Byzanc

Lukáš Krivošík napísal zaujímavý článok o príklade Byzantskej ríše pre dnešný svet. Osvojil si otázku historika Edwarda N. Luttwaka, ktorý napísal knihu o tom, ako môže „mocnosť so zlou geografiou, obklopená nepriateľmi, dlhodobo prežívať aj s obmedzenými, ba zmenšujúcimi sa zdrojmi“. Ťažká otázka, dôležitá aj pre dnešný Západ.

Autor predstavuje veľkú konštantínopolskú stratégiu založenú na viacerých politikách. Mocnosť by napríklad ku každému súčasnému nepriateľovi mala pristupovať ako v budúcnosti potenciálnemu spojencovi, keďže sa môže vynoriť ešte väčší nepriateľ. Z toho vyplýva dôležitosť diplomacie, použitie sily je až druhý nástroj, a aj ten by nemal byť zničujúci, aby sa „riziká použitia sily“ neukázali ako definitívne.

Ďalší nástroj sú peniaze, uplácanie silného a divokého nepriateľa, aby sa vyhol priamemu konfliktu. Byzantínci tak mali „uplatiť“ vodcu Húnov Atilu, napríklad. Štvrtý nástroj je stavanie a povzbudzovanie našich nepriateľov proti sebe, často účelovo. Piatym nástrojom je používanie vojenskej ľsti. Samozrejme, štát musí byť vnútorne konsolidovaný (výber daní, organizácia), mal by mať záujem a ochotu exportovať vlastnú kultúru (náboženstvo), s čím exportuje aj svoj vplyv, a nesmie podceňovať žiadne iné etnikum, rasu či náboženstvo. 

Po prečítaní článku Lukáša Krivošíka rozmýšľam, ktorý štát je tejto byzantskej stratégii najbližšie. A hoci sa nájdu niektoré nezrovnalosti, vychádza mi to na Putinovo Rusko.

Foto: wikimedia