Ako Moravania mávajú pandémii na rozlúčku

Kdesi v slovenských novinách som začul obavy, že ľudia sa po pandémii do reštík možno ani nevrátia.

Neviem, ako to vyzerá u nás, už päť mesiacov som nebol doma. Ale zžívam sa s brnianskym prostredím a pozerám, čo sa deje. Nezdá sa mi, že tu niečo také hrozí.

Tento pondelok sa v Česku otvorili zahrádky (po slovensky terasy) podnikov. Veľký deň. Brňania sa naň tešili tak veľmi, že na otvorenie terás sa rozhodli čakať – na terasách. Už tri týždne družne posedávali na lavičkách, pri stoloch, popíjali pivko z plastových pohárov alebo si nosili vlastné sklenené, veď podniky – síce na očko, ale ešte stále – fungovali iba systémom so sebou.

Cítim s nimi, od leta som nebol normálne na pivo. Ale aspoň ten respirátor by si mohli dať, keď idú k okienku po ďalšie. Aj keď načo. Veď ani pánu hospodskému sa už nechce usmievať iba očami.

Keď vykukne slnko, razom sú všetci vonku. Či je pracovný deň, alebo víkend, všetci sú v centre. Predkoronové námestia si pamätám len hmlisto, neviem povedať s istotou, ale zdá sa mi, že sú časti dňa, keď sa silno blížime štandardu.

Ľudia vyjdú von a stoja v radoch na mekáč, stoja v radoch na zmrzku, stoja v radoch na kebab a všetko si zoberú so sebou. Obyčajne až po najbližšiu lavičku. Ekologické aj neekologické obaly z jedla sa potom povaľujú po námestí ako guče katranu. V jedno poobedie fúkalo ako zmyslov zbavené, až zdvihlo všetky tie odpadky a ony potom po námestí poletovali ako konfety na oslavu končiacej pandémie.

Ozaj, a viete, ako sa volá to námestie? Námestie slobody.

Pred pár týždňami bolo v piatok večer konečne teplo. Študenti obstúpili presbytérium kostola sv. Jakuba ako miništranti na rekolekciách. Samozrejme, zvonka. Ako inak než s pivom v ruke doháňali, o čo ich vírus pripravil. Policajti sa okolo nich vozili v Oktávii, ležérne ako chlapci, ktorí vystavujú na obdiv svoje auto. A tým svojím pomalým vozením dávali požehnanie dlho utláčanej mladosti. „Veď viete, že ani nás to už nebaví,“ zabliká na rozlúčku smerovka, keď konečne zájdu za roh.

Opäť s nimi súzniem. Spomeniem si na predkoronové večery, srdce mi zaplače a zavelí – s pivom ruke si sadám na ten najopustenejší obrubník. Na námestí kardinálnych čností, ktoré sa v skutočnosti volá Moravské, je plno ako pri Jakubovi, možno ešte viac. Bar univerzitného kina nestíha čapovať. Sedím, pijem, pozerám. Nasávam atmosféru, na ktorú som už takmer zabudol. Fontána Miernosti je obsypaná mladými, jeden z nich s pivom v ruke aj v hlave na celé kolo spieva Nohavicu.

Sobota o pár týždňov neskôr, poludnie, opäť Námestie slobody. Asi päťdesiatčlenná skupina bez rúšok stojí pri morovom stĺpe. V miernom vetre im vlajú zlaté vlajky so svätým menom Ježiš. Národe český, vrať se ke Kristu! naliehajú transparenty. Tu zaznie hlahol poľnice a ako v súdny deň sa prenesie námestím ponad ten postpandemický dav bez rúšok, bez rozstupov a hlavne bez chuti krčiť sa pred vírusom čo len o deň dlhšie.

Myslím, že nastal súdny deň. Súdny deň pre koronu.

Foto TASR/Jaroslav Novák