ľudia môžu využívať svoje právo hľadať, prijímať a rozširovať informácie súvisiace so sexualitou vrátane sexuálnej orientácie, rodovej identity a rodového vyjadrenia veku primeraných a citlivým spôsobom.“

V správe za roky 2020 a 2021 sa skratka LGBT uvádzala 46-krát, slovo sexuálny v rôznych tvaroch 18-krát a náboženstvo štyrikrát (zakaždým ako súčasť antidiskriminačnej doložky).

V správe za rok 2015 sa uvádza v rôznych tvaroch rod/rodový 111-krát, sexuálny 62-krát, LGBT 31-krát, potrat päťkrát, rodina 12-krát, dieťa 147-krát, náboženstvo/náboženský 18-krát.

Nezávislá analýza ukázala, že počas rokov 2000 – 2009 sa správy o základných právach sústreďovali na otázky základných práv v záujme celej EÚ. Slovo rod/rodový malo iný význam ako dnes a nedominovalo tak ako počas ďalšej dekády. Už od prijatia prvej správy boli problémy týkajúce sa rodín, rodinnej politiky a uplatňovania slobody náboženského vyznania a prenasledovania z náboženských dôvodov marginalizované.

Počnúc rokmi 2010 – 2011 sa správy zameriavali čoraz viac na sexuálnu orientáciu a identitu, a to aj v oblastiach týkajúcich sa vzdelávania detí. Náboženské vyznanie a náboženská sloboda sa stále uvádzajú len ako súčasť všeobecných antidiskriminačných doložiek ako jedna z mnohých rôznych charakteristík, ktoré môžu byť dôvodom diskriminácie.

Aj keď je sloboda náboženského vyznania základným právom, predmetné správy túto slobodu ani prenasledovanie určitých náboženských skupín nepokrývajú primerane.

Výročné správy Európskeho parlamentu k ľudským právam (1993 – 2022)

Za posledných tridsať rokov EP pravidelne prijíma správy o situácii v oblasti ľudských práv vo svete. V rokoch 1990 – 1999 sa tieto správy zostavovali raz za dva roky, avšak od roku 2000 ich EP vydáva každý rok. Tieto správy sumarizujú situáciu v oblasti ľudských práv za predchádzajúci kalendárny rok.

To, čo bolo kedysi objektívnym súhrnom prípadov diskriminácie presne určených zraniteľných skupín, ako boli napríklad „národnostné, etnické, náboženské a jazykové menšiny“, sa stalo skutočnou zmiešaninou mainstreamových tém, ktoré vnucovali ľavicovo-liberálne ideológie.

Niet pochýb o tom, že všetky zraniteľné skupiny si zasluhujú ochranu a že porušovanie ich ľudských práv by malo byť v správach obsiahnuté, avšak vývoj týchto správ odhaľuje skutočnosť, že poslanci nezaobchádzajú so všetkými zraniteľnými skupinami rovnako.

Referenčným bodom pre nediskrimináciu v rámci EÚ je článok 21 charty základných práv: „Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia najmä z dôvodu pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, narodenia, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.“

Všetky zraniteľné skupiny si nepochybne zasluhujú ochranu a porušovanie ich ľudských práv by malo byť v správach obsiahnuté. Vývoj týchto správ však odhaľuje, že poslanci nezaobchádzajú so všetkými zraniteľnými skupinami rovnako.

Európska komisia má právomoc uplatňovať tento odsek, pokiaľ ide o uplatňovanie práva EÚ v členskom štáte. EP na rozdiel od toho rozširuje svoje kompetencie široko-ďaleko. Pokiaľ ide o výročnú správu o ľudských právach a tretie krajiny, „trvá na tom, že politický dialóg o ľudských právach medzi EU a tretími krajinami musí zahŕňať inkluzívnejšie a komplexnejšie vymedzenie nediskriminácie, okrem iného na základe náboženstva alebo viery, pohlavia, rasového alebo etnického pôvodu, veku, zdravotného postihnutia, sexuálnej orientácie a rodovej identity“.

Počas tohto výskumu určité trendy ukázali, ako sa výročná správa EP o ľudských právach stala jedným z nástrojov ľavicovo-liberálneho ovplyvňovania. Prvým pojmom, ktorý je potrebné zvážiť, sú menšiny.

V správe 1993 – 1994 sa vyzýva Rada a Komisia, aby podporovali vykonávanie Deklarácie o právach osôb patriacich k národnostným alebo etnickým, náboženským a jazykovým menšinám (Valné zhromaždenie OSN, 18. december 1992). V správach v rokoch 1990 – 1999, ako aj na začiatku 21. storočia sa pojem menšinové skupiny jasne vzťahuje na uvedené kategórie, a teda menšina sa vzťahuje na tieto tradične zadefinované sociálne skupiny ľudí.

Od roku 2009 sa však slovo menšina čoraz viac a viac používa ako zastrešujúci pojem na zahrnutie „LGBTI ľudí a obhajcov ich práv“ v tom istom kontexte ako „regionálne a menšinové jazyky“. Od roku 2013 začala menšina zahŕňať aj „sexuálne menšiny“.

Tento proces je badateľný aj pri vývoji pojmu zraniteľné skupiny, ktorým sa do roku 2007 mysleli hlavne „ženy, deti a náboženské, národnostné, jazykové alebo etnické menšiny“, avšak od roku 2015 už zahŕňa aj „LGBTI ľudí alebo spoločenstvá“.

Každá menšina alebo zraniteľná skupina má svoje charakteristiky a špecifiká, ktoré vedú k rôznym potrebám. Preto ich pridávanie do spoločnej kategórie vedie k menšej ochrane každej z týchto skupín jednotlivo.

V tejto súvislosti je zaujímavé pozrieť sa aj na vývoj slova rod/rodový v týchto textoch. Podobne ako v správach o základných právach, pojem rod/rodový pôvodne znamenal mužov a ženy a rodová rovnosť znamenala rovnosť medzi mužmi a ženami. Bod zlomu prišiel v roku 2007, keď sa po prvýkrát objavil pojem rodová identita.

Pod pojmom zraniteľné skupiny sa do roku 2007 mysleli hlavne „ženy, deti a náboženské, národnostné, jazykové alebo etnické menšiny“, avšak od roku 2015 už zahŕňa aj „LGBTI ľudí alebo spoločenstvá“.

Do roku 2022 sa v textoch zašlo až tak ďaleko, že sa „vyzýva, aby EÚ prijala rodovo citlivú perspektívu, aby pochopila, ako konflikty ovplyvňujú ženy a komunitu LGBTIQ“ – opäť raz sa presne vymedzujú dve úplne odlišné sociálne skupiny s úplne odlišnými charakteristikami a potrebami v rovnakom kontexte. Ako už bolo zdôraznené na začiatku tohto článku, v prípade výročných správ o ľudských právach je v zmysle všeobecnej tendencie zrejmé, že slovo rod/rodový sa používa v ideologickom aj neideologickom kontexte.

OSN predložila 18. decembra 2008 vyhlásenie, podľa ktorého „medzinárodná ochrana ľudských práv zahŕňa sexuálnu orientáciu a rodovú identitu a opätovne potvrdzuje zásadu nediskriminácie, ktorá vyžaduje uplatňovanie ľudských práv rovnako na každého človeka bez ohľadu na sexuálnu orientáciu alebo rodovú identitu“.

Rada EÚ k tomuto prijala aj Súbor nástrojov na podporu a ochranu ľudských práv lesieb, gejov, bisexuálnych a transrodových (LGBT) osôb. Následne sa v roku 2009 zaviedla skratka LGBT a po prvýkrát sa vo výročnej správe o ľudských právach venovala tejto téme samostatná podkapitola.

Toto sa priamo dotýka aj témy vzdelávania, ktoré by malo byť „bez rodovej zaujatosti medzi chlapcami a dievčatami od najútlejšieho veku a boj(a) proti rodovým stereotypom“. A skratka sa rozšírila o „intersexuálne osoby“ (LGBTI v roku 2012) a „queer osoby“ (LGBTIQ v roku 2019). V tomto bode sa považuje diskriminácia z dôvodu „pohlavia“ ďalej na základe „sexuálnej orientácie, rodovej identity, rodového vyjadrenia a pohlavných charakteristík“.

Varovanie vedcovAko progresívna ideológia rozvracia biológiu

Jerry A. CoyneLuana S. Maroja

EP sa začal dotýkať aj otázok, ako je definícia manželstva alebo vzdelávanie, čo výrazne narušuje zásadu suverenity. Tento jav sa prvýkrát objavil v roku 2013, keď EP oznámil, že „berie na vedomie legalizáciu manželstiev alebo civilných zväzkov medzi partnermi rovnakého pohlavia v čoraz väčšom počte krajín […]; nabáda inštitúcie EÚ a členské štáty, aby ďalej prispievali k úvahám o uznávaní manželstiev alebo civilných zväzkov medzi partnermi rovnakého pohlavia ako o politickej, sociálnej, ľudskej a občianskoprávnej otázke“.

Stojí tiež za povšimnutie, že v tomto bode sa správa odvoláva na členské štáty EÚ, pričom by mala riešiť len záležitosti v tretích krajinách.

Tento istý dokument ďalej „nabáda štáty, aby zaistili rýchle, prístupné a transparentné postupy uznávania rodovej príslušnosti rešpektujúce právo na sebaurčenie“.

Téma manželstva partnerov rovnakého pohlavia sa neustále každý rok opakuje: EP „konštatuje, že základné práva LGBTI osôb sa budú s väčšou pravdepodobnosťou rešpektovať, ak budú mať tieto osoby prístup k právnym inštitútom, akými sú napríklad registrované partnerstvo alebo manželstvo“ (2014).

Neskôr „víta skutočnosť, že čoraz vyšší počet krajín rešpektuje právo založiť si rodinu prostredníctvom manželstva, registrovaného partnerstva a adopcie bez diskriminácie na základe sexuálnej orientácie“ (2015). V tomto prípade ide EP ide jasne nad rámec svojich právomocí.

Téma manželstva partnerov rovnakého pohlavia sa neustále každý rok opakuje. Ochrana ľudských práv sexuálnych menšín, a iba ich, sa stala nevyhnutnou podmienkou a kľúčovou prioritou.

Ochrana ľudských práv sexuálnych menšín, a iba ich, sa stala nevyhnutnou podmienkou a kľúčovou prioritou. Pojem sexuálne menšiny sa prvýkrát v kontexte rozšírenia EÚ použil v roku 2000, konkrétne pri Rumunsku. V rovnakom čase sa, taktiež v súvislosti s Rumunskom, zaviedol aj pojem homosexuál/homosexuálny. EP v roku 2012 blahoželal Moldavsku „k zrušeniu zákona zakazujúceho propagáciu akýchkoľvek iných vzťahov než takých, ktoré súvisia so svadbou alebo rodinou“.

Krajinám, ktoré s EÚ nesusedia, EP „pripomína, že zásada nediskriminácie, ktorá sa vzťahuje aj na diskrimináciu z dôvodu pohlavia a sexuálnej orientácie, nesmie byť v rámci partnerstva AKT – EÚ ohrozená“ (2010).

Na dosiahnutie tohto cieľa EP „vyzýva ESVČ a Komisiu, aby presadzovali strategickejšie a systematickejšie vykonávanie […] vrátane […] poskytovania odbornej prípravy pracovníkom EÚ v tretích krajinách s cieľom účinne nastoliť otázku práv LGBTI osôb v politických dialógoch a dialógoch o ľudských právach s tretími krajinami a na mnohostranných fórach“.

EP explicitne uviedol, aby sa všetky dokumenty „venovali otázkam diskriminácie vrátane otázok týkajúcich sa etnických, národných a jazykových menšín, náboženských slobôd vrátane netolerancie voči náboženstvám, diskriminačných praktík voči menšinovým náboženstvám, diskriminácie na základe príslušnosti ku kaste, ochrany a podpory práv pôvodného obyvateľstva, ľudských práv žien, práv detí, osôb so zdravotným postihnutím vrátane osôb s mentálnym postihnutím, ako aj ľudí všetkých sexuálnych orientácií a rodových identít“.

Ilustračné foto: TASR/AP

Avšak Parlament sám nespĺňa svoje vlastné požiadavky. Aj keď výročné správy o ľudských právach podrobne a obšírne riešia situácie niektorých menšinových skupín, len sotva spomínajú útrapy iných.

V tejto súvislosti stojí za zmienku, že zatiaľ čo korelácia medzi frekvenciou slov rod/rodový v rôznych tvaroch a diskriminácia v rôznych tvaroch je na stupnici od 0 do 1 na úrovni 0,92 (čo znamená, že čím častejšie sa v rôznych tvaroch vyskytuje slovo rod/rodový, tým častejšie sa v rôznych tvaroch vyskytuje aj slovo diskriminácia), žiadna podobná korelácia medzi diskrimináciou a akoukoľvek inou menšinovou kategóriou, ako sú napríklad náboženské menšiny alebo kresťania, neexistuje.

Na základe výročnej správy organizácie Open Doors sú kresťania najprenasledovanejšou náboženskou menšinou na svete. Aj keď sa v správe EP za rok 2015 zdôrazňuje, že „kresťania sú v súčasnosti najviac prenasledovanou a zastrašovanou náboženskou skupinou v krajinách na celom svete“ [a] „útoky proti kresťanským komunitám […] hraničia s medzinárodnou definíciou genocídy podľa vymedzenia, ktoré prijala OSN“, v dokumentoch nie je v tomto ohľade žiadna ďalšia výzva niečo urobiť. Len sa zdôrazňuje, že „je potrebné venovať osobitnú pozornosť okrem iného situácii prenasledovaných kresťanov na celom svete“.

Na základe výročnej správy organizácie Open Doors sú kresťania najprenasledovanejšou náboženskou menšinou na svete. EP to v správe za rok 2015 spomína, ale v dokumentoch nie je v tomto ohľade žiadna ďalšia výzva niečo urobiť.

Na rozdiel od tohto sa v správe za rok 2022 nenachádza žiadna forma slova kresťan/kresťanský, no predsa sa v nej „s hlbokým znepokojením konštatuje, že nenáboženské, sekulárne a humanistické organizácie čelia v mnohých krajinách rastúcemu prenasledovaniu“. Toto poukazuje na jasný nedostatok proporcionality.

V 90. rokoch 20. storočia a na začiatku 21. storočia sa podkapitoly o situácii v oblasti náboženskej slobody a vyznania sústredili na odsúdenie štátov, v ktorých sa tieto komunity báli prenasledovania a bojovali o svoje prežitie.

Dnes sa na jednej strane tieto kapitoly stali spoločným „kotlom“, v ktorom sú pomiešané všetky druhy „menšín“ („prenasledovanie […] viery alebo náboženských menšín a komunít, žien, LGBTIQ osôb a iných osôb v zraniteľnej situácii“ (2021) alebo „náboženské menšiny a menšiny veriacich, a osoby LGBTI“ (2019)).

Na druhej strane sa poukazovanie na tieto skupiny stalo aj nástrojom ochrany slobody neveriť, ako aj „skupín ľudí, ktorí sú ateistami, humanistami, agnostikmi alebo ktorí sa nestotožňujú so žiadnym náboženstvom“ pred ochranou náboženských skupín. V správach za roky 2021 – 2022 sa už slovo kresťan/kresťanský v žiadnom tvare nenachádza vôbec.

Závery

Na základe prijatých uznesení je na záver odôvodnené uviesť, že rodové otázky a situácia žien sú jednoznačne hlavnými sociálnymi otázkami, ktoré zaujímajú poslancov Európskeho parlamentu.

Výskyt pojmov rodová identita a rodové vyjadrenie v akomkoľvek tvare v rôznych politických dokumentoch navyše k pohlaviu a rodu (vo význame muži a ženy) poukazuje na vôľu tajne vložiť rodovú ideológiu a uznanie viac než dvoch rodov do práva EÚ. Takéto cestičky zadnými dverami siahajú od technických požiadaviek (ako je zber rodovo segregovaných údajov inštitúciami) až po zavedenie a vykonávanie finančných nariadení.

Keďže sa chápanie slova rod/rodový môže postupne meniť od toho, že sa tým myslia muži a ženy, k tomu, že sa tým budú myslieť viac než dve biologické pohlavia, súčasné rozsiahle prepojenie jazyka rovnosti rodov s oblasťami rôznych politík môže neskôr automaticky transformovať predchádzajúce politiky, ktoré podporovali rovnosť medzi mužmi a ženami, na podporu rovnosti čohokoľvek, čo si človek môže zadefinovať ako svoju „rodovú identitu“. Kategórie a posolstvá, ktoré boli kedysi jasné, sa postupne rozmazali.

Finančné podmienky a činnosti EP v rámci rozpočtu EÚ môžu de facto vnucovať rodovú ideológiu inštitúciám EÚ a potom cez inštitúcie EÚ členským štátom bez prijatia akýchkoľvek právnych predpisov.

Zatiaľ sa – s výnimkou niekoľkých príkladov v právnych predpisoch – rodová ideológia predkladá a propaguje najmä v nelegislatívnych politických dokumentoch, ktoré prijíma EP bez súhlasu národných vlád.

Finančné podmienky a činnosti EP v rámci rozpočtu EÚ môžu však de facto vnucovať rodovú ideológiu inštitúciám EÚ a potom cez inštitúcie EÚ členským štátom bez prijatia akýchkoľvek právnych predpisov. Je potrebné, aby si zákonodarcovia, inštitúcie EÚ, národné vlády a v neposlednom rade európska verejnosť uvedomovali tento scenár.

Súčasťou tohto výskumu nebolo skúmanie záznamov o hlasovaní, preto je možné uviesť len hypotézu o politických hnacích silách, ktoré sú v pozadí za vnášaním rodovej ideológie do tvorby európskej politiky. Pokiaľ ide o zraniteľné skupiny, Európsky parlament nielenže uprednostňuje určité skupiny, ale robí tak na úkor ostatných.

Za týchto okolností – chýbajúca právomoc EÚ v sociálnej a zahraničnej politike, a pokiaľ ide o výsledok, politická zaujatosť – takéto pochybenia podkopávajú dôveryhodnosť týchto správ a otvárajú otázku, či by mal EP ako politický orgán vykonávať tieto činnosti aj v budúcnosti.

Autori skúmali uznesenia, výročné správy o základných právach a ľudských právach prijaté Európskym parlamentom v rokoch 2019 až 2024 s cieľom analyzovať a zdokumentovať vznik „nového jazyka“, ktorý slúži na uprednostňovanie konkrétnych aspektov pri ochrane základných a ľudských práv.

Pôvodný text: The Genderization of European Politics. Uverejnené so súhlasom Hungarian Conservative, preložili Lukáš Obšitník a Daniela Richards.