Filip Neri nebol len vtipný svätý

Zo študijného pobytu v Ríme som si odniesol jedno vzácne poznanie. Objavil som spiritualitu človeka, ktorý dokázal spojiť realizmus, ortodoxiu a kresťanský optimizmus. 

Filip Neri (1515 – 1595) je v našich končinách pomerne málo známy svätec, a keď o ňom už čosi počujete, zväčša len v súvislosti s tým, že to bol „ten predchodca dona Bosca“ alebo „kňaz, čo veľa srandoval a staral sa o deti“. Obraz si o ňom slovenskí veriaci robia najmä cez talianske filmy, ktoré síce nie sú zlé, ale sú skôr len takou ochutnávkou Filipovho duchovného a ľudského bohatstva.

Na svätom Filipovi je možné obdivovať nespočetne veľa aspektov, bolo by to na veľmi dlhý článok. Dnes, na jeho sviatok, sa chcem podeliť aspoň o dva rozmery jeho osobnosti. 

Prvým je jeho vyvážený vzťah k tomu, čo kresťanská komunita má žiť. Filip vedel, že kríza Cirkvi jeho doby spočíva v kríze duchovného života, a preto vo svojom spoločenstve kládol dôraz na poctivú formáciu a hlbokú spiritualitu živenú najmä častou spoveďou. 

Jeho oratórium, ako sa zvykne označovať spomínané spoločenstvo, však nebola partia bigotných unudencov. Filip nezabudol na potrebu veselosti, hry a kultúry. Ale aj to by bolo málo, a preto zahrnul do výbavy oratória aj charitu. Dnes by sme sa na to pozerali ako na dobrovoľníctvo so záujmom o chudobných a chorých, za ktorými chodia kresťania zo stretka, v ktorom sa snažia prehlbovať vieru. 

Druhá vec, ktorá zaujme, je Filipov postoj k mimoriadnym prejavom. 

Vie sa o ňom, že mal poznačenú fyziognómiu srdca (po smrti odhalili, že bolo podstatne väčšie ako srdce bežného človeka). Filip mal tiež mystické zážitky, podľa rôznych svedectiev upadal pri omši do extáz a levitácií. Rímsky svätec sa však k tomu všetkému staval veľmi rezervovane, s veľkou dávkou pokory odmietal mimoriadnosti a všemožne sa im snažil vyhýbať. 

Dnes to pôsobí bizarne, ale traduje sa, že pred slávením omše sa miesto snahy o sústredenie snažil čo najviac rozptýliť a myslieť na svetské veci, lebo len čo začal kontakt s duchovnom, prišli extázne stavy. 

Tento postoj sv. Filipa môže slúžiť ako príklad aj dnes, keď mnohým kresťanom hrozí riziko, že pri honbe za duchovnými zážitkami zídu z cesty. Filip proste nemal o charizmy záujem, a práve preto ich dostal. Inými slovami, emócie netreba naháňať, ony si vás nájdu. 

A keď sme už pri tej sentimentalite, áno, Filip bol tiež majster ostrovtipu. Humor bol neodmysliteľnou súčasťou jeho spirituality. Vedel ním reagovať na mnohé otázky a problémy doby. Aj na spomínané nebezpečenstvo nezdravej túžby po nadprirodzených zážitkoch. 

Raz za ním prišla istá matka s tým, že jej dcéru navštevujú svätí a Madona, na čo Filip stroho odvetil: „Nájdite jej muža.“

Filip Neri je prosto uistením, že medzi nebeskou elitou nebudú žiadni suchári. :) 

Foto: Giovan Francesco Barbieri: Svätý Filip Neri (1656). Kaplnka Collegio Belluzzi. Museo di Stato di San Marino. (Foto: wikimedia.org)