Ukrajinská speváčka Mila Medvedovska Rozumiem zmene atmosféry na Slovensku. Je veľmi ťažké pomáhať stále

Mila Medvedovska žila až do vojny v Dnipre na východe Ukrajiny, kde mala zabehnutú spevácku kariéru. Na Slovensko sa dostala náhodou, pôvodne mala ísť aj s dcérou na Cyprus. Narazila však na ľudí, ktorí jej veľmi pomohli, a tak zostala tu. 

Vďaka spolupráci s klaviristom Danielom Špinerom má za sebou množstvo koncertov, ako aj duetov so známymi slovenskými spevákmi. 

Po príchode na Slovensko sa stretla s vlnou pomoci, ktorá trvá dodnes. Chápe však, že vlna solidarity opadla. Ako však hovorí, „ľudia hlavne chcú, a chceme to aj my, aby sa vojna skončila“.

V rozhovore hovorí aj o tom, ako Ukrajinci vnímajú možné rozširovanie mobilizácie, o svojich prorusky naladených známych, ako aj o živote v Dnipre pred vojnou. 

Pochádzate z Dnipra, kde ste až do vojny žili aj s manželom a dcérou. Pre odchod z Ukrajiny ste sa rozhodli niekoľko dní po začiatku vojny. Prečo na Slovensko?

Bola to náhoda. Pôvodný plán bol ísť na Cyprus, kde žijú manželovi kamaráti ešte zo školských čias. Poznajú sa už 30 rokov, sme si veľmi blízki. Sú to Rusi, ktorí odišli z Ruska asi pred ôsmimi rokmi. Na Cypre pre nás všetko vybavili, čakali nás, cez Slovensko sme mali iba prejsť. Mali sme tu byť týždeň, počas ktorého nás prichýlila rodina Lesayovcov. Obklopili nás veľkou starostlivosťou a dokonca začali učiť moju dcéru po slovensky. Napokon sme sa s dcérou rozhodli zostať tu.

Ako reagovala rodina, ktorá vás prichýlila?

Povedali nám, že ak tu budeme chcieť zostať, so všetkým nám pomôžu. Katarína Lesayová nám naozaj so všetkým dodnes pomáha, prvé mesiace sme bývali u nich doma, pomohli nám so všetkým, so školu, do ktorej dcéra dodnes chodí, s mojou prácou a dokonca nám s Danielom Špinerom teraz Katarína robí manažment.

Ako vyzeral váš život v Dnipre?

Úžasne, bol plný harmónie, mala som súkromnú školu spevu pre dospelých aj deti. Založila som ju štyri roky pred vojnou. Predtým som pracovala ako sólová speváčka a učiteľka spevu na konzervatóriu. V Dnipre máme dom, ktorý sme s manželom postavili, keď sa nám narodila dcéra, a veľkú záhradu. Život bol prekrásny.

Ako vyzerá život v Dnipre teraz? Zasiahli rakety váš dom, školu, kde ste učili?

Náš dom, chvalabohu, stojí. Ale prvé rakety, ktoré dopadli na Dnipro, zničili sklady môjho manžela. Zvučí veľké sály, štadióny, divadlá a mal svoj sklad, kde mal materiál, no všetko zničila raketa v prvých dňoch vojny. Mesto bolo veľmi ostreľované, veľa domov aj bytoviek zničili, veľa ľudí zomrelo. Zasiahnutá bola aj infraštruktúra.

Boli ste sa pozrieť domov?

Boli sme s dcérou v Dnipre minulé leto na desať dní. Keď sme museli zasa odísť, veľmi dlho som plakala, bolo veľmi ťažké sa so všetkými a všetkým rozlúčiť. Ale bolo to fajn.

Na Slovensku nielenže učíte spev, ale aj sama spievate. Spolupracujete so známymi slovenskými spevákmi. Ako sa vám to podarilo?

Ďakujem za to Bohu a ďakujem Danielovi Špinerovi za to, že prijal návrh na spoluprácu. Dostala som sa k nemu cez kamarátku Kataríny Lesayovej Shinu z dua Longital. Hľadali nejakú Ukrajinku, ktorá by zaspievala na Novinárskej cene, a oslovili mňa. Ja som, samozrejme, ponuku prijala, ale s tým, že nemám klaviristu.

Nejaký čas predtým som videla hrať Daniela Špinera s Longitalom a veľmi sa mi to páčilo. Bola som ohromená tým, aký je to hudobník. Katarína mi navrhla, že mu zavolá, či by so mnou nespolupracoval, a on súhlasil. To bol náš prvý koncert, zaspievali sme tri piesne a potom to už išlo rýchlo.

Odvtedy ste mali už mnoho koncertov.

Áno, som mu veľmi vďačná. Napriek tomu, že je vyhľadávaným hudobníkom a dlhé roky spolupracuje so známymi speváčkami ako Katka Koščová či Sima Magušinová, našiel si na mňa čas, podporuje ma, stále robí všetky aranžmány našich piesní, vymýšľa klipy, duety. To, že by som mohla spievať s Jurajom Benetinom, Simou Magušinovou či Petrom Lipom, bol všetko jeho nápad. Som mu veľmi vďačná.

Mali ste šťastie na rodinu, ktorá vás v prvých dňoch prichýlila a pomohla vám. Prvé týždne či mesiace bolo cítiť aj na Slovensku veľkú vlnu solidarity. Ako vplynul čas, nadšenie pomaly opadalo. Vnímate, že sa zmenil postoj k Ukrajincom?

V prvom rade chcem povedať, že som veľmi vďačná za pomoc, ktorú som dostala počas prvých dní. To vám povie každá Ukrajinka. Bolo to naozaj dôležité, pretože sme nevedeli, ako tento – pre nás nový – svet funguje. Cítili sme pomoc od všetkých, cítili sme, že nie sme samy. Ja sama som nikdy nemala zlú skúsenosť. Stále som v kontakte s ľuďmi, ktorí mi pomohli na začiatku a pomáhajú dodnes.

Ale rozumiem aj zmene atmosféry. Je veľmi ťažké pomáhať stále. Myslím si, že ľudia hlavne chcú, a chceme to aj my, aby sa vojna skončila. Snažím sa predstaviť si pohľad oboch strán. Viem, že niektorí ľudia môžu mať aj zlé skúsenosti s Ukrajincami.

Ale myslím si, že je málo ľudí, ktorí by boli vyslovene protiukrajinsky naladení.

Prieskumy ukazujú, že značná časť Slovákov je prorusky naladená. Ako si to vysvetľujete?

Neviem to pochopiť. Myslím si, že vaša pomoc a pochopenie našej situácie pramení aj z toho, že máme podobnú skúsenosť z minulosti, keď nás ovládal Sovietsky zväz. Nemali sme slobodu, demokraciu, nemali sme vôbec nič, chýbali základné veci, ktoré človek potrebuje k životu. Teraz, keď som matka, nedokážem pochopiť, ako sa o nás dokázali rodičia v tom čase, keď nič nebolo, postarať.

Pamätám sa na tie rady, aj ja som už ako dieťa v nich dlho stávala. Nerozumiem teda tejto proruskej orientácii. Ale vidím, že ruská propaganda je veľmi silná a profesionálna. Poznajú túžby ľudí a tomu prispôsobujú naratívy.  

Čo je na živote odídenca najťažšie?

Všetko. Nikdy som nebývala bez svojho manžela. On bol naše všetko, robil veľa vecí. Ja som bola umelkyňa a mohla som ňou byť vďaka nemu, lebo som nemusela riešiť mnohé veci, o ktoré sa postaral on.

Doma sme mali všetko, čo sme potrebovali. Viem, že niektorí ľudia sa na nás pozerajú kriticky, že sme prišli na autách. Myslia si, že keď sme odídenci, musíme tak aj vyzerať, že už pri pohľade na nás človeku musí prísť ľúto.

Ale táto vojna vznikla kvôli tomu, že naša krajina začala byť demokratickejšia, rástla stredná trieda, z ktorej aj ja pochádzam. Tridsať- až päťdesiatroční ľudia, ktorí pracujú a sú odborníkmi vo svojej oblasti, si už mohli kúpiť dom, auto, mať nejaké úspory a je to úplne normálne. Na Ukrajine je veľa takýchto ľudí.

Bolo pre nás veľmi ťažké musieť opustiť všetko, čo sme vybudovali, a začať nový život. A ani ja, i keď môžem pokračovať vo svojej profesii, nemôžem povedať, že všetko je v poriadku. Zrazu som človekom bez zázemia, bez kontextu, ktorý som si vybudovala. Mala som veľa kolegov, mala som za sebou mnoho koncertov, mala som reputáciu. Tu nemám nič, nikto ma nepozná, ľudia nerozumejú jazyku, v ktorom spievam. Veľmi by som chcela, aby ľudia vedeli, o čo ide v piesňach, ktoré spievam.

Váš manžel zostal na Ukrajine, bol mobilizovaný?

Zatiaľ, vďakabohu, nie. Pomáha armáde ako dobrovoľník, na začiatku kúpil množstvo dôležitých vecí, nepriestrelné vesty, helmy. Ako dobrovoľník sem už niekoľkokrát prišiel, aby nakúpil veci, ktoré na Ukrajine nemáme. Pomáha niekoľkým brigádam. Volajú mu, objednávajú, čo potrebujú, a on ide, kúpi to a donesie.

Na Ukrajine sa čoraz viac hovorí o rozširovaní mobilizácie. Ako to vnímajú Ukrajinci?

Boja sa, samozrejme. Veľmi to nepomôže, pretože nemáme zbrane. Keď budú posielať na front nových vojakov, ale bez potrebnej výzbroje, budú rýchlo zomierať. A to nedáva veľký zmysel. Potrebujeme drony, rakety, lietadlá a tak ďalej. Ale ja nemôžem kompetentne hovoriť. Tiež si myslím, že je nespravodlivé, že tí, čo išli do boja hneď na začiatku, sú vo vojne už dva roky. Treba ich vymeniť, pretože sú veľmi unavení. Veľa mužov to berie tak, že keď budú mobilizovaní, tak jednoducho pôjdu. Aj môj muž si je vedomý toho, že môže byť mobilizovaný. A keď bude, tak pôjde.  

Keď sa rozprávate so známymi a rodinnými príslušníkmi, ktorí zostali na Ukrajine, badáte, že sa ich pohľad na vojnu za dva roky zmenil?

Zmenil sa hlavne ich život. Ľudia sú unavení, hnevajú sa, je im veľmi ťažko. Bežné veci sú veľmi komplikované, výuka detí, práca, všetko je iné. Môj manžel napríklad predtým veľa pracoval v zahraničí, to už nie je možné, lebo nemôže opustiť krajinu.

Ľudia sú unavení a chcú, aby sa to už skončilo. Ale všetci veria, veríme, že sa to skončí. Ale asi nie v tomto roku. Trvá to už dva roky a bude to ešte nejaký čas trvať.

Niektorí hovoria, že Ukrajina by sa mala vzdať východných území a vojna by sa skončila. Ako vnímate takéto názory?

Ja si to nemyslím. Je to, akoby za vami prišiel sused, že chce váš byt, pretože mu to tak jednoducho vyhovuje. A vás zabije. Ľudia musia pochopiť, že ide o genocídu zo strany Ruska. Je to obluda, ktorá už toľkokrát napadla krajiny na všetkých stranách. Koľko krajín už zničila! Gruzínsko, Čečensko, je strašné, čo sa tam deje! Keď sa tejto oblude nepostavíme na odpor, pôjde ďalej. Možno sa na rok-dva zastaví, ale potom sa bude všetko opakovať nanovo.

Vidno to vo všetkých Putinových rozhovoroch, jeho cieľom je zničiť Ukrajinu. Hovorí, že neexistujeme, že naša kultúra ani krajina neexistuje.

Pred rokom sme aj s kolegom boli v Charkove. Stretli sme skupinku dôchodcov, ktorí boli aj napriek tomu, že im pod oknami vybuchovali bomby, prorusky naladení. Poznáte aj vy takýchto ľudí na Ukrajine?

Áno, a nerozumiem tomu. Veľa ľudí túži po návrate Sovietskeho zväzu, obdobia ich mladosti. Nemôžu pochopiť, že svet je už iný. Niektorí si naivne myslia, že  bude všetko tak, ako bolo vtedy, keď boli mladí. Obdobie, keď nemuseli toľko bojovať za svoj život. Ale nemôžem za tých ľudí hovoriť, pretože im vôbec nerozumiem.

Veríte vo víťazstvo Ukrajiny?

Samozrejme.

Ako sú ľudia na Ukrajine spokojní s politickým vedením? Na začiatku mal prezident Zelenskyj veľkú podporu, tá však postupne klesá.

Je to bežný proces, deje sa to v každej spoločnosti. Nedá sa stále udržať rovnaká úroveň nadšenia. Keď je vojna, je to ešte rýchlejšie. Ja dúfam, že my obyčajní ľudia nevieme všetko. Dúfam, že majú stratégiu, o ktorej nám nehovoria.

Okrem toho, že ste kvôli vojne museli opustiť domov, v minulosti ste zažili aj inú ťažkú skúšku. Váš malý syn zomrel na rakovinu. Čo vám dáva silu prekonať ťažké skúšky?

Viera, modlitba, Boh a ľudia.

Vojna, smrť či nespravodlivosť sú pre mnohých dôvodom pre stratu viery. U vás to je práve naopak.

Každý má svoju skúsenosť. Keď som si vybrala túto cestu, nie je to tak, že raz budem veriť a raz nie. Moja cesta bola veľmi dlhá, chcela som najprv pochopiť, čo znamená smrť, prečo sa to stalo mojej rodine. Keď človek začne čítať duchovnú literatúru, modliť sa, začne viac chápať aj seba samého.

Niekto sa pýta, prečo sa všetko toto deje, kde je Boh, prečo to všetko dopustí. Ale podľa mňa Boh netrestá a neodmeňuje. Všetko, čo sa deje v našom živote, si robíme sami svojimi myšlienkami, činmi, komunikáciou a tak ďalej. Ťažkými obdobiami musíme prejsť a musíme niečo vďaka nim pochopiť. Hodnotu života, ktorý máme. Naučiť sa rozlíšiť dôležité a nedôležité veci.

Ja chcem vo svojej duši prebývať s Bohom, dáva mi silu, harmóniu. Je pre mňa pomocou, a keď ho stratím, som z toho veľmi nešťastná, hľadám cestu, aby som sa vrátila k harmónii, ktorú mám, keď som s Bohom.